Tajomstvo klanu 2. kapitola (sen)

„Sníva sa mi viac zlých snov, ale jeden sa mi v poslednej dobe vracia častejšie. Je málo nocí, kedy sa mi o tom nesníva.“ Povedala Hinata so slzami v očiach.
„No tak, čo sa ti sníva? Zver sa mi s tým.“ Vyzval ju Kiba priateľsky.
Hinata ešte chvíľu premýšľala a potom sa pustila do rozprávania...

„Stojím pred bránou do Konohy, obloha je zamračená a začína poprchať. Vykročím pomalým krokom. Keď sa dostanem za bránu, vidím, že pri vchode nikto nestráži, zdá sa mi to čudné, preto postupujem nanajvýš opatrne.
Zrazu začujem dievčenský výkrik, z ktorého mi až krv tuhne... Rozbehnem sa tam, ale prichádzam neskoro... Sakura leží mŕtva na zemi, srdce má prebodnuté katanou, dobre ju poznám, veď patrí Sasukemu. Z diaľky započujem rinčanie zbraní, pomaly sa s plačom otočím, vidím rozmazane, ale podarí sa mi rozlíšiť pár postáv. Majú na sebe červeno čierne plášte, bojujú s rôznymi ľuďmi. Stačí mi, ak zahliadnem žltú škvrnu a rozbehnem sa rýchlo na miesto boja. Naokolo sú zranený, mŕtvy, ale nevšímam si ich, bežím ďalej. Vidím svojich priateľov v boji, padajú, niektorý sú len ľahko zranený, iný sú na tom o dosť horšie, liečitelia nestíhajú...
Bolo ich tak veľa, ale ja som sa ani pri jedom z nich nezastavila. Stále som pred sebou videla bojujúceho Naruta. Nečakane sa pred ním objavil Itachi, mal aktivovaný Mangekyou Sharingan. Naruto sa ale úspešne vyhol genjutsu, začal tvoriť Rasengan, avšak si nevšimol, že za jeho chrbtom sa k nemu pomaly blížil Sasuke. Už som bola blízko, avšak do očí sa mi dostal záblesk katany... Rýchlo som bežala, vravela som si že to je len kúsoček.... A v tom som už len ucítila chladnú oceľ, ako preniká cez moju hruď. Už som nič necítila, pomaly, akoby sa čas zastavil...
Padala som na zem, avšak tesne nad zemou ma zachytil...on...
Naruto mi naposledy vtisol nežný bozk, ktorý vyjadroval všetky jeho city ku mne a ja som mu ho naposledy opätovala. Ešte som sa raz pozrela na jeho slzami zmáčanú tvár, v ktorej sa zračilo toľko bolesti, ktorá prevyšovala všetko ostatné.
„ Buď šťastný, ľ..ľú..bim ť..ťa,“ zašepkala som mu potichu a to bol môj koniec.“
Keď to Hinata dopovedala, začala hlasno vzlykať v Kibovom náručí, ktorý ani len netušil, že jedna z jeho najlepších priateľov sa takto trápi.

Narutovi sa zaspávalo veľmi zle, ešte stále cítil pálčivú bolesť v ramene. Po nejakom čase, konečne zaspal.

Prechádzal sa po Konohe, ani nevie ako, ale dostane sa až na jeho tajné miesto. Nachádza sa kúsok od hlavnej brány, zakryté hustým lesným porastom a stromami. Je to malá lúčka, myslel si, že o tom tajuplnom mieste vie len on sám. Veľmi sa mýlil.
Keď vošiel na lúku, zahliadol tmavomodré vlasy a lesk, ktorý sa od nich odrážal ho skoro oslepil (preháňam J ). Malé ustráchané dievča, vlastne už mladá žena, tam sedela, pospevovala si a trhala kvety rôznych farieb a robila z nich kyticu. Naruto sa približoval pomalým a tichým krokom. Hinate sa zdalo, že ju niekto sleduje, potichu zvolala „ Byakugan“ a rozhliadla sa vôkol seba... zbadala ho... Kvety jej vypadli z rúk a tvár jej zčervenala.
„ N...Na...Naruto – kun,“ zašepkala potichu a začala si o seba ťukať prstami.
„ Čo tu ro...robíš?“ Vykoktala zo seba.
„ To isté by som sa ťa chcel opýtať ja, ako si sa dozvedela o tomto mieste? Myslel som, že o ňom nikto nevie.“ Pozeral nechápavo Naruto.
„ Hmm... raz som zablúdila a dostala som sa sem náhodou. Veľmi sa mi tu páči, dúfam, že ti to neprekáža?“ Ani nevedela ako, ale stres z nej už opadol.
„ Vieš, toto je moje obľúbené miesto, rád sem chodievam rozmýšľať.“ Naruto pomaly podišiel až úplne k Hinate a prisadol si tesne vedľa nej. Zadíval sa na jej tvár a očami pomaly blúdil po jej črtách. Nikdy si to nevšímal, ale teraz v jej tvári uvidel niečo iné, niečo tak krásne, sám si nevedel toto správanie vysvetliť. Hinata sa pre istotu dívala na zem, mala totiž pocit, že keby sa ich oči stretli, zrejme by omdlela.
Chvíľu tam takto sedeli, až kým nezačalo zapadať slnko.
Hinata zrazu vyskočila na rovné nohy.
„ P...Prepáč Naruto – kun, ale ja už musím ísť, sľúbila som Kibovi, že s ním pôjdem na večerný tréning.“
„ Hmm...“ Bola jediná Narutova odpoveď.
„ Tak sa maj,“ povedala Hinata a už sa chcela pobrať preč, keď tu zrazu sa ozval Naruto.
„ Počkaj! Nemohli by sme sa tu ešte niekedy stretnúť?“ Hinata naňho vyvalila oči. Nevedela uveriť vlastným ušiam. Teda len mlčky prikývla.
„ Budem tu aj zajtra o tomto čase,“ odpovedala a už jej nebolo. Narutovi sa objavil na tvári blažený výraz, ani nevedel prečo.

Prebudil sa, chvíľku si nevedel uvedomiť kde je a potom mu to došlo. Bol na misii a sníval sa mu krásny sen. Vlastne to bola spomienka, ktorá sa mu snívala. Snívalo sa mu o momente, ktorý patril k najdôležitejším v jeho živote... Vtedy sa zaľúbil do Hinaty.

Vyšiel von zo stanu, poobzeral sa, ale niečo mu tam nesedelo.
„ Kde je Gaara?“ spýtal sa Naruto sám seba. Nikde nebolo nikoho.
„ Kage Bunshin no Jutsu,“ zvolal a desať jeho klonov sa vnorilo do tmavého lesa, aby našli Gaaru. Hľadali asi pätnásť minút, keď sa na rôznych miestach v lese objavilo desať obláčikov a ozvalo sa desať puknutí. Všetky klony sa vrátili k Narutovi, keď sa spojili, získal informácie, kde sa Gaara nachádza. Potichu sa tam priblížil. Nemal z toho dobrý pocit, zastavil sa kúsok od miesta, kde zazrel červenovlasého muža. Kľudne sedel na strome, ale v očiach mal niečo krvilačné.
Naruto chvíľku nevnímal okolie, iba potichu špehoval Gaaru, zrazu začul niečí vzlyk, pozrel tým smerom a videl, ako sa piesok začal pohybovať smerom k nejakému telu a pomaly ho začal obkolesovať. Ninja začal dýchať rýchlejšie.
„ Niééé!!!“ Skríkol do noci, bolo však neskoro, videl už len krv prelievajúcu sa cez túto piesočnú rakvu.
„ G...Gaara, č...čo to robíš?“ Pomaly so strachom v hlase sa ho opýtal Naruto.
„ Sledovali nás, tak som sa ich musel zbaviť. Už je všetko v poriadku Naruto,“ povedal Gaara s pokojným hlasom, akoby mu práve oznamoval koľko je hodín.
„ Chcel som ťa vystriedať, poď, vráťme sa do tábora kým sa nezobudia aj ostatný,“ Gaara len naďalej mlčal a potichu prikývol.
Naruto si našiel pohodlnú polohu pred ohňom ostal na hliadke, kým Gaara si išiel odpočinúť. Začalo svitať a tím 15 sa začal prebúdzať, aby mohli pokračovať v misii.

Kiba ostal pri Hinate zvyšok jej hliadky, až kým ju nevystriedal Shikamaru.
„ To je ale otrava,“ po týchto slovách si naširoko zívol a do ohňa pridal ďalšie poleno. Hinata už po zvyšok noci ani oko nezažmúrila, vlastne sa jej tým uľavilo, aspoň sa jej nesnívalo o tej katastrofe.
Nastalo ráno a všetci už boli prichystaný na cestu, ale ešte museli počkať na Kibu, ktorému to trochu dlhšie trvalo.

„ Už to nie je ďaleko!“ zvolal Naruto, keď prebehli vedľa skalného zrázu, cez ktorý prepadal prúd vody. Nikto radšej nechcel zisťovať, aké je to hlboké.
„ Stojte,“ zašepkala Temari . Všetci zastavili a zahľadeli sa na ňu. Prešla pár krokov pred Naruta, keď ukázala na...