V znamení vetra a ohňa 5 - Podozrenie

„Nejaký hlas... Nejaký hlas ma volá k sebe, ale kto je to?“ rozmýšľala úpenlivo. „Poznám ho... už som ho niekde počula.“ Zreničky sa jej prudko rozšírili v úľaku. „Naruto?“ Jej suché pery sa jemne zachveli, tenký pramienok rubínovej krvi sa spúšťal po jej brade. „Sakura, prosím neopúšťaj ma, zostaň...už len kvôli mne.“ žiadal ju a jeho zúfalstvo narastalo, príval nových sĺz ho oslepoval. Nemohol zniesť ten ničivý pocit, že by ju mohol znova stratiť, práve teraz, keď ako sa zdalo ho má v skrytu duše tiež rada. Tsunade vyzerala beznádejne, dokonca ona strácala nádej v možný úspech. „Ja to nevzdám.“ Pripomenul si a pri posledných slovách ucítil pod sebou nepatrný pohyb. Pod svojimi rukami zacítil slabé teplo a nepatrný buchot oživeného srdca, ktoré sa hlásilo o slovo. „Ale ja nikam neodchádzam, Naruto.“ pošepla potichu, a sťažka otvorila obe oči. Venovala mu láskavý pohľad, avšak tento pohľad bol plný bolesti a zármutku. Nikdy nevidel jej oči tak žiarivé, tak nádherné! Akoby to bolo po prvý krát, čo ju uvidel, vedel, že ho od tej chvíle bude mať navždy vo svojej moci.

„Sakura.“ Vydýchol v úľave a stále nemohol uveriť, že to dokázali. Tsunade sa usmievala, bolo vidieť, že je na Naruta nesmierne pyšná, ale ako vždy zostala ticho, bez slova. Dovolila dvom mladým ľuďom, aby si našli stratenú cestu jeden k druhému. „Na druhej strane sa mi nepáčilo,“ začala, no potom silno zakašľala a z úst jej vyprskla ďalšia krv, „ale myslím, že radšej ostanem tu s vami.“ Bol taký šťastný a nervózny, že si nevšimol, že vzápätí dodala: „Ostanem tu s tebou.“ Rana sa zatvorila, zdalo sa, že sa sama od seba začína hojiť. To sila Kyuubiho ju dostávala opäť na nohy. Tsunade sa uškrnula na Naruta a ten jej ho opätoval. Rýchlo vybehla von zo svoje pracovne, dala im potrebný čas, aby sa zvítali. No dôvod prečo tak rýchlo utekala bol od začiatku jasný. „Nemám veľa času.“ vyriekla sklamane, pri bližšom pohľade na svoje meniace sa ruky. Staré, zvráskavené prsty jej to nahovárali. Kde kedysi stála mladá vitálna žena, sa teraz nachádzala stará ubolená starena. „Ak sa Orochimaru dozvie...,“ neodvažovala sa vysloviť svoje pochybnosti nahlas.

Obzrela sa, na oboch koncoch mohutnej siene nebol nikto živý, vydýchla sa. „Ak sa Orochimaru dozvie, že som všetok svoj dar mladosti a taktiež lekárske metódy darovala Sakure, pričom som prišla o všetky svoje schopnosti ako legendárna shinobi, skončí Konoha v zradných nepriateľových rukách a to skoro bez boja, koniec koncov, ak terajší Hokáge nedokáže udržať všade číhajúcich nepriateľov za hranicami svojej vlastnej ríše, budú všetci jeho bezbranní obyvatelia v smrtiacom nebezpečenstve!“ To nesmie dopustiť, šance na záchranu jej domova však boli mizivé, teraz teda nezmôže nič, ale... Rozhodla sa, nastal čas zvoliť nového Hokáge, jeden človek jej na zahmlenú myseľ prišiel, ale nevedela, či bude vhodné zveriť mu túto dôležitú úlohu, nanešťastie najhlučnejší ninja v celej Listovej bol ako veterná búrka, nikdy nevieš čo príde nabudúce, ani čo môžeš od neho očakávať, o to viac sa usmiala pri myšlienke na Naruta. Potom sa ľahkým mávnutím ruky okamžite vyparila v oblaku sivého dymu do neznáma, bez stopy a bez rozlúčky.

„Sasuke, kde si bol, dnes sme mali precvičovať nové jutsu, nebol si to vždy práve ty, kto ma hnal k tréningu?!“ Pripomenul mu úlisne Orochimaru a zamračil sa nad jeho neskrývanou aroganciou. „To nie je tvoja vec. A prestaň ma provokovať!" Odvrkol mu a jedným okom pozoroval vykúkajúcu čepeľ svojho meča. Stále sa na nej leskli kvapky zaschnutej krvi, nemohol ich odstrániť, a aj keď neboli zrovna viditeľné, nedokázal na to prestať myslieť. „Zase ten ľahkovážny tón v hlase, Sasuke-kun?!“ povedal Kabuto milo, vynárajúci sa z najbližšej zatáčky. Orochimarova skrýša bola dokonalým miestom pre tajný tréning, rovnako ako aj na snovanie nového plánu na zničenie Konohy. „Stále nevieš s kým hovoríš, ten pred tebou je stále Orochimaru-sama, jeden z legendárnych Sannínov.“ Dodal rázne, no nevšimol si, že prekročil isté hranice. Sasuke sa rozčúlil nad jeho prístupom k nemu. „A ty zabúdaš,“ zasyčal rozhnevane a agresívne zároveň, „s kým to hovoríš ty!“ sharingan sa aktivoval, Kabuto si uvedomil svoju osudovú chybu príliš neskoro, nebolo cesty späť. Musel pykať za svoj omyl.

Sharingan ho úplne pohltil, strácal kontrolu nad vlastným vedomím, jediné na čo sa mohol sústrediť bola tá obrovská úzkosť spôsobovaná majiteľom tohto účinného genjutsu. Prázdno, bolesť, smrť! Všetko negatívne, čo kedy prežil a na čo sa snažil posledné roky toľko zabudnúť sa menilo na ostrú realitu. Nikto živý nedokáže vzdorovať, aj nesmrteľný by mal čo robiť, aby načisto nezošalel. Kabuto klesol vyčerpane na kolená, pred stojacim mužom s čiernymi vlasmi a vražedným pohľadom. Orochimaru sa iba radostne usmial nad jeho unáhleným správaním, konal ako vždy, až príliš pudovo a nerozvážne. To je môj chlapec, pomyslel si spokojne. „To by stačilo, Sasuke. Poď so mnou, dáme sa do tréningu.“ Nemá dobrú náladu, uvedomil si prineskoro. Niečo sa muselo stať, niečo čo sa mu nepáči?! „Dobre.“ Odpovedal po chvíli energicky a sladko sa nad Kabutom uškrnul. Ten sa nemohol postaviť na zoslabené nohy, stále bol celkom ochromený z jeho drvivého útoku. „Možno som to prehnal,“ zazmätkoval, „stále je to Orochimarova obľúbená hračka, navyše...“ pomaly sa posadil. „Navyše má svoj sharingan.“

Bol neskorý večer, hviezdy jasne žiarili ako predtým a mesiac im vládol nad hlavami. Sakura ležala v nemocnici sama, Naruto sedel ustráchane vedľa nej, robil si o ňu veľké starosti. Nič mu nepovedala, pýtal sa jej na všetko možné, no ona iba mlčala. Prečo? Prečo mu nechce vysvetliť, čo sa v ten večer skutočne stalo, zakaždým keď sa jej na to spýta, nahrnú sa jej do očí nové slzy. A tsunade, kde tá zmizla, od ich posledného stretnutia, akoby sa pod ňou zem prepadla. Toto nie je jej štýl, vždy dá niekomu vedieť, keď musí odísť, tento krát to neurobila. Ale čo bolo podstatne dôležitejšie, musí vypátrať vinníka Sakurinho nešťastia a pomstiť sa, za to čo jej urobil, takmer ju to stálo život. Vlastne ona v tú noc naozaj zomrela. Nebude sa len tak prizerať ako vinník unikne spravodlivému trestu, ktorý mu zasadí práve on. Trápili ho protichodné pocity, radosť sa miešala s bolesťou, láska s nenávisťou. Zaspala, jemne jej pridvihol periny až ku krku, aby jej nebolo zima. Láskyplne sa na ňu usmial. Kiež by si len vedela... Potom sa potichu zohol a bozkal ju na pery, pomrvila sa, no neprebudila sa. „Sasuke-kun...“ zaznelo priškrtene z jej hlasu, kým sa od neho neodvrátila. „Neodchádzaj.“ Prehltol horkú slinu, neschopný sa pohnúť, nieto ešte jasne uvažovať. „Sasuke?!“ Zopakoval nechápavo.