Jazero bolesti (5.)

Tak a je tu ďalší diel. Tentokrát si myslím že nieje až taký hrozný. Písala som si ho v noci do mobilu a ráno som zistila že som SMS-ku neuložila, to ma naštvalo. Ale vlastne som rada lebo táto verzia je oveľa lepšia než bola tá v mobile. Také viac precítené. Mimochodom dopredu upozorňujem že keď sa vám tam bude zdať že je moc zelenej tak vedzte že to tak má byť. Oni majú mať celá rodina zelené oči No a tu to máme.

5. Spomienky
„Hm, nemali by sme sa vrátiť?“ opýtala sa Ayame, ktorá stála obďaleč opretá o strom.
„Mne sa nechce...“ odpovedal Kiba a ďalej si lebedil v mokrej tráve.
Dážď už ustal a obaja boli poriadne premočený, hlavne potom čo si na nich Akamaru vytriasol vodu z kožuchu.
„To je paráda, fakt. Začína mi byť zima,“ brblala potichu Ayame.
„No dobre, dobre tak poďme. Ale nečakaj že ťa budú vítať s otvorenou náručou,“ zamrmlal Kiba a postavil sa.
„Che, na nich mi ne...“ nestihla dopovedať a prerušil ju obrovský rachot.
„To išlo od miesta kde ostali ostatný“ vykríkol Kiba a hneď sa rozbehol aj s Akamarom cez les.
„No super...“ hlesla Ayame a rozbehla sa za ním.
„Si si istý že ideme správnym smerom?“ opýtala sa keď ho dohnala.
„Jasne, Akamaru cíti ostatných zreteľne. Ale sme ešte dosť ďaleko, snáď sa nič nestane,“ odpovedal jej.
„Snáď...“ vzdychla.
,Čo s ňou je? Je tak potichu. Žeby mala strach? Nie to nie, nevyzerá na to žeby mala len tak z hocičoho strach. Ale aj tak...' preháňalo sa Kibovi hlavou.
Ako tak skákal z vetve na vetvu ani si nevšimol že už sú skoro na mieste.
„Stoj!!“ sykla Ayame a predbehla ho.
Opatrne odhrnula jednu z vetví aby mali videli čo sa dolu deje ale tak aby nikto nevidel ich. Naskytol sa im pohľad na bojujúcu skupinu. Nevyzeralo to dobre, hlavne keď nepriatelia boli v presile sedem ku piatim.
„Super, dvaja ostali pre nás,“ povedal Kiba a uškrnul sa.
„Počkaj, nevbehni tam hneď. Najprv by sme sa mali pozrieť aké techniky používajú nepriatelia, nech máme aspoň trochu výhodu,“ povedala Ayame potichu.
„A čo keď bude neskoro?“ spýtal sa Kiba pochybovačne.
„Sakra, pokús sa ma aspoň teraz poslúchnuť!“ povedala mu s naštvaným výrazom na tvári, „Ak sa bude niečo diať tak im jednoducho pomôžeme.“
„Ok, ok. Vzdávam sa!“ povedal a bez slova pozeral scenériu pod nimi.
Pozornosť oboch upútal najmä jeden pomerne mladý shinobi, mohol byť dokonca mladší než oni. Mal krátke vlasy, ktoré vyzerali akoby mu horela hlava. Nebol práve najvyšší ale aspoň sa z ľahkosťou vyhýbal všetkým útokom. Vyzeral akoby ho celá bitka nudila a tváril sa ako ten najväčší boss. Akoby sa nič nedialo vytvoril pár pečatí.
„Shiro fenikkusu no jutsu! (Jutsu bieleho fénixa)“ zvolal a pred ním sa z jeho chakry vytvoril biely fénix, ktorý akoby všade naokolí rozprestrel plátno ukrutnej zimy.
„To jutsu poznám,“ hlesla Ayame a chcela okamžite skočiť dole a zistiť čo to je za chalana.
Avšak niečo, alebo skôr niekto, ju chytil za ruku.
„Nebola si to ty kto hovoril že tu máme počkať?“ opýtal sa Kiba.
„Pusti ma! Ja tam musím ísť!“ povedala Ayame a vytrhla sa mu. Skočila dolu priamo pred ohnivo vlasého chalana.
„Sakra, čo tu hľadáš?“ vyhŕkol Sasuke.
„Drž hubu, aspoň teraz,“ otočila sa na neho.
„Stále rovnako drzá, ako za mlada,“ ozval sa chladný hlas.
Ayame sa bleskovo otočila späť na toho chalana. Zahľadela sa mu do očí a takmer okamžite stuhla. Tie zelené oči, tie prenikavo zelené oči, tak strašne podobné tým jej.
„A-ale to nieje možné,“ hlesla tak potichu že ju nebolo cez rinčanie zbraní takmer počuť.
„A čo nieje možné?“ uškrnul sa chalan a hlasnejšie dodal „Sestrička.“
Zvuky boja ustali a všetci na nich zírali s otvorenými pusami.
„Nie...ty...ty si predsa umrel,“ koktala Ayame a neveriacky na neho pozerala.
„Neumrel, to by som tu nestál. Ale to že ste ma tam nechali bez pomoci sa ma vážne dotklo.“ povedal.

„Mami, rýchlo lebo sa Isoshimu niečo stane!“ kričalo deväť ročné dievčatko s prenikavo zelenými očami a dlhými plavými vlasmi na svoju matku.
„Ayame, počkaj. Poď ku mne,“ zakričala jej naspäť a počkala kým k nej jej dcéra pribehne a potom jej povedala, „Dobre ma počúvaj. Ak tam uvidíš čokoľvek, musíš byť statočná a nespraviť žiadnu hlúposť!“
Ayame sa na ňu smutne pozrela a pomaly prikývla.
„Tak poď ideme, lebo sa mu naozaj niečo stane,“ povedala žena a obe sa rozbehli cez lúku.
Bežali asi pätnásť minút, kým dobehli k miestu obkľúčenému stromami. Uprostred sa ozývalo rinčanie zbraní. Obe sa potichu priblížili bližšie k miestu a naskytol sa im strašný pohľad. Malý, osemročný chlapček s vlasmi farby ohňa a krikľavo zelenými očami ležal na zemi a z chrbta mu trčali desiatky kunaiov.
„Iso-kun....nie...“ hlesla Ayame.
Matka si ju k sebe láskyplne pritiahla a obom sa do očí nahrnuli slzy.
„NIE!“ vykríkla Ayame a vytrhla sa svojej matke.
Rozbehla sa k svojmu mladšiemu bratovi a skúsila mu tep.
,Žije! Ešte žije!' ozval sa v jej mysli slabý hlások nadšenia.
Okamžite mu jemne vytiahla kunaie z chrbta a začala mu liečiť rany.
,Ako dobre že ma mamka učila to lekárske jutsu. Teda...dúfam že sa mi podarí,' vzdychla a ďalej sa snažila. Po chvíli sa k nej pridala aj jej matka.

„To nieje pravda, že sme ťa tam nechali! My sme sa snažili ti pomôcť!“ povedala Ayame a tvár jej posmutnela pri spomienke na jej brata, o ktorom si tak dlho myslela že umrel.
„Áno, zo začiatku,“ hlesol, „ale potom ti matka povedala že už nieje šanca a ty si ju poslúchla! Obe ste ma tam nechali na pospas osudu! A ja som žil! Stále som žil!“
Ayame pri jeho slovách bodlo pri srdci. Vedela že jej matka nemala pravdu, ale prišla na to až neskoro.

„Ayame, poď sem musím ti niečo povedať!“ vyrušila ju jej matka pri tréningu.
„Čo je mami?“ spýtala sa a pribehla k nej.
Vyzerala ako bez duše, po smrti jej brata bola veľmi smutná. Jediné čo ju dokázalo aspoň trochu rozveseliť bol tréning.
„Ja...Isoshi...on ešte žil. Ja som...nechcela som aby si videla ako umiera...tak som ti povedala že je neskoro,“ povedala žena a rozplakala sa.
Ayame ostala pozerať s otvorenými ústami.
„Mami...my sme ho mohli zachrániť! Mohli sme ho udržiavať pri živote a doniesť do nemocnice! Mami...NENÁVIDÍM ŤA!“ zvrieskla a rozbehla sa preč.
Bežala tak ďaleko ako vládala a slzy jej tiekli prúdom. Oprela sa o najbližší strom a po jeho kôre sa zviezla na zem. Kolená si pritiahla k brade a potichu vzlykala. Presedela tam hodiny, ani si nevšimla že tam trčí celú noc. Svitalo. Zrazu sa od jej domu ozval krik. Ayame sa postavila, rozbehla sa a otrela si posledné slzy. Aspoň si myslela že budú posledné. Avšak keď dobehla k domu videla ako členovia stoja v kruhu okolo jedného miesta.
„Čo sa stalo Kazuki-kun?“ opýtala sa svojho bratranca.
„Ayame...poď so mnou, musím ti niečo povedať,“ povedal smutným hlasom a za ruku ju odtiahol ďalej.
„Čo sa stalo?“ spýtala sa znova a zahľadela sa do zelených očí svojho sedemnásťročného bratranca.
„Ayame, sľúb mi že nebudeš plakať,“ povedal jej potichu.
„Prečo by som mala? No tak, povedz mi čo sa stalo!“ naliehala a pozrela na skupinu ľudí. Väčšina teraz smutný pohľad smerovala na nich, „No dobre sľubujem ale povedz mi už čo sa stalo!“
„Tvoju mamku...zavraždili...“ povedal jej smutne.
„M-ma-mamku z-zabili?“ spýtala sa a do očí sa jej drali slzy, „Kto?“ hlesla.
„Nevieme...zničoho nič sa prirútili tisícky kunaiov a akoby boli smerované sa všetky zabodli do jej chrbta,“ povedal Kazuki potichu a pohladil ju po malej hlávke.
„Ak chceš kľudne sa vyplač...predsa len ti v tom nemôžem brániť,“ povedal keď si všimol jej smutnej tváričky. Avšak po tvári jej stiekla iba jedna jediná osamelá slza.
„Nie...už nikdy nebudem plakať. Ja nájdem toho kto to bol a pomstím mamku! Takže odteraz budem tvrdo trénovať,“ povedala odhodlane.

Ayame pozrela na svojho brata a všimla si jeho pohľad. Pohŕdavý pohľad.
„Viem na čo myslíš!“ povedal jej.
Ayame sa mykla.
,Ako to môže vedieť? Však tam nebol!' preblesklo jej hlavou.
No zrazu jej všetko došlo.
„To ty!“ sykla.
„TO TY SI JU ZABIL!“ vykríkla a s kunaiom v ruke sa rozbehla oproti svojmu bratovi s plánom pomstiť sa.