Svetlom a Temnotou, alebo ako nikdy nevyhasnúť

Zabudnuté vlčie stupaje, tiché prázdne kroky zanechané v snehu,
to sú tvoje stupaje a tvoje kroky, hľadajúc odpovede na predlohe.
Na krídlach vznešeného jastraba, orla prinúteného k rýchlemu letu,
túžia iba po tom jedinom, po tom čo nemôžu mať, snívajú o slobode.

Smerujú svoje púte do šírej diaľky, kde ľudské srdcia tak chladné sú,
putujúci sami temnými lesmi, vzdušnými palácmi vítaní budú znova.
Tam, kam všetky nevyrieknuté slová unášané vánkom zablúdiť smú,
to miesto je v hlbokej mysli, je tak blízko, ich kúsok je iba doma.

Každý z nás má vo vnútri bájne zviera, ten dravý, krutý spôsob života,
skúsiť žiť ako namyslený človek, alebo uberať sa cestou slabého tvora?
Bez emócií sme ako taká nepopísaná stránka, bezmocná korisť kojota,
šanca je jedna, vyberáš si raz, je to voľba človeka, zvieraťa či tvoja?

Tajomne sily vody, vzduchu, zeme a ohňa na pomoc ti hneď v ústrety bežia,
tvoja vôľa rozkazovať bude všetkým živlom, súši, vode ale aj silám oblohy.
Pod tvojimi nohami obrovské záplavy verných stvorení sami pokorne ležia,
získal si ich priazeň, a to prísľubom stratenej cti, slávy, prísľubom odvahy.

Ukáž im svoju tvár, zrkadlom, poznajúc lásku, trápenie aj príchuť smútku,
odraz starých prianí, nesplnených snov, znamení písaných krvou na stene.
Nech vedia ako chutí smiať sa, plakať, poznať tú chuť mladého vína trpkú,
vtedy zistíš, že vyslovené slová neznamenajú viac než tie len výčitky nemé.

Zraniteľné je ľudské srdce, bolí ho zrada, pretvárka a falošný klam,
ten, kto najviac trpí ale nie je hlava, či slabé telo je to ľudský duch.
Spomienky dokážu mučiť viac než tie dýky, viac než pocit zostať sám,
pretože nie je spôsob ako uniknúť, nenájdeš cestu z bolestných múk.

Krvavý mesiac topí bezbrannú dušu, nechce ťa pustiť z mocnej náruče preč,
ale pýcha neuvidí účel vlastného bytia, nepozná zmysel pre vlastnú záchranu.
Nejde sa vrátiť späť, opustiť temnotu, jedinú cestu ponúka mu jedine meč,
čo si tak cenne strážil, v rukách tuho zvieral, a slúžiť mal na jeho ochranu.

Vysloboď to mŕtve srdce v tvojom zranenom vnútri zo zamrznutej podoby,
keď raz človek zaprie svoje skutky, odsúdi pocity a dá sa zbabelo k úniku,
Objaví zradný význam klamstva alebo pravdy, zisti údel predloženej náhody,
(Odpovedz si už aj sám na danú otázku...)
Čaká ho tam nebo, peklo? Blúdenie v tme, či odsúdenie k večnému zániku?

Buď sa ticho poddá, prehrá navždy tento boj, v ktorom mohol hrdo prápor niesť,
to je údelom osamelých, tých čo sa vzdávajú, preto je to iba jeho údel, jeho trest!
Nestarať sa o ostatných, zdieľať krutú samotu, nevedieť čo je priateľstvo ani česť,
ťarcha, drevený kríž, taký osud musí sebecký človek do konca svojho života viesť.

Pokiaľ rozhodne sa správne, uverí záhadnej sile tej bájnej šelmy, hrdinom môže byť,
zabíjať, všetko ničiť a plieniť dokáže každý, no odpustiť vinu a nechať nepriateľa žiť?
Neexistuje nič čo by ho viac pokorilo, neexistuje nikto by ho niekedy dokázal poraziť,
lebo je to on sám, ktorý od začiatku bojoval a veril, preto môže nad osudom zvíťaziť.