Srdce plné piesku X. (prekliatie piesočnej ruže)

...sú niektoré veci ktoré sa nedajú popísať slovami, vtedy sa otvára myseľ a vládnu spomienky...

Nechápal ako sa dokázal s tími troma dostať tak ďaleko.
Gaarove večné podozrievanie.
NEZMENIL SA!
Sakura a jej výbušná povaha, večne tiché ale nebezpečné dievča.
Naruto. Ten mal zaručene čo do seba. Bol temperamentný, zapálený pre vec, chcel chrániť.
POKIAĽ MÁM ČO CHRÁNIŤ, NIKDY NEBUDEM DOSTATOČNE SILNÝ.
Kocúr Ichigo.
Jediná "vec" ktorá ich spája so Sasukem. Miestami zabudli aj prečo a kam idú.
"Soru!"
Hnedovlasý ninja zastavil na zvolanie Gaary.
"Odkiaľ vieš o Sasukem?"
Soru sa k nemu otočil s maskou v ruke.
"Ja sa pýtam, prečo sa ma to pýtaš až teraz?"
"No tak Soru..."
Zatrhol ho skôr než stihol dopovedať.
Je jedno pravidlo, nevie koľké v poradí, tej matry je, ale je naozaj dôležité.
Chcel im pomôcť z dobrej vôle, pretože Gaarovi niečo dlží, lenže sa to skomplikovalo vpádom tích šiestich. Musí ich ochrániť. Teraz už áno.
Ohrozil ich vlastnou neopatrnosťou, vlastnou tvárou.
"Som Sakyuu rose."
Priložil si masku na tvár.
Čierna ruža na ľavej strane bielej masky, vypadala ako veľká vpitá kvapka atramentu v pijaku, bola umeleckým dielom jedného neznámeho ninji.
PIESOČNA RUŽA
"Chápem."
No ani potom sa Gaara nedozvedel odkiaľ vie kde je Sasuke. Začínal byť čoraz viac podozrievavejší.
Padla jedna z mála mesačných nocí. Ako sa približovali viac a viac na západ k útesom, bolo čoraz jasnejšie, až na tú búrku, ktorá sa im včera prehnala nad hlavami.
Oheň pomaly sťahoval svoje červené jazyky späť domov do útrob uhlíkov. Všetci boli po dlhej ceste unavení. Jediný kto ostal hore bol Soru. Bola to jeho povinnosť a mimo to, ani keby bol sebaviac unavený nezažmúril by ani oko. Bolo to tým čím bol, k čomu prichádzali. Ako blázon bez rozumu, za pár fazuliek ich vedie do pekla. Neexistuje pomenovanie na to, kam ich vedie. Bol by radšej keby peklo prišlo k ním ako oni do pekla. Celá tá cesta mu sužovala srdce. Kiežby im mohol povedať všetko o Sasukem, o jeho väzniteľoch, o tom ako vôbec o tom všetkom vie. Viazala ho prísaha, pravidlá, stovka sfanatizovaních assasianov, ktorí majú oči a uši všade.
Vedie ich do záhuby, a pri tom to mohol odmietnuť. Nie, on sám im to ponúkol, tie svoje prekliate služby ninju-vraha.
"Koľko to je? Osem? Desať rokov?"
Tichý ako vždy, Gaara sa rozhodne nezmenil. Stále sa tak isto plíži a desí tak trocha nevinních ninjov.
"Desať! Desať moc krátkych rokov na to aby som zabudol."
"Bolo zvláštne, akým spôsobom sa to umlčalo."
MINULOSŤ! PREČO MUSÍME MAŤ MINULOSŤ KTORÁ JE PRÍTOMNOSŤOU?
"So..."
Gaara ďalej nedopovedal. To meno môže všetkých dostať do problémov. Soru to určite nerobí naschvál. Pomáha im predsa. Alebo nie? Má snáď nejaké príkazy? To nevie. Niečo v ňom mu hovorí, že mu môže veriť.
"Nebola to tvoja vina."
Soru sa trpko pousmial. Kývol plecami s presvedčením, ktoré vedelo, že sa ho Gaara pokúsi i keď nešikovne utešiť.
"Také veci mi nevrav, nemám päť rokov."
"Ale len občas."
Ich smiech mal v sebe toľko trpkosti koľko vládal zniesť.
Desať rokov. Prešlo len desať rokov, čo sa na okraji Veternej zemi v dedine zvanej Kuro sabaku, ozval hlas démona. Deň za dňom mizli obyčajní ľudia tak isto ako skvelí ninjovia. Záhada týchto únosov nedávala obyčajním ľuďom spávať zo strachu pred netvorom, ktorý ich v noci berie preč, do neznáma bez návratu.
Jedna generácia si to odniesla najviac a tou boli deti.
Soru mal len osem rokov, keď sa jednu noc k nemu dostal démon do izby. Dlhé pahýle, čierna silueta na stene, jeden dotyk v chlapcových vlasoch, druhý na jeho rameno, znak čiernej piesočnej ruže.
Od svojich ôsmich Soru nespí. Prekliatie Kuro sabaku sa však umlčalo tak, že výprava najlepších ninjov zo Sunakurage zrovnala dedinu so zemou. Prišli v noci, boli ako prízraky zo začiatkov Sorových nočných môr, kvôli ktorým nespával.
Prekliatie piesočnej ruže mu zachránilo život.
Po jeho rodisku neostala ani tehla, všetko to bola minulosť, ktorá sa zabudla, nikdy sa nestala. Zabudlo sa na všetkích tích ľudí. Soru prakticky neexistoval. Jeho existencia bola potlačená i tým, že keď po pár útrapných dňoch prišiel do Sunakurage aby im oznámil čo sa stalo, vyhlásili ho za hlúpe malé decko, za blázna.
Ako sa neskôr dozvedel od svojho anonymného učiteľa, na obyvateľov Veternej zeme bolo postupne zoslané veľmi silné genjutsu.
Za tých desať rokov sa stal Soru s pomocou svojho senseia špičkovým shinobim. Tento ninja vždy nosil masku a svojim učením predával mladému ninjovi prahnúcom po pomste nebezpečný odkaz assasianov.
Soru sa zamestnal ako civilná ochranka, keď ho prestalo baviť chrániť ľudí, ktorí zrovnali jeho dedinu bez mihnutia oka zo zemou.
Vtedy to začalo, zmizol bez stopy, aby konečne vypátral jeho detského démona, ktorý ho už desať rokov oberá o život.
Ale akonáhle mu bol bližšie, objavil sa zámer piesočnej ruže a príkaz jej pána...

...i pamäť dokáže zradiť. Neverte si prehnane...