Tobi 2 - Tobi pokračuje

Takze toto je pokračovanie. Nie to nic moc a je to velmi krátke ale snaha tu bola veľká tak dúfam, že sa vám to bude páčiť.A pls píšte komentáre

Nevedel kam ide, ale musel sa vrátiť do Konohy. Chcel ich, musel ich vidieť.

Chcel vidieť ako sa zmenili, či si ho ešte pamätajú. Chýbali mu, všetci mu chýbali. Ich sensei, Boby a aj Marita. No teraz blúdil kopcami a hľadal cestu domov. Zrazu zastal. Pred ním sa zjavil kopec. Stúpil na kopec, a zas.

Spomienky sa mu pomaly vynárali:
Na tomto kopci zažil svoje šťastné chvíle so svojím týmom. Bol to ich kopec. Každé ráno sa on, Marita a Boby stretávali tu a rozprávali sa. Vtedy si mysleli, že sú najlepší priatelia. Ale nikto nevedel, že Tobi, cíti k Marite niečo viac ako priateľstvo. A potom si spomenul na tú poslednú spomienku. Spomienku, ktorú tak nenávidel. Na to, ako Boby povedal Marite, že sa mu páči. A vtedy mu niečo napadlo. Veď nepočul čo mu povedala ona. Takže tu je nádej, že ma možno ľúbila. Ale aj tak im už všetko odpustil, pomyslel si Tobi a snažil sa na všetko zabudnúť.

Vyšiel na kopec a uvidel Konohu. Konečne! pomyslel si. A vstúpil do Konohy. Najprv chcel vidieť Bobyho. Veľmi sa tešil, že ho konečne uvidí. Našiel jeho dom a postavil sa pred dvere. Zaklopal. Nikto sa neozval. Keď sa Tobi lepšie pozrel na dom, zistil, že je veľmi špinavý a neudržiavaný. Všade okolo bolo ticho. A tak sa rozhodol, že navštívi Maritu. Bol trochu nervózny, veď predsa už 10 rokov sa nevideli.
Dúfal, že ju ešte spozná. Zaklopal. Dvere sa otvorili a v nich stála krásna žena, ktorá sa mu zdala známa. Mala havranie vlasy a oči modré ako nebo. Chvíľu na seba len pozerali.
,,Tobi!´´ zakričala zrazu.
,,Marita!´´ zakričal aj Tobi a obaja si padli do náručia.

Po krátkom zvítaní sa išli poprechádzať. Potom si sadli na ich kopec a rozprávali sa. Tobi jej vyrozprával celý príbeh. O tom ako ju ľúbil a aj o tých spomienkach, pre ktoré a vrátil.
,,Ja som milovala len teba Tobi, Ale....vieš,........stále som sa bála ti to povedať, pretože som nevedela ako zareaguješ. ´´ povedala Marita.
,,Keby si mi to povedala, mohli sme byť spolu celý čas, a ja by som sa nepridal k Akatsuki. A možno by som sa ani nepohneval na Bobyho.´´ povedal Tobi
,,Ja viem, ale ani ty si mi nič nepovedal. Ale nechaj to teraz tak. Som taká šťastná, že si tu, ´´ povedala radostne Marita.
,,Počkaj, keď som už hovoril o Bobym, kde vlastne je?´´
,,No vieš........ on.............no...´´
,,Čo, čo sa mu stalo?´´
,,No, vieš, on bol veľmi nešťastný, keď zistil, že si odišiel kvôli nemu. A tak sa zavrel do svojej izby na dlho a stále plakal. A potom na dedinu zaútočili shinobi z vesnice skrytej v hmle. Museli bojovať všetci. A platilo to aj pre Bobyho. .......... Padol v boji.... ale on si to tak prial. Odniesli ho do nemocnice a ja som išla s ním. Vedela som, že ho nemôžu vyliečiť a vedel to aj on. Povedal mi, že najviac zo všetkého chce aby si mu odpustil. A stále to opakoval. Potom si už nepamätám nič, len mokrú dlaň od sĺz. A na druhý deň mi lekári povedali, že zomrel. Rozplakala som sa, hoci som vedela, že sa to stane. O niekoľko dní bol pohreb. A vtedy som si uvedomila, že som stratila všetkých ktorých som mala rada.´´

Dohovorila. Chvíľu bolo ticho, no potom pozrela na Tobyho. Hlavu mal sklonenú, ale ona vedela, že plače. Vzala ho za ruku a zdvihla mu hlavu. Usmiala sa a objal ju.
"Mohli by sme sa ísť pozrieť na jeho hrob?" spýtal sa.
A hneď vstali a ona ho viedla. Keď došli k jeho hrobu, Tobi odtrhol kvet a položil ho na Bonyho hrob. Chvíľu tam len tak stáli no potom sa už zotmelo a oni sa pobrali domov. Ona ležala na posteli, Tobi si ľahol vedľa nej a chytil jej ruku.
,,Všetko som to skazil. Nemal som odísť. ´´ povedal Tobi
,,Teraz to nerieš. ´´ povedala Marita. "Najdôležitejšie je, že sme zase spolu a nič nám to už nepokazí."
Zhasla svetlo a dala mu pusu na ústa. Tobi sa usmial a obaja zaspali...