V znamení vetra a ohňa 1 - Zranené srdce a ticho

Bol horúci letný deň, slnko pražilo ako šialené, a ona každým okamihom viac cítila doliehajúcu samotu. Neprešiel ani deň, žeby znova neľutovala tú osudovú noc, ako aj to že ho nedokázala presvedčiť, aby zostal. Ale ona hlboko vo vnútri stále cítila, že byť bez neho je ako prestať existovať. Prečo ho nedokázala zastaviť, bola jej láska tak slabá? Bola ona tak slabá? Keď nedokázala zastaviť jediného človeka, na ktorom jej kedy záležalo pre ktorého by neváhala obetovať všetko, aj keby musela s ním zdieľať jeho samotu a vražednú nenávisť? Túto otázku si kládla deň za dňom, bez možnej odpovede. Necítila ani vzduch prúdiaci cez jej akoby mŕtve telo, dokonca ani ten jemný vánok fúkajúci skrz zúfalú tvár jej neosviežoval pochrúmaného ducha a zničenú dušu. V tom ju z jej pomykova prebral známy hlas: „Sakura-chan!“ Smutne si vzdychla, nebolo pochýb komu patril, iba jeden človek jej prichádzal na rozum. Ach, Naruto, pošepla si nešťastne v duchu, nevediac ako má zareagovať pri jeho spoločnosti. Snažila sa tváriť veselo, no už tá pretvárka nezaberala ani na jej osobu, nie to ešte aby s tým klamala okolie. Blížil sa k nej, rovnaký ako vždy, nezmenil sa ani o kúsok, ani počas toľkých rokov. Všimla si to ako prichádzal, pokojne a tým svojím detským spôsobom, no aj tak naďalej pozorovala radšej pokojnú hladinu mohutnej rieky.
Chlapec so vždy sviežou náladou, širokým, a tak trocha natvrdlým výrazom jej kýval už z obrovskej diaľky. Spoza ucha mu trčal voľný lístok na obed u Ichibaki rámen a na čele sa blyšťala vyleštená ninja páska.
„Sakura-chan, všade som ťa hľadal! Nebodaj sa predo mnou neschovávaš?“ vykoktal zo seba s podozrievavým pohľadom. Boli úplne sami, nikto ich nemohol vyrušovať, a to mu vyhovovalo.
„Znova si mimo, Naruto.“ Pošepla nútene, ale nevzhliadla k nemu.
„A vôbec prečo by som to mala robiť?“ Čakal túto jej reakciu, o to viac bol na ňu pripravený.
„No...“ začal, tuho uvažujúc, ale po chvíli bolo jasné, že našiel uspokojujúcu odpoveď, aspoň pre neho.
„Možno to bude preto, že si si konečne uvedomila čo ku mne skutočne cítiš a teraz sa mi iba snažíš vyhýbať!“ Predniesol zasnene, so šibalským úsmevom a nadvihol jedno obočie. Pomaly sa k nemu otočila, pričom si ho dôkladne premeriavala. Naruto cítil, že sa chystá niečo veľké, možno to bol vnútorný hlas Kyuubiho, ktorý mu to našepkával. To nevedel, no v túto chvíľu nebolo vôbec dôležité!
„Naruto...“ začala sladko, a on cítil svoje srdce ako mu prudko bije v stiahnutej hrudi. Privrela oči a naťahovala sa k nemu. Konečne je to tu, konečne, opakoval si stále dookola. Sakura sa ma snaží pobozkať! Sakura sa ma snaží pobozkať! Sníval so zavretými očami. Našpúlil pery a s obrovským očakávaním vyčkával, čo bude nasledovať...
A potom to naozaj prišlo! Ako blesk z čistého neba! Obrovská rana a to priamo do Narutovej tváre. Naruto sa zvalil na zem ako spŕška starých polien, ako zmyslov zbavený si pošúchal napuchnuté líce.
„S...Sa... Sakura-chan?“
Ty jeden malý, zvolala vnútorná Sakura!
„Už som ti raz povedala, že by ma v živote nenapadlo, sa s tebou zahadzovať, Naruto!!! Ani v tej najhoršej nočnej more!“ vybuchla ako znova vzkriesená sopka prebudená k životu, chrliac nebezpečnú lávu na všetkých naokolo.
„Ja iba som ťa chcel utešiť...“ ospravedlňoval sa na rýchlo a neprestával rozprávať.
„Sú to už tri roky odkedy Sasuke odišiel a nie si jediná komu chýba.“ Priznal smutne, spomínajúc na minulosť, na jeho zápas s ním, aj to ako sa rozišli. Zarazene stuhla, mysliac na to isté, dokonca v kútiku duše aj oľutovala, čo práve urobila. Čo to povedal? Počula dobre? Alebo iba sníva?
„Neviem o čom to hovoríš, iba som...“
„Nesnaž sa to predo mnou zatajiť, dobre viem ako sa musíš cítiť...“ povedal potichu.
„Pretože to cítim rovnako.“ Dokončil, odhaľujúc svoje pravé pocity, ktoré ešte nikdy nikomu nepovedal.
„Nikdy sme spolu o tom nehovorili, no... zastavil sa, akoby hľadal vhodné slová, ktoré by ju obmäkčili. Nemal v úmysle zviesť ju v takejto bolestnej chvíli alebo niečo podobné, prišla mu len hrozne nešťastná a vnútorne zranená. Iba nechcel, aby aj naďalej takto trpela, ak ten pre ktorého sa toľko naplakala, si to od začiatku nezaslúžil. A nebol tam, aby ju ochránil a utrel jej slzy.
„Obaja sme stratili svojho najlepšieho priateľa, je tak?“ opýtal sa a pomaly sa pozviechal zo špinavej zeme. Opatrne sa k nej priblížil, dúfajúc, že ho už znova neudrie. Napodiv to neurobila.
Schytil ju pevne do náručia, objímajúc ju tak jemne ako len dokázal.
„Hrozne mi chýba.“ Utrúsila zo seba po obrovskej námahe, pričom sa triasla po celom tele.
„Ja to predsa viem.“ Povedal a pritúlil si ju k sebe, pričom si položila svoj krk na jeho rameno.
„Viem to viac, než hocikto iný.“ Potom zdvihol jej uslzenú tvár na úroveň tej svojej, silno zažmurkala.
„Prečo si nikoho nepripustíš k telu, Sakura? Prečo mi nedovolíš, aby som ti pomohol utíšiť tvoju bolesť...“ Neveriacky sledovala ako sa nežne zohol a letmo ju pobozkal na slzami pokropené pery. Bozk bol čistý, plný novej nádeje ako aj skrytých túžob. Opätovala mu ho, a dlho vnímala energiu, ktorá na krátky okamih zahorela medzi nimi. No keď si konečne uvedomila, že ten, ktorého vlastne bozkáva je Naruto, ten necitlivý a neschopný Naruto ako si vždy myslievala, zahanbila sa. Nikdy na neho nepomyslela, ako na dospelého muža, ktorú ju ľúbi a to ju nesmierne miatlo. Hlavne teraz, keď sa ako zdalo si musí ujasniť svoje pocity k nemu.
„Prepáč.“ Nechápavo sledoval ako sa od neho odtiahla, udržujúc medzi nimi istú vzdialenosť.
„Musím už ísť..." Zakoktala sa a utekala preč z Narutovej teplej náruče, ako aj jeho tesnej blízkosti, ktorá ju tak príjemne obklopovala. Vystrašená a celá nesvoja, zvolila najlepšie možné riešenie a tým bol útek. On ostal stáť sám vo svojej tichej mizérii, uprostred ničoho, avšak o sľubný krok bližšie k svojmu najväčšiemu a zatiaľ nenaplnenému snu, a to získať Sakurino prekrásne srdce.