sasukeho odchod z vesnice

"Je to už niekoľko mesiacov, čo sa Sasuke pridal do Týmu 6 a spoločne pracoval s jeho členmi. Zdá sa, že najviac vychádza s Mashiro Seishim. Podstatne rozvil jeho kekkei genkai, ktoré umožňuje vyvolať genjutsu podľa žánru knihy. Teraz Genjutsu vydrží oveľa dlhšie než predtým a je hmatateľné. Niečo podobné, ako Kage Bunshin no Jutsu. Atletické schopnosti u Satsugai Hissori sa taktiež značne zlepšili. Vyniká v taijutsu z celej skupiny. Zručnosť Rasuto Hanteiho prekonávajú očakávania, ako sa predpokladalo, je schopný používať nielen svoj meč, ale aj iné železné či drevené strelné zbrane. Všetci traja sa pred nedávnom stali Chuuninmi..." Dokončila Hinata stojac za kreslom, kde sedel Hokage. Zväzok snehobielych papierov položila na stôl a spokojne sa usmiala, prechádzajúc ku ďalšiemu komínu spisov. Mračil sa, narozdiel od nej.

"Plne nahradil Sakuru-chan... Napredujú viac než výborne. Lenže ona nie..." Pohľadom prešiel po svetlom dreve veľkého stola až došiel k najvzdialenejšiemu rohu, kde sídlila malá fotka. Už dosť zničená od bežných vplyvov okolia, ale ešte na nej boli vidieť účastníci fotografovania. Na dolnom okraji sa zračilo čiernym písmom niekoľko slov: oslava Sasukeho návratu JARO AJ SASUKE JE TU!

"Koľko to už je? Rok? Áno... Rok. Rok odvtedy, čo sa vrátil. A všetko sa zmenilo!" Rozčuľoval sa do prázdna. Hinata naňho len vystrašene pozerala a spis, ktorý mala v ruke s rachotom dopadol na chladnú dlážku pod ňou. Vtedy si uvedomil, že kričí.

"Prepáč, Hinata-chan." Šepol potichu a uhol pohľadom, podopierajúc si bradu rukou. Povzdychol si.

"Naruto-kun... T-To je v poriadku." Rozpačito sa nahla po veci, zatiaľ čo potichu premýšľal a mrmlal si - vlastne len tak pre seba.

"Nie, že by som nebol rád...To nie. Len urobil chybu. Aj keď si to nepamätá a neuvedomuje si to. A potom ešte má tú drzosť povedať mi, aby som odpojil prístroje! Chýba mi... Prečo to tak vždy je? Jedného som získal a druhého zas stratil..."

"Lebo to je život, Naruto," ozval sa známy hlas spoza jeho chrbta.

"Ero-sennin!" Zvolal prekvapene Hokage otáčajúc sa za Jiraiyom, ktorý spokojne sedel v okne s rukami prekríženými na hrudi a miernym úsmevom na perách.

"Nové správy o činnosti Akatsuki?" Vybafol naňho hneď otázku a Hinata zdvihla pohľad, aby sa pozrela na nečakaného návštevníka. Mlčky prikývol.

"Už sú to tri roky, čo sa stiahli a získali 6 Bijuu do svojej moci. Spoločne s nimi aj Gaarovho Shukaku. Ďalší pohyb bol zaznamenaný. Odvtedy neboli o nich vlastne žiadne iné informácie , čiže nevieme, či nabrali nových členov, alebo miesto ich sídla. Pred týždňom však videli dvoch členov v čiernych plášťov s červenými oblakmi a klobúkom na hlave v oblasti Skrytej Mlžnej, čiže Kirikagure. Ďalší pohyb bol zaznamenaný pri Skrytej Kamenne, Iwakagure. Pripravujú sa, Naruto. Určite prídu aj sem, s tým rátam. Mali by sme byť pripravený." Privrel oči, no v usporiadaní myšlienok ho prerušil Hokageho hlas.

"Ja som pripravený kedykoľvek! Len nech sem prídu, nakopem im zadky!" Prudko vstal a buchol päsťami do stola až sa stolička s rachotom presunula ku oknám.

"Naruto! Uvedomuješ si, že keď som naposledy bojoval s Peinom, položil som skoro život?! To bolo tretí raz, čo som skoro umrel! Prvý krát vďaka tomu, že som zháňal informácie na Tsunade, druhý krát pri uzavretí Kyuubiho a tretí krát pri tom boji! Uvedomuješ si, že ak sem príde minimálne Pein, k tomu asi ďalší ôsmi členovia, že to tu všetko môže zostať v troskách?! Majú neuveriteľnú silu. A aj napriek tomu, že Konoha prežíva zlaté časy, nebudeme mať dostatočné prostriedky, aby sme čelili celému Akatsuki." Jeho hlas sa postupne zvyšoval. Vydýchol, ostro sa pozerajúc na Naruta, ktorého tvár bola seriózna.

"Konohu ubránim, aj keby ma to málo stáť život! Takto sa pohybujú pravdepodobne preto, lebo tam nájdu posledných dvoch Bijuu. Zostávam ešte ja. Boli v Iwakagure, aj v Kirikagure, teraz pôjdu sem. Hinata..."

Prudko sa obrátil na čiernovlasú ženu, ktorá napäto počúvala. Počas ich výmene informácií a názorov sa do jej takmer čistej duše vkradol strach, teda jej pár sekúnd trvalo, dokým zareagovala na jeho súrivý hlas.

"...povolaj taktickú skupinu Nijuu shotai. Nech sa Shikamaru-kun a Ino-chan pripravia. Všetkých Chuuninov a Jouninov potrebujeme doma. ANBU rozmiestnite po celom okolí, spoločne s Jouninmi. Zavolaj mi tu Sasukeho. Posilni stráže na hradbách. A nech každý tím má jedného medi-nina! Idem zariadiť ostatné."

Hinata mlčky prikývla a rozbehla sa z kancelérie Hokageho.

"Ero-sennin?" Sannin sa spýtavo obrátil na muža, ktorý mu tak neuveriteľne pripomínal vlastného žiaka, Minata. Presne na tomto mieste stál kedysi dávno a pozerala sa na Yondaimeho s hrdosťou. Lenže situácia je tentoraz iná a oveľa horšia.

"Odkážte Tsunade-bacha, že nastal kritický stav, ak sú zvesti pravdivé, minulosť sa vracia a my musíme pohotovo reagovať..." Odvetil pochmúrnym hlasom a sám sa vydal vybavovať všetky potrebné veci, ktoré musel zaistiť on sám.

Spev vtákov sa niesol vetrom a Tím 6 v tento deň nemal žiadne misie. Slnko jemne hladilo tváre všetkých, na koho zhliadlo a zohrievalo nielen ich telo, ale aj srdcia. Vlastne všetci mali pomerne dobrú náladu. Začalo jaro a všetko sa začalo opäť prebúdzať. Dokonca aj oni sa rozhodli, že si vyjdu von. Na podiv presvedčili aj samotného senseia, ktorý by sa nedal donútiť k tomu, aby išiel na obed so svojou skupinou. Chcel s nimi udržiavať čisto pracovný, ako-tak znesiteľný vzťah, no opak bol pravdou. Jeho odmietavosť ich práve povzbudzovala k rozveseľovaniu a presviedčaniu, aby zahodil zatrpknutosť za hlavu a radoval sa zo života. Avšak myseľ, povahu a vlastné uniktátne ja sa nedá len tak zahodiť. Sasuke nebol človek, ktorý by sa mohol rapídne zmeniť. A keď už aj, tak len za určitých podmienok a nie v krátkom čase.

"Hissori-chan, máš niečo vo vlasoch." Povedal Hantei spokojne kráčajúc za ňou. Za nimi sa ešte tiahol Seishin a nakoniec samotný vodca.

"Iiik! Je to chrobák?! Povedz! Daj ho preč prosím! Iiik! Chrobák, určite je to chrobák! Daj ho preč! Daj ho preč!" Kvílila so štítivou grimasou na tvári, ale chlapec za ňou len dobehol a opatrne vybral predmet z jej hebkých rozpustených vlasov, ktorý s nimi splýval.

"Lupeň Sakury." Zamrmlal potichu a pustil ho nechajúc ho unášať vetrom, spoločne s ostatnými pozostatkami svetltých kalichov kvetov. Presne tak, čerešne už začali kvitnúť a vietor neniesol len sladké pesničky vtákov, ale aj lupienky rôznych kvetov, zvyčajne tohto stromu, či mámivú vôňu rozkvitnutých rastlín. Seishin sa zamračil spoločne s nimi, pretože spomienka na ich milovaného bývalého senseia ich neopustila. Sasuke síce bol dobrá náhrada, v profesionálnom hľadisku...Ale predsa len to nebola Sakura. Nebola to tá žena, ktorá ich vedela povzbudiť, ktorá sa im venovala a pre nich bola vlastne najbližšou priateľkou. Smiech sa vytratil z miest, ktoré po misiách a vo voľných chvíľach zvykli navštevovať. Postupne na spomienky upadal prach, avšak niekedy prišlo niečo, čo jemnú vrstvu zotrelo a dávna spomienka sa ukázala očiam tímu. Démoni minulosti sa opäť vrátili a vydrali na povrch z myslí, ktorí jej boli blízki. So Sasukem to však ani nepohlo. Ani náznak mihnutia či nejakého citu.

"Sasuke-sensei?" Obrátila sa naňho počas toho, čo mlčky so sklonenou hlavou kráčala, tak ako jej priatelia.

"Hn?" Pozrel sa na ňu bez akéhokoľvek náznaku zvedavosti.

"Pôjdeme na dango a čaj?" Spýtala sa tichým, prosebným hlasom. Takmer ho ani nebolo počuť.

"Nemám rád sladké." Odvetil s tónom človeka, ktorého otravujú s hlúposťami.

"Ale Sakura-sensei tam s nami vždy šla. No tak, poďte." Pridal sa aj Seishin a aj Hantei, ktorý sa s prosbou v očiach pozrel na rozmrzeného učiteľa.

"Dokonca aj Naruto-sama nás pozval, spoločne so Sakurou-sensei!" Doplnil ešte a na jeho tvári sa mihol náznak úsmevu.

"Ja nie som ten usaratonkachi Naruto! Ale zoberiem vás..." Precedil nakoniec cez zuby. Bolo vidno, že sa mu nechcelo, ale povolil. Rivalita ho donútila k tomu, aby ich pozval na túto nasládlu špecialitu. Často jeho vzťah k Hokagemu používali ako nástroj presviedčania. Síce dosť zákerné, ale účel svätí prostriedky.

Hissori víťazne zdvihla päsť do vzduchu a ostatní sa usmiali, Seishin prejavil aj škodoradosť nad tým, ako ho vždy dobehnú, veselým smiechom.

"Osem kusov danga a štyri krát čaj." Zamrmlal celkom milo vyzerajúcej panej za pultom, ktorá bola mala nejaké tie kila naviac. Ako inak, dobrý kuchár sa vždy rozoznáva od veľkosti svojho brucha, pretože ten sa nebojí ochutnať jedlo, ktoré pripravil a vylepšiť ho.

"Hai, Sasuke-san, hneď to bude! Opäť vás presvedčili?" Spýtala sa so širokým úsmevom pripravujúc požadované porcie. Sensei len prekrútil očami a tresol rukou s niekoľkými bankovkami, pretože mu pripomenula jeho porážku nad prosebnými hlasmi a tvárami jeho žiakov. V duši preklínal to, že rivalita jedna z vecí, vďaka ktorým jeho vôľa môže zostať zlomená ako polámané zrkadlo. Toto však neprinášalo 7 rokov nešťastia - vo väčšine prípadoch. Žena vydrala hrdelný zvuk, ktorý by sa dal považovať za smiech.

"Tak a tu to je, idakamisu!" Riekla s úsmevom pokladajúc na čistý pult štyri krabice s dangom a štyri keramické poháre, z ktorých stúpala horúca para vlniaca sa ako tanečnice za skvostnej orientálnej hudby.

"Poďte si po to, ja nie som váš sluha!" Zvolal na trojicu, ktorá sedela opodiaľ na lavičke pred stánkom. Všetci naraz sa otočili a s tvárou, jasne hovoriacou, že im bude trvať dlhšie, dokým sa zdvihnú a pôjdu po svoj diel. Až keď k nim prišiel Sasuke, ktorý sa monotónnym fúkaním snažil ochladiť tekutinu v pohári, vstali a o pár minút sa vrátili už jediac sladké ryžové guličky.

"Bocchan dango, bocchan dango...! Kedy tu začnú predávať chichi dango?" Mrmlal si popod nos Hantei sadajúc si na druhý koniec lavičky, kde sedel jeho sensei.

"Keď konečne dostanú na to recept a keď sa to naučia pripravovať dokonale." Odvetil Seishin s plnou pusou a sadol si na zem pred nich, keďže miesto medzi Sasukem a Hanteiom zaujala ružovláska.

"Ble..." Prehodil ešte, keď sa púšťal do prostredného kúsku.

"Dnes si nejaký tichý, Seishin-kun." Pozrela sa naňho Hissori s menšou obavou. Väčšinou takýto nebýva. Zväčša je on mozog celej operácie, ak sú na misii bez učiteľa. A keď už nič iné, na všetko má nejakú poznámku, ktorú sa dozvedel z čítania nespočetného množstva kníh, ktoré vlastnila jeho rodina, aby sa mohol zlepšovať vo svojej primárnej technike. No dnes ani tú knihu nevybral, ako mu bolo bo zvyku.

"Ja... Nič vážne, len sestra je príliš dlho na misii, začínam mať starosti... Neboli o nej žiadnej správy." Jeho tvár potemnela. Odpil si z teplého čaju, ktorý držal v druhej ruke.

"Ale no tak! To bude v pohode. Nepoznám člena rodu Mashiro, ktorý by niečo nezvládol." Preniesla s povzbudivým hlasom. Chlapec s prenikavými zelenými očami sa však len bázlivo pousmial. Ich vzťah sa za ten čas podstatne zlepšil. Spolupráca sa tým upevnila a aj napriek všetkým problémom a nástrahám držali spolu - ako tak. Niekedy sa našla nejaká tá škriepka, ako hádka "kto je silnejší", "držíš tu mapu naopak, ty idiot" a podobné veci. Ale inak držali spolu. Sasuke len mlčky načúval a príležitostne si ukusoval malý kúsok z danga, či odpil z čaju, no nevyjadroval sa k tomu. Okolo zavládlo ťaživé ticho, preto sa Hantei pustil do rozhovoru so Seishinom. Táto chlapčenská téma nezaujímala ženské osadenstvo skupiny.

"Sasuke-sensei?" Obrátila sa na svoju pravú stranu. Na jej otázku odpovedal otočením hlavy jej smerom.

"Sakura-sensei nám o vás veľa rozprávala... Teda, aspoň myslím, že ste to boli vy." Mladý muž spýtavo nadvihol obočie, ale stále mlčal, preto pokračovala.

"Hovorila nám, že kedysi poznala chlapca, ktorý tak neúprosne bojoval za svoj sen, že odišiel z Konohy. Milovala ho a preto sa väčšinu času, ktorý mala snažila zlepšiť, aby ho získala späť, pretože život bez neho bol pre ňu neúnosný. Obdivovala a ľúbila ho celým srdcom a všetkým, čo mala, preto on sa stal jej snom. Potom na niekoľko týždňov odišla a prišli ste vy, spoločne s ňou. Nikdy som ju nevidela šťastnejšiu. Ani si neviete predstaviť, ako na tréningoch jasala - bola veselšia, aj v misiách bola podstatne silnejšia. Mocnejšia než predtým, než ste prišli vy. Asi mala stále o čo bojovať. Potom som sa jej to spýtala. Vraj bojujeme celý život a o všetko, ona bojuje o lásku a bezpečie priateľov, za miesto, kde žije. Táto myšlienka sa mi zapáčila a Sakura-sensei sa stala mojím vzorom. Vlastne... Je to moja sesternica. Preto tie vlasy... Mám na vás otázku, Sasuke-sensei." Povzdychol, pretože jej reč bola dlhá a vlastne ho unavovala, lenže zvedavosť tentoraz zvíťazila.

"Počúvam." Odvetil jednoducho a Hissori prikývla.

"Ak už ten sen bol akýkoľvek, oplatilo sa vám odísť kvôli tomu preč a nechať bez rozlúčky, bez všetkého, tých, ktorí boli vaši priatelia, či dokonca rodina?" Zaklipkala očami a na dievča mala až neprirodzene vážny a vyčítavý hlas. Poznala takmer celé pozadie príbehu, lebo Sakura sa jej kedysi zverila. Vedela, ako sa cíti, akú agóniu prežíva a že všetko, na čom jej za celý čas vlastne záležalo a čo bolo dôvodom jej existencie bol on.

Avšak skôr, než stihol niečo povedať, či urobiť, nad ich hlavami vo výšinách preletel a zaškriekal hnedastý orol, Hokageho posol.

"Volajú nás! Okamžite za Hokage-sama!" Zvolal na celý tím, ktorý hneď dojedol posledné sústo a vyrazil priamo za mohutnou červenou budovou so znakom Ohňa na čele. Všetko sa len začalo...