Zostala som sama

Nemohla som tomu uveriť. Naruto sa mi prihovoril! Mne, Hinate, dievčaťu, ktoré zamdlievalo len pri spomienke naňho. A dokonca mi vyznal lásku. Už dlho ju v sebe dusím a konečne nastal čas, keď som mu mohla ukázať svoje city. Tá osoba ma dokázala urobiť šťastnou, ale čo ak sa v ňom sklamem? Nie, on taký nieje. Ale predsa...

Moje šťastie trvalo len dokedy som sa nestala svedkom nepríjemného rozhovoru. Rozhovoru, ktorý mi zachránil život. Odpočúvala som to, čo si vraveli iní a dozvedela sa veci, ktoré som ani vedieť nechcela.

„Urobíš to zajtra v noci“ vravel môj otec.
„Tak to ani náhodou, už s tou citlivkou nevydržím ani jeden deň“ protirečil mu Naruto.
„Rob čo ti vravím, ak aj ty nechceš skončiť ako ona. Mŕtvy.“
„Už nechcem počuť jej neznesiteľné kňučanie!“

Musela som si to vypočuť. Ak by som sa pokúsila odísť z úkrytu, prezradila by som sa. Počúvanie dvoch mužov mi nebolo príjemné, hlavne ak sa dohadovali o mojej smrti. Nakoniec sa rozhodlo, že ma predsa len zabijú až zajtra. Mala som utiecť? Alebo hádam bojovať? Naruto bol však silnejší ako ja.

Na chvíľu som vypustila všetko z hlavy a vo svojej izbe som sa pustila do plaču. Pri prelievaní sĺz sa objavila cit, ktorý som dovtedy nepoznala. Bola to nenávisť. Predtým som ju k nikomu nepociťovala a možno práve preto som ju teraz cítila intenzívnejšie ako mohol pocítiť ktokoľvek iný. Triasla som sa po celom tele a od únavy som zaspávala a znova sa prebúdzala. Chvíľami ani nevediac čo je sen a čo skutočnosť. Už sa mi nechcelo myslieť, len nenávidieť.

Z prerušovaného spánku som nenabrala dosť síl a aj keď vyšlo slnko, cítila som sa ešte stále unavená. Ospalo som sa posadila a cítila, že sa niečo zmenilo. Čo to bolo? Nový pohľad na svet? Myšlienka na minulý deň mi dodala trochu energie a cez noc sa mi znova navrátila odvaha.

Rozhodla som sa ísť za ocom a povedať mu všetko, čo si o ňom myslím. Aspoň nech ho to bolí tak ako mňa. Vošla som do jeho pracovne. Sedel za písacím stolom. Neovládla som sa a vykrikovala na neho výčitky a obvinenia. Ale s ním to ani nehlo. Chcela som ho chytiť za rameno, ale moja ruka ním prešla, akoby tam vôbec nebol. Pozerala som prestrašene na svoju ruku. Vybehla som z pracovne.

Neji išiel oproti mne až prešiel cez moje telo. Zrazu som pocítila veľký hnev. Už im nikdy nebudem môcť povedať, že viem ako ma klamali. Tvárili sa, že ma podporujú, ale chceli len, aby som zomrela. A potom som sa cítila veľmi šťastná. Teraz ma už nebudú môcť zabiť.

Našla som Naruta a celý deň ho sprevádzala. Večer sa prikradol k mojej izbe a keď zistil, že nie som vo svojej posteli, behal po ulici a volal moje meno. Išiel za mojim otcom a oznámil mu, že jeho dcéra zmizla. Hľadali ma a ja som vlastne celú tú dobu stála za nimi. Nakoniec hľadanie vzdali. Každý deň som chodila za nimi a užíval si pocit, že viem niečo viac ako oni.

Ale len zopár dní trvalo, kým ma táto zábava omrzela a ešte kratšie, kým som prestala pociťovať šťastie ale strach. Čo teraz so mnou bude? Predstava o nekonečnom živote ma znervózňovala a cítila som sa taká sama... Okolo mňa bolo plno ľudí, ale ja som aj tak túžila po spoločnosti. Nemala som dôvod tam naďalej ostávať a tak som opustila Konohu.

Keď sa takto prechádzam po opustených lesoch, nie som si istá, či by som aj druhý raz zvolila takéto rozhodnutie. Naozaj je toto lepšie ako smrť? Pretože teraz ma nikto nevidí, nepočuje a ani mi už nikto nepomôže. Zostala som sama.