Hina-Naru 2: Priechod medzi svetmi časť 2/2

Tak 2/2 Príjemné čítanie

Šírila sa v ňom ako choroba. Prestal na ňu myslieť a len otupene prešiel cez dvere, ani ich neotvoril. Rovnako tak vošiel aj do vedľajšej miestnosti so Sakurou. Plakala nad niečím telom. Podišiel bližšie, a hneď uvidel samého seba, len bledšieho ako obvykle. Sakura sa skláňala nad jeho vlastným telom. Naruto to nevydržal a rozplakal sa. Asi o dve minúty vošiel do miestnosti Neji a chytil Sakuru za rameno a naznačil, že je čas ísť. Naruta tam nechali samého. Vtom ako blesk Naruta zasiahli útržky spomienok. Prechádzka, kempovanie, vodopád, súboj, mŕtva Hinata... A vtom v ňom zažiarilo malé svetielko, plamienok nádeje. Ak on je stále tu, ona musí byť predsa tiež! Jeho premýšľanie narušil zvuk otvárajúcich sa dverí. Vyšli z nich nejakí muži a brali si jeho telo. Pred izbou uvidel truhlu. Je toto jeho pohreb? Ešte nie, je priskoro! Musí tu byť ešte nejaká nádej, že sa vráti do svojho tela! Alebo nie? A vlastne, to je jedno, keď nájde Hinatu, môžu byť naozaj navždy spolu. Ak ju nájde. ,,Ak“ sa snažil zatlačiť do tej najhlbšej hĺbky v mysli, pretože poznal to staré porekadlo: Nádej umiera posledná. Vyšiel z izby,(tentokrát cez stenu)z nemocnice. Tentokrát prezmenu nikto nebol vo svojom dome. Nemusel ani dlho premýšľať prečo. Po pár krokoch uvidel dlllllhý zástup ľudí. Na jeho čele bol voz s dvomi rakvami. Bol dojatý. Nikdy si nemyslel, že má toľko priateľov. Do očí mu opäť vhŕkli slzy, tentokrát to boli slzy šťastia. Aspoň jeho telo bude navždy s Hinatou, keď už duša nie. Videl tam aj veľa iných ľudí, priateľov a známych Hinaty. Trvalo mu, kým odtrhol od nich pohľad. Musel premýšľať, kde bude hľadať najskôr. Haku... no iste! On je tu dlhšie než ja, ten mi poradí, možno už aj stretol Hinatu! Posilnený touto myšlienkou, rozbehol sa do lesa, na miesto, kde uvidel Hakua. Bežal, ani sa neohliadol, až ta konečne dorazil. ,,Haku!“ zakričal. ,,Haku! Haku!!! Ha...!“ Ani to nedopovedal, pred očami sa mu mihol pohyb. ,,Si to ty? Prosím, potrebujem ťa!“ Hakua to zrejme obmäkčilo, lebo vyliezol zo svojej skrýše a postavil sa pred Naruta. ,,Čo potrebuješ?“ Spýtal sa celkom pokojne. ,,Ja... Nevidel si Hinatu?“ ,,Nie“ znova pokojne odpovedal Haku. Naruto tú odpoveď čakal, ale teraz, keď ju počul a naplno si ju uvedomoval, naraz nevedel, čo ďalej. Haku prerušil to ticho. ,,Ak je to všetko...“ Naruto sa zamyslel nad otázkami. Dlho ho nevidel, mal veľa otázok, ale z úst mu potichu vyšla táto: ,,Ako je možné, že sme... Toto?“ Nevedel, ako to, čím je má nazvať. Duch? To nie, možno duša. Je medzi tým predsa rozdiel nie? ,,Vieš,“ ozval sa Haku a zahľadel sa na modrú oblohu, ktorú mu čiastočne zakrývali stromy. ,,Ty, ja a veľa ďalších duší... zasekli sme sa... na priechode medzi svetmi“ dokončil. ,,Ako to myslíš, zasekli?“ ,,Veľa duší sa zasekne tu, v priechode, preto, že majú nedokončené poslanie.“ Ukázal na Naruta. ,,Ty, ja a všetci ostatní...“ Zamyslel sa. Čo by tu mohol mať nedokončené? A Haku? Akú prácu nedokončil? Haku odchádzal. ,,A keď prídem na to, čo je to za prácu, ako ju mám dokončiť?“ Zakričal za Hakuom. Ani sa neotočil, len odpovedal a strácal sa v hustom poraste stromov. ,,Mnoho duší, ktoré nemôžu dokončiť poslanie, vrátane mňa, tu zostávajú, postupne sa strácajú, až z nich nezostane nič. Úplne sami, navždy blúdiť v temnote, to ma čaká. Môj osud bol slúžiť Zabuzovi ako neporaziteľná zbraň, no porazili mňa, aj môjho pána. Moje poslanie tým ostalo navždy nedokončené.“ Keď dohovoril, zmizol v stromoch. Naruto za ním len nemo hľadel. Zrejme už nikdy neuvidí Hinatu, bude sa navždy topiť v ničote... Aspoň že Hinata sa má dobre, určite lepšie, ako ja. Len čo si to domyslel, pohltilo ho zúfalstvo a beznádej... Ale Naruto sa nikdy nevzdá, musí bojovať až do konca! Toto muselo byť niečo iné... Doslova cítil, ako ho z neho niekto alebo niečo vysáva všetko dobré, mal pocit akoby už nikdy nemal byť šťastný... Otvoril oči, nevnímajúc svet okolo, cítil len tú temnotu... Naraz, kdesi v diaľke jeho vnútra pocítil svetielko, plamienok šťastia, ktorý ho držal pri vedomí, nepoddával sa tieňom... Mal síce otvorené oči, ale až teraz sa cez ne naozaj pozeral. Kdesi za stromami uvidel nejaké zlaté svetlo. Zaostril zrak. Bola to deväťchvostá líška, tá, ktorú mal tie roky v sebe zapečatenú. Zrejme zomrela s ním... Rozbehla sa k nemu. Jej zlatá žiara ho oslepovala, a už úplne stratil všetku nádej, čo mal v sebe... Ešte mu chýbalo, aby sa k nemu hnal Kyuubi, ktorý sa ho zrejme snažil chytiť.

Ešte neviem ako sa bude volať ďalší, a neprezradím, či to skončí dobre alebo zle. Tento venujem:
sorafay Prečítajte si jej príbeh o Linn Hyuuge http://www.konoha.cz/?q=node/20534
A znova Haruko Hime a Nexiske
A všetkým, čo si prečítali zatiaľ všetky časti čo vyšli
Na Hraniciach: http://www.konoha.cz/?q=node/21185