Keby

Keby...Keby sa to nebolo stalo...Keby tam nebola išla...Keby sa dal vrátiť čas...Keby nebola taká dobrá, odvážna, milujúca...Keby som ju tak nemiloval...Keby som ju radšej nenávidel...Keby to tak nebolelo...

Prečo? Prečo musí existovať to slovo? Keby...Je to to najsmutnejšie slovo, aké poznám. Naplní človeka pochybnosťami, ľútosťou, strachom, nenávisťou, hnevom, ale aj láskou, dobrotou a ochotou. Keby sa keby dalo ovplyvniť...

Nenávidím ho! Aj seba nenávidím, že som nebol rýchlejší. Keby som neostal doma a nepomáhal im, stihol by som to! Keby ma nezadržali...Ešte by si žila...

Ako! Prečo! Keby! Neznášam tie slová. Pripomínajú mi moju slabosť, moju zraniteľnosť...

Muž kľačal pred ruinami domu, z ktorého sa ešte dymilo. V náručí zvieral telo svojej milovanej. Hľadel na jej zakrvavenú tvár a plakal. „Prečo sa to muselo stať?!“ Skríkol do neba.

Začal padať dážď. „Prečo si ma tu nechala? Čo tu budem bez teba robiť? Keby si ma bola poslúchla a ostala tam. Ale ty si si vždy išla za svojim inštinktom. A každému si musela pomôcť.“ Vzlykal. „To som na tebe miloval.“ Pozeral, ako kvapky umývajú jej nádhernú tvár. Keby si tak otvorila oči...

„Bez teba nemá môj život zmyslel.“ Pravou rukou vytiahol katanu z puzdra. Uvidíme sa na druhej strane. A namieril si ju na brucho. Zavrel oči a zahnal sa rukou...

„Nieee!“ Niekto ho zadržal. Otvoril oči dokorán. „Panebože!“ Nad ním sa vznášala postava. Bola to ona...
„Nesmieš umrieť, môj milý. Čo by potom bolo s našou dcérkou?“ Usmievala sa na neho tvár jeho ženy.
„Naša malá...“ Áno, na ňu som skoro zabudol. Ľútosť mi zatemnila mozog.
„Prosím, nehnevaj sa za toto na mňa. Keby sa dal vrátiť čas, urobila by som to isté. Raz som už taká.“ Nahla sa k nemu a posledný krát ho pobozkala. „Už musím odísť. Je mi ľúto, že nebudem s dcérkou a s tebou. Ale neboj sa, budem tam zhora na vás dávať pozor.“
„Milujem ťa,“ povedal jej, načo sa ona usmiala a pomaly začala miznúť. Zbohom.

Pomaly vstal, so ženou v náručí, obrátil sa a kráčal domov.

O niekoľko rokov neskôr.

Bol krásny západ slnka. Jeho posledné lúče dopadali na nádherný pomník, pri ktorom stál otec a dcéra.
„Ocko, budem aj ja raz taká skvelá, ako bola maminka?“
„Miláčik, ty si už teraz taká skvelá. Podobáš sa na svoju mamu čim ďalej tým viac.“ Mužovi sa zaleskla slza v oku.
„To som rada. Chcem byť ako ona.“ Dievčatko položilo ku náhrobku kytičku a chytilo otca za ruku.
Máme úžasnú dcéru, však? Ďakujem ti za ňu. A aj za to, že si ma vtedy zastavila. Keby si to neurobila, navždy by som si to vyčítal. Keby...
„Ocko,“ dievča potiahlo muža za rukáv a ten sa prebral z myšlienok, „porozprávaš mi dnes zase ten smutný príbeh o princeznej, ktorá umrela a nemohla byť so svojou rodinou?“
„Áno, poviem ti ho.“ Usmial sa a pomaly s ňou odchádzal domov. „A od zajtra začíname s veľkým tréningom. Onedlho pôjdeš na akadémiu, tak aby si tam bola najlepšia.“
„Hurá! Tak to sa musím dnes dobre vyspať,“ a malá začala poskakovať od radosti.
Muž sa obrátil a hľadel na pomník. V mysli sa mu zjavila jej tvár. Čoskoro sa uvidíme. Vzal dcérku na plecia a odkráčal späť do svojho domu...

No a je tu zase jeden z mojich smutnejších príbehov...