Iba jediný hriech

Zapadalo... Slnko zapadalo... Sneh sa prestával topiť.
Nadchádzajúca jar sa toho času o niekoľko týždňov oneskorila, o to viac ju túžobne očakával.
Nebolo času však spomínať na minulosť, na prítomnosť ani na tú ďalekú budúcnosť, čo ho čakala tam niekde v diaľke.
No on nedokázal prestať spomínať na tie mizivé okamžiky zachytené v jeho zmätenej hlave, ktoré mu nedávali v noci pokojne spávať.
Ako náhle padol súmrak, nespal, hrôza bola príliš veľká. Strach, že bude musieť čeliť vlastnej prehre, že nebude opätovať jeho čisté city.
Tak ďaleko a pritom blízko sa mu vždy zdala.
Sľúbil si... Kedysi dávno si sľúbil, že už nikdy neprehrá, že už neuvidí žiadneho zo svojich milovaných trpieť! Stalo sa to však znova...
Tento krát však trpel ten, ktorý mal tých ľudí zo všetkých svojich síl ochraňovať.
Koľko krát si opakoval tie dávne slová stále za sebou, hľadajúc ich skrytý význam, tajný účel, no ten akoby náhle neexistoval.
Práve teraz sa mu zdalo, že nemôže vykročiť ďalej, nasledovať jediný sen, ktorý si od detstva strážil. Chýbala mu...
Chýbali mu jej žiarivé oči, jej nežné objatie, jej jemný dotyk.
Tak vzdialená a pritom vždy kráčala hneď vedľa neho.
Nevšimol si ju, prehliadal každý jej pokus na seba upozorniť.
Nepostrehol jej neviditeľné gestá, slabý úsmev, čo venovala iba jemu, ten upokojujúci šepot, čo studený vietor unášal práve do jeho zlých snov.
Tak prečo váha? Prečo nechce pokračovať, kde ona začala?
Tichá, plachá, osamelá.
Presne taká, akým sa cítil on predtým než našiel svojich terajších priateľov, svojich záchrancov, ktorí ho spoločne vyviedli z temnoty.
Chcel jej pomôcť, chcel ju vyviesť z tej priepasti osamotenia, pretože ju nemohol vidieť trpieť, trápiť sa pre jej bolesť mu pridávalo na zúrivosti.
Vyviesť ju v náručí z toho najhlbšieho pekla.
Kyuubi nad ním rýchlo preberal kontrolu, hlavne v chvíľach, keď sa nedokázal kontrolovať mohol zničiť všetko to, o čo tak úpenlivo bojoval.
To nesmie pripustiť... nemôže ublížiť tej, ktorú ľúbi.
Jeho tajná láska mu pridávala na sebavedomí, pridávala mu hrejivý pocit u srdca, nehodlal sa jej nikdy vzdať.
Aj keby umrel niesol by si toto svoje tajomstvo až dokonca, do čierneho hrobu hlboko v chladnej zemi. Teraz však zbabelo mlčí.
Keď sa ocitne v prítomnosti jedinej ženy, ktorá pre neho znamená celý svet, nevyriekne žiadneho slova...
Nemôže povedať pravdu. Povedať jej, že keď nie je s ňou život pre neho neznamená nič, že by obetoval svoj rozum, svoje telo, svoje sny, aby mohol byť iba s ňou.
S tým anjelom padajúcim z neba pre svoje nevypočuté túžby.
Taká nevinná a čistá, pritom už iba jej krása ho zabíjala. Zabíjala ho, aj keď riskoval vlastný rád.
Aj keby sa už nemal nikdy vrátiť, nasledoval by ju aj na kraj sveta, aj do pekla, keby smel.
Oči farby modrastých rubínov, pery sladké ako lupienky ruže a tvár... Tá nádherná tvár...
Bál sa, bál sa jej reakcie.
Žeby ju zahnal do úzkych, žeby ju priviedol do rozpakov, v ktorých bola vždy taká krásna.
Dokonca aj ten nenápadný rumenec s červienkovým nádychom bol taký neodolateľný.
Pohľad hodný kráľov, večných zatratencov či padlých bohov. Chcel iba jedinú minútu, za ktorú by ponúkol svoju nesmrteľnú dušu samotnému diablovi.
Západ jarného slnka naplnil okolie odtieňmi zlatej, červenej a žltej. Príroda sa menila, ukladajúc sa k večernému spánku, pomaly, ale isto chradla.
Nepoznal dôvod svojho konania, nevedel prečo mu srdce bije ako splašené vždy keď na ňu pomyslel.
Bol to zvláštny pocit, túžba, ktorú predtým nikdy nezažil.
Cit alebo iba zvieracia príťažlivosť, ktorej však význam mu zakaždým unikal.
Jedinú vec vedel s istotou, vec o ktorej nezapochyboval ani na drobučký okamih. Jeho najväčší a zatiaľ jediný nesplnený sen.
Chcel ju pobozkať, aspoň raz...
Aj keby mal pre tento svoj hriech umrieť a vzplanúť jasným plameňom...
Neľutoval by jediný okamžik strávený s ňou.