Pomoc! Krvácam! IV. (young and advet snowboy)

Človek spoznáva sám seba celý život.

Vzdialená dedinka menom Sowya, zasypaná tým najjemnejším a najčistejším snehom, bola už od dávna opradená rôznymi legendami, bájami a proroctvami.
Sowya bola sama o sebe postavená na základe báje pred tristo rokmi. Založili ju dvaja obyčajný potulný mnísi na počesť snežného boha Toramisu. Dedinka po generácie rástla a rástla. Vyrastali skvostné biele veže, domy z bieleho mramoru, chrámi a cesty. Z dedinky sa stalo skvostné legendárne mesto obývané živými legendami. O niekoľko desaťročí, sa začalo po okolí niesť, že do Sowyani cez noc prišiel sám boh, na ktorého počesť bolo mesto založené. Odvďačil sa obyvateľom za ich úctu vodopádom kryštáľovo čistej vody ktorá vyvierala v snežných horách. Tento číry prameň mal obyvateľov Sowyani chrániť pred zlými silami. Avšak jeho vody boli jedovaté, smrteľne chladné. Nikto, kto sa len prstom dotkol vody neprežil. Voda sa smela používať len pri náznaku cudzupasníka v nevinnom tele.
Ale to, však jeden malý šesť ročný chlapec nevedel...

Už na akadémii bol považovaný za géniusa. Večne vstriecny, usmievavý a nebezpečný chlapec. Vo svojich štyroch rokoch osyrel. Ostal sám vo veľkom prázdnom dome s veľkou bielou záhradou a ešte prázdnejším životom. Nikto mu nechcel povedať ako umreli jeho rodičia, tak sa rozhodol, že na to príde sám. Počul o snežných vodopádoch, a vraj že sú zázračné. Počul i také reči, že dokážu navrátiť život milovanej osobe.
Skoro nad ránom v jeden zamračený deň, keď to vyzeralo na snežnú búrku, sa teplo obliekol a vydal sa za doprovodu svojho psa Yokie do hôr.
Nikdy nechápal, prečo majú ľudia strach z toho miesta a z neho. Počúval svojich majstrov ako ho šepotom nazývajú "zázračné dieťa" ale myslel si, že to je len tým, že prišiel o rodičov a prežil.

Nevzdával sa. Vietor v horách bol dravý a neciteľný. Miestami sa tvorili záveje ale Yokie vyhľadával pomocou svojho inštinktu bezpečné cesty skrz popadané stromy a nízke večné lyšaje a paprade.
V lese bola viditeľnosť dobrá, vďaka stromom, ktoré zadržiavali nápory snehu.
Štveral sa vyšie za pomoci Yokie, ktorá ho mnoho krát posúvala hore aby sa nevzdával. Čím vyššie stúpali, tým sa stromy viac riedili, vietor bol neúnosnejší. Bral slová z úst, rezal do kože a značne spomaľoval kroky. Nakoniec sa po skalách štveral po štvornožky.
Už sa pomaly zvečeriavalo. Noc v týchto krajoch prichádzala skôr.
Vietor už značne zoslabol a sneh už len zmätene poletoval vo večernej oblohe.
Vyšiel zo svojho skalného úkrytu, kde sa schoval pred smrteľnými nárazmi vetra. V diaľke začul šum. Vietor? Prach?...voda...vodopád.
Zvolal na Yokie a so zvučne udierajúcim srdiečkom šesť ročného chlapca utekal po cestičke ku skaliskám.
Ten výhľad bol úžasný. Mohutné zasnežené hory, ktorých vrcholky sa skrývali v bielich oblakoch. Potoky a rieky ktoré sa vynímali v tej bielej vate. Ale čo bolo najkrajšie, bol obrovský vodopád, ktorý padal oproti nemu do priepasti niekoľkých desiatok metrov. Voda sa odrážala od hladkých kameňov. Kvapky chaoticky lietali vzduchom a znova padali do vody. Bol tak čistý a priezračný, že v tej večernej oblohe svietil. Nikdy nemrznúca voda bez jediného cencúľa. Tak krásny a chladný, že po jednom dotyku zabíjal.

Yokie sa prudko rozbrechala, potom ako sa malý chlapec vydal k vodopádu. Cítila niečo nebezpečné v ich blízkosti. Štekala a poskakovala, ale jej pán si ju nevšímal. Nakoniec sa za ním rozbehla a zubami ho za kožušinu ťahala späť.
"Yokie! Prestaň!"
Snažil sa ju odohnať, ukľudniť. Ale Yokie sa zvrtla, šmyklo sa jej na zľadovateľom kameni a padla do priepasti. V hĺbke doznieval len vystrašený vzlykot psa.
"Yokie!"
Nahol sa cez priepasť.
"Stoj! Už sa ani nehni chlapče!"
Začul za sebou prísny starší hlas. Opatrne otočil bielu hlávku. Lenže, to čo videl, ho vystrašilo a jeho cesta, merala cestu Yokie...

Vonku žiarilo veľké zimné slnko. Jeho lúče sa odrážali od belasého snehu a oslepovali nezvyknuté oči.
Dvere od vykúreného domu, v ktorom praskalo drevo sa opatrne otvorili. Malá biela rúčka zaclonila oči pred dravým slnkom. Do pľúc sa mu dostal chladný vzduch. Každý nádych ho bolel. Akoby sa mu pľúca zväčovali a rebrá zmenšovali. Oblievala ho páľava.
"...ty si hotový zázrak, vieš to?"
Ozval sa za ním ten hlas, čo ho v horách vydesil. Prudko sa otočil a cúval bosými nohami do chladného snehu.
"...mňa sa memusíš báť..."
Sekera sa zarezala do polena a muž ktorý ju pustil kráčal k chlapcovi.
"No tak, poď dovnútra. Nesmieš takto chodiť po vonku. Máš zápaľ plúc. Uvarím ti čaj, a niečo teplé pod zub."
Sedel na posteli s prekríženými nohami vo veľkej flanelovej košeli a bavlnených bielych nohaviciach. V rukách držal hrnček s horúcim čajom, ktorého para mu zahrievala tvár. Muž, ktorý sa mu predstavil ako Luthi, varil obed.
"...niečo vo mne mi hovorilo, aby som bežal dole, našiel ťa..."
Dlhé ticho zapĺňal zvuk noža o drevenú dosku na ktorej krájal zeleninu.
"...nechápem tomu, mal si byť mŕtvy. Nikto neprežil..."
Znova to ticho.
"...pán Toramisu, náš ctený boh, ťa musí mať rád..."
YOKIE...
Prebehlo chlapcovi v mysli. Neprežila to.
"...si naozaj zvláštny chlapec...teda, také snehobiele vlasy aké máš ty, som ešte nevidel."
Pokrútil od hrncov hlavou a premyiešal zeleninu.
"...poviete mi o tých vodopádoch?"
"Samozrejme..."
Ticho čakalo len na jedno slovo. Nedokončená veta s otáznikom nakonci.
Chlapec preglgol dúšok bylinkového čaju a doplnil prázdne miesto. Spojil osudy dvoch ľudí.
"...Ashiori...volám sa Ashiori Jatsuke..."

To je len malá časť príbehu Ashioriho. Začiatok cesty "zázračneho dieťaťa"...