Ako prichádza smrť.....

Mala som v noci malú depku, lebo som akurát zase videla smrť môjho miláčika Ryuuzakiho, čo mi zase pokazilo trochu náladu. A tak ma napadlo toto. Príjemné čítanie...

Bolo strašné ticho. Aj keď cítila vôňu stromov, kvetov, počula zvuky zvierat, ktoré prechádzali okolo nej, aj tak jej to prišlo ako z iného sveta. Z veľmi vzdialeného sveta.

Čo sa stalo? Neviem.....Kde to som? Ani to neviem.....Čo tu robím? Pokúsila sa pootočiť hlavou, ale nedalo sa jej. Cítila bolesť, ale aj tá ako keby sa jej veľmi netýkala. Bola tu a predsa nebola.

Niečo jej kvaplo na tvár. Čo je to? Je to mokré. Žeby dážď? Nie, je to slané. Pomyslela si, keď jej tá kvapka skĺzla na peru a ona ju oblizla jazykom. Slza? Áno, je to slza. Ale prečo niekto plače? Deje sa niečo?

Prečo nemôžem otvoriť oči? Ako keby som ich mala niečím zlepené. Strašne to páli, ale skúsim to ešte raz. Cítila, ako jej niečo prasklo v očiach a potom sa jej už dali otvoriť. Oslepilo ju slnečné svetlo, tak ich znovu zavrela.

Zdalo sa jej, že niečo počuje. Nejaký hlas. Volal nejaké meno. Koho to volá? Rinn? Kto je to? A kto je ten, čo to kričí?

Počkať, ale veď Rinn som ja! Áno, už si spomínam. A ten hlas. To je jeho hlas! Áno, áno! Už viem! Išli sme trénovať a ja som stála na útese, keď na nás zaútočili. Niekto ma postrčil dole a ja som nestihla zareagovať. Ale potom, potom som dole, v tej priepasti. Prudko otvorila oči. Zbadala strmé skaly nad hlavou. To je výška!

Otočila hlavou a zbadala jeho tvár. Plakal. Neplač, som v poriadku. Pery sa otvárali, ale nevydávali žiaden zvuk.

Čo sa to so mnou deje? Veď som to prežila, či nie? Ja ešte nechcem umrieť! Ešte som toho veľa neurobila. A sľúbila som mu to. Nemôžem predsa porušiť sľub.

Zachrčala a muž sa k nej naklonil.
„Rinn, miláčik, ticho lež, pomoc už je na ceste.“ Nasilu sa usmial cez slzy.
„Prepáč mi to. Musím porušiť svoj sľub. Nemôžem tu už dlhšie ostať, aj keď by som chcela.“ Zakašlala a z úst jej vytieklo trochu krvi.
„Som vďačná, že ti môžem aspoň povedať jednu vec. Veď koľkí zomrú bez toho, aby sa mohli rozlúčiť?“ Vpila sa mu svojimi nádhernými očami, farby tej najkrajšej fialky, do jeho čiernych, hlbokých studničiek a usmiala sa. „Milujem ťa.“ Nahla sa a pobozkala ho. Vzal ju do náručia a opätoval jej bozk. „Aj ja ťa milujem.“ Šťastne sa usmiala a zavrela oči.

Takže toto je umieranie. Cítim, ako sa ma zmocňuje chlad. Je mi hrozne ľúto, že ťa tu nechávam, ale asi to tak malo byť. Ešte jeden, posledný pohľad. Otvorila oči a pozerala ako z tých jeho tečú slzy a stekajú mu po tvári na zem.
Zdvihla ruku a pohladila ho po líci. Potom ju spustila a vydýchla. Je koniec.

No je vidno, že na mne trochu zapracovala noc xD
Hm, ale keď tak premýšľam, takáto smrť by mi ani nevadila. Zomrieť v náručí milovaného človeka....