OČI - 07.Deti listov

Kapitola siedma: Deti listov

Po oblohe letela vrana, slnko bolo kúsok nad obzorom a ohrievalo strechy budov svojimi žltými lúčmi. Na skale sa črtali obrovské tváre piatich hokagov tejto dediny. Vrana sa pozerala dole na ožívajúce ulice. Maličkí ľudkovia pomaly vychádzali zo svojich príbytkov a vydávali sa za vlastnými povinnosťami či zábavou. Už je to dlho čo sa tu objavil ten bielovlasý, alebo žltovlasý človiečik. Pomyslela si vrana. A veru je to škoda, ako je to už dlho čo si mohla z plného hrdla zakrákať „Pako, Pako!“, nie nie, ani dnes tu nie je ani jeden z nich. Vrana sa otočila k lesu a odletela.

Po schodoch do hlavnej budovy bežali tri deti. Vlastne nie deti, ninjovia. Každý z nich mal so sebou čelenku so znakom listu ktorá značila, že je Shinobi. Všetci traja vbehli cez dvere dnu a utekali chodbou vnútri budovy. Zastavili sa až pred dverami do kancelárié súčasnej hokage. Len tak tam stáli a ticho vypĺňali iba hlboké nádychy. Napokon sa jeden z nich pohol a zaklopal na dvere.
„Ďalej,“, ozval sa znudený hlas spoza dverí.
Chlapec ktorý klopal, otvoril dvere a všetci traja vstúpili dnu. Na stole mala pred sebou Tsunade prázdny pohárik od saké a kopu papierov.
‘Ako môže byť táto žena Hokage!?‘, pomyslel si chlapec a zvraštil nos.
Na chvíľku nastalo ticho a potom Tsunade nahodila oficiálny tón.
„Tým Ebisu, ....“, rozbehla sa Tsunade ale uvedomila si že ešte im nevybrala žiadnu misiu, tak narýchlo chytila zoznam C misií a rozhodovala sa ktorú im vyberie.
„Dúfam že to nebude zas, nejaká hlúpa úloha pre malé decká!“, povedal si sám pre seba hnedovlasý chlapec, ale dostatočne nahlas aby to všetci počuli.
Tsunade zdvihla zrak, premerala si ho očami a zamračila sa tak, ako to vedela len ona.
Tento chlapec! Ešte chvíľu myslela na tú jeho drzosť a na to že toto by si nikto nedovolil, a v zápätí si spomenula na žlté vlasy, modré oči a rovnaký výraz v tvári jedného nespokojného genina a usmiala sa. Áno, sú takmer rovnakí, aj tento chlapec má veľký potenciál, rovnako ako Naruto.
„Na...!“, pri pomyslení na Naruta, úplne zabudla že tým chlapcom, čo pred ňou stojí, je niekto iný.
„Konohamaru! Tak ty si myslíš že si priveľmi dobrý na to, aby si robil úlohy pre decká?“
Konohamaru sa zazubil, nielen že ho tešilo že rozčúlil hokage, ale to čo bolo hlavnejšie, zbožňoval, keď si ho ľudia mýlili s Narutom.
Naruto bol jeho idol, aj keď nie úplne, ale považoval ho za človeka, ktorý mu ukázal ten správny smer. Áno jeho snom je stať sa Hokage a ten sen majú spoločný.
„Neznášam úlohy pre decká, dajte nám už konečne poriadnu misiu!“, nahnevane odsekol Konohamaru a sadol si na zem.
Tsunade sa znovu zamračila, chytila zoznam s B misiami a pozrela sa či tam je niečo jednoduchšie pre túto skupinku geninov. Po chvíľke hľadania niečo našla. Pozrela sa na Konohamara a zasa si musela pripomenúť ten vzdorovitý výraz, ktorým ju často otravoval Naruto.
„Dobre mám tu pre vás jednu úlohu, ale pamätajte si, váš sensei sa k vám momentálne pridať nemôže, má inú úlohu. Preto očakávam, že aj napriek jeho neprítomnosti úlohu splníte.“, dôrazne im povedala Tsunade.
Konohamaru vyskočil na nohy a teraz už s úsmevom preberal písomné zadanie tejto úlohy. Všetci traja sa pred odchodom poklonili a odišli z pracovne.
Tsunade sa zvalila do stoličky a rozladene sa pozrela na kopu papierov na stole. Po chvíľke úmorného premáhania sa je zrak skĺzol dole k šuflíkom. Rýchlo jeden otvorila, vytiahla fľašku so saké a naliala si do pohárika. Bez váhania si pohárik priložila k ústam a na jeden dúšok ho vyprázdnila. Privrela oči a so slastným výrazom v tvári sa pustila do papierovania.