Septembrové lístie v mojej náruči

Tak, toto ma napadlo len tak, z čista, z jasna, ako padne NOVA! Veľký tresk! Prásk! Ako keď pristane nečakane päsť v cudzej tvári. Taký nečakaný prásk! Nemá to bohvie nejakú súmernú kostru, (o čo ide) ale je to pekné...mne sa to rozhodne páči... (páči sa mi, čo som napísala...) je to príbeh, ktorý prebehol za jeden deň. Je to príbeh jedného dňa dvojice. Tak nejak sa to dá vysvetliť.
Ehm...malé upozornenie...shounen – ai...no ja neviem...nie je to tak drsné... dúfam, že vám to nebude vadiť...
Je to moja prvá shounen - ai poviedka čo tu dávam (nie v živote) nič moc originálna dvojica :)

Zosušené lístie padlo k zemi. Čím ďalej tým viac ho padalo k zemi. A čím viac toho lístia padalo k zemi, tým viac bol jeden ninja z toho viac nervózny, a kričal po veveričkách na stromoch. Len čo zafúkal vietor, zniesla sa k zemi ďalšia tona, skvele vysušeného lístia, ktoré, keby to boli huby, tak by sa mohli dať do dobrej kapustovej polievky. Keby aspoň to slnko chcelo kamsi zaliezť, aby nesušilo lístie, ktoré potom padá k zemi, a on ho musí hrabať. Obrovský kilometer štvorcový parku, ktorý je posiaty samým dubom, bukom, a inými prelístnenými stromami, ktoré každoročne pĺznu a pŕchnu.
Rozhadzoval sa tam s hrablami cez suché lístie, ktoré zhŕňal do kopy. Vietor ho však bral ďalej a niesol na miesta, ktoré už boli pohrabané. Farebné koruny stromov, pripomínali vláčne oblaky, plné života. Farebnú dúhu, ktorá sa nadnášala nad jeho hlavou, a sypala mu k zemi svoje farby, svoje iskričky života.
Šum suchého zlatistého lístia vo vetre, ho upokojoval, a zároveň ho hneval, pretože jeho práca vzišla na vnivoč. Chodník ktorý vyzametal sa celý znova zavial lístím. Nechápal na čo to má robiť, keď ešte všetko lístie neopadlo, a veje silnejší vietor, ktorý to všetko znova nakopí. Tí ľudia majú zvláštne zvyky. Najmä piata. Mať takého Hokage, ktorý by si mohol tieto veci robiť sám.
Mimo to, všetci sa kdesi veselia, a to je nedeľa. Veľa ľudí odišlo z Konohy. Bol to taký voľnejší oddychový deň. No ako pre koho...
On a jeho hrable, stromy a ich lístie...vietor, a jeho zlomyseľnosť...
Povzdychol si a otrel si do trička čelo. Ide mu to už pekne krkom. Najradšej by to zapálil. Celá Konoha by vzbĺkla z takého požiaru. Len si povzdychol a znova sa dal do hrabania. Prečesával zelenú, miestami zažĺknutú trávu od lístia.
Každým okamihom by mal prísť Sasuke, mu pomôcť s tým lístím. V skratke tie kopy čo nahrabe, by mal zapáliť. Takto už nahrabal šesť obrovských kôp a Uchiha nikde. Pôjde sa sťažovať úradom. Niekam na technické oddelenie údržby. Nútené práce...
Naštvane odfrkol.
Verejnoprospešné práce...skvelé! však sa toho toľko zase nestalo...len sme nedopatrením rozbili budovu...aj tak bola opustená...chceli sme len trénovať, predsa...
Oprel sa rukami o koniec hrablí a na ne položil hlavu. Zadíval sa cez farebné koruny stromov k modrej oblohe. Presvitalo cez ne zlatisté slnko, ktoré presvecovalo červené lístie a vytváralo krásnu svetelnú atmosféru. Pousmial sa. môcť sa tak o to s niekým podeliť...
Úsmev mu padol, keď pomyslel na Sasukeho, ktorý tu už dávno mal byť. Tak toto rozhodne už ďalej nepôjde. Robí si čo chce, chodí si kedy chce. Nebol to len on, kto tú budovu poničil. Vlastne to bol Sasukeho nápad. Je pravda, že ich tréning neobsahoval len hádzanie shurikenom a kunaiom, či vytváraním nadmerných počtov klonov a iného jutsu. On za to nemôže, že sa Sasuke nedokáže udržať.
Bože! Chová sa ako malé decko...! má dvadsať, tak by sa mal už aj tak správať. Ale, zase, stálo to za to...
Pustil sa znova do hrabania.
I keď to slnko nesvietilo priamo na neho, a už bolo dávno po obede, cítil ako sa priam opeká. Potil sa. aj z toho, že bol nervózny z toho lístia, ktoré už desiaty krát znova hrabal na tom istom mieste. A Sasuke stále nechodil. Už štyri hodiny mešká. Keby tu ten Uchiha bol, nemal by také problémy s lístím. On ho mal páliť a Naruto hrabať. Keby sa pustil do pálenia, tak prisahá bohu, vypálil by celú Ohňovú zem. Sasuke dokáže ovládať oheň, tak to má aj robiť.
Veď nech len počká! Ja mu dám! Kruci!
Zdvihol sa silný vietor, a odvial lístie z trávy na pozametaný chodník. Toto tak neznášal. Šiel sa vo vnútri potrhať od zlosti. Hodil hrable na zem. Zlostne dupol a urazene založil ruky na hrudi.
„Ja toho Sasukeho prizabijem!“
Vietor ustával a po naviatom chodníku kráčala postava. Narutovi okamžite zmizol z tváre hnev a ruky mu padli k telu. Jeho nahnevané modré oči, sa ohriali, na tvári mu vystúpil drobný úsmev. Srdce, ktoré bolo ako kameň sa tak jemne rozbúchalo v jeho hrudi, až mu bolo z toho do spevu.
„Aj tak dostane...“
Precedil cez zuby s úsmevom, keď po štyroch hodinách a dvanástich minútach, dorazil Sasuke Uchiha za prítomnosti lístia, ktoré zavialo jeho stopy na chodníku.
Naruto sa rozhodol, že ho bude ignorovať. Keď mu nechýbal štyri hodiny, tak sa môže vrátiť tam, odkiaľ prišiel. Zaručene sa nepotrhá kvôli Uchihovi, ktorý mu tak moc chýbal až... zatrhol si také myšlienky a znova s chladným výrazom zdvihol zo zeme hrable a dal sa do práce.
„Ani nepozdravíš?“
Naruto si ho skutočne nevšímal a hrabal ďalej. Jedna vec, ktorú Sasuke nemá rád, hneď po tom, keď sa na neho lepia všetky ženy, je keď ho niekto ignoruje. A o to je to horšie, keď je to Naruto.
„Ja viem, že idem neskoro, ale mal som ešte nejakú prácu navyše.“
Stále nič. Akoby hovoril do steny.
Naštvane zašliapol hrable nohou. Naruto pri tom ostal pohľadom na jeho nohe. Takto tam ostali stáť asi dve minúty, kým Naruto nezdvihol na neho hlavu.
Aha, zase je to tu...hrá sa na tvrďáka...taká osamelá, smutná dušička...mňa teda nedobehne...
Ruky vo vreckách, rozopnutá biela košeľa mu voľne viala dozadu, a Narutovi spočinul zrak na striebornej retiazke, ktorú mu dal k narodeninám.
Tie oči, znova nevidel v nich žiadne cit. Dokázali byť tak neuveriteľne chladné a neciteľné. Keby ho nepoznal polovicu svojho života, neuveril by, že dokáže skutočne niečo cítiť.
Slová sa mu akosi nehrnuli prehnane do úst. Vlastne ani nevedel, čo by mal povedať. čakal čo povie Sasuke. Už prosil všetkých bohov ktorých poznal, aby niečo povedal. Páni, ako mu dokázali zmiznúť všetky slová, len čo sa na neho takto díval. Pripadal si ako nejaký malý chlapec uprostred zúrivého vyčíňania ohňa, a jedine Sasuke ho dokázal zachrániť, ovládnuť ten živel, a dostať ho odtiaľ.
„...tak ma neignoruj! Vieš, že to nemám rád. Najmä nie od teba.“
Stiahol nohu dole, pričom k nemu spravil krok, vzal ho za ruku, ktorou držal hrable a vytrhol mu ich.
„Drž mňa...“
Naruto sklonil hlavu. Ten bezmocný pocit, keď by najradšej všetko odhodil a utekal. Preč, od tohto miesta, z tohto sveta, od človeka, ktorého miluje. Bolo toho na neho zrazu moc. Toľko pocitov, a ani jeden mu to neuľahčoval.
Pohladil ho po obviazanej ruky. No áno, vtedy to rozhodne prehnali s tým tréningom. Nedopatrením ho porezal. Naruto nevedel kam by sa pozrel. Jeho dotyk na zranenej ruke, jeho pohľad, ktorý smeroval priamo do jeho očí, ktoré by najradšej na okamih oslepli.
Preplietol si s ním prsty, na boľavej ruke a pritiahol ho k sebe. Ponoril tvár do tých zlatistých vlasov, ktoré mu práve tak pripomínali to farebné jesenné lístie. Ich svieža vôňa a jemnosť. Jeho teplá náruč, a tiché bitie srdca vo vnútri. Niekde v kútiku duše cítil, že to srdce bije pre neho. Prial si to, miloval ten pocit. Tá vôňa jeho tela, vôňa bezpečia. Vôňa lístia, ktoré i keď padne na zem, zoschne a zmizne, znova vyrastie do svojej plnej krásy. Zelené, pevné povievajúce vo vetre, plné života. Mal pocit, akoby vzal do náruče to zlatisté lístie. Vedel, že keď dnes smúti, a uvädá, príde deň, keď sa pozbiera, a znova naberie svoj život, a silu.
„Prepáč mi.“
Cítil na perách pošteklenie vlasov. Túžil tak ostať aspoň kým obom nestŕpne celé telo z toho státia na jednom mieste.
Prečo mu to hovorí? Všetky slová, chová sa tak...potom nevie čo má povedať. Cíti sa úplne zbytočne a bezmocne.
Naruto mu opätoval objatie.
„...až keď mi pomôžeš...potom ti odpustím.“
Naruto asi o dvadsať minút začal Sasukeho mlátiť, pretože spravil takú obrovskú vatru, že chytila koruna stromu. Tak tam bezmocne civel na horiace lístie na strome, zatiaľ čo Sasuke sa snažil ten oheň nejak vziať späť, proste urobiť niečo, aby ten oheň uhasil. Nakoniec sa bezmocne postavil k Narutovi a s pohľadom neviniatka povedal...
„Možno začne pršať...“
Nasledovali sekundy ticha, pokiaľ sa Naruto nerozosmial.
Sasuke síce nechápal, čo je na tom smiešne, ale nechal to tak. Radšej sa pobral nejakým spôsobom zahasiť ten strom.
„Vezmeš si na to hrable?“
Naruto sa smial jedno kolo.
„Môžeš ho udupať.“
„Si naozaj nápomocný miláčik.“
Naruto so smiechom kráčal za Sasukem, ktorý ako sa zdalo, vynašiel akési divné jutsu, ktoré obsahovalo dostatok vody na to, aby tú spúšť uhasilo. Radšej sa nepýtal kde na to prišiel a s úsmevom anjelika pozrel do tých vyčítavých očí, ktoré chceli len jednu vec, a on si bol ňou istý.
„Ešte som ti neodpustil. Spravil si ešte väčšiu spúšť než v tom dome...“
Stále mu cukalo kútikmi, nech sa snažil byť akokoľvek vážny.
„A ty si sa len díval, však?“
Naruto sa k nemu natiahol. Chvíľu ostal len tak a díval sa mu priamo do očí.
„...ja som len...“
Akoby mu padol veľký kameň zo srdca. Možno mu aj padol na nohu, pretože mu zrazu prudko skočil do náruče a priam zbesilo mu vtisol na pery dlhý bozk. Akoby ho nikdy v živote necítil, chcel si ho vychutnať. Vdýchol ho hlboko do seba a viac sa k nemu pritisol. Skĺzol dlaňami po nahej hrudi až k pásu. Ruky akoby boli samostatne mysliaci orgán. Velili prštekom, ktoré rozopínali gombík. A čím pokračovali nižšie a mali chuť na viac, bol Naruto ako časovaná bomba, tekutého charakteru, ktorá dokázala vniknúť kdekoľvek chcela. Až tak sa do toho vžil, že ho musel Sasuke od seba nie moc dobrovoľne odtrhnúť. Však sú predsa uprostred parku, čo by nebolo tak zlé, keby nestáli aspoň na chodníku, kde môže každú chvíľu niekto prejsť.
Naruta sa to dotklo. Ako na srdci tak aj jeho hrdosť dostala riadnu ranu. Toto s ním robiť v takom stave.
„Ty ma nemáš bohvie ako v láske, že?“
Sasuke na neho zmätene pozrel.
O čom to kruci hovorí?
Blonďák urazene založil ruky na hrudi a priam panovačne mu oznámil:
„Také menšie povyrazenie, a ak nie, tak ma necháš samého trčať štyri hodiny v tomto pekle! Ani nechcem vedieť kde si bol a čo si tam robil! Ak chceš tak sa tam vráť! Ja mám prácu!“
Čo to sakra má znamenať? Čo mu preskočilo?
Urazene sa vydal k svojej práci hrabaniu lístia.
„No čo som ti urobil?“
„Hovorím, že si mi niečo urobil?“
„Znie to tak...“
Naruto vzal hrable do ruky a ťahajúc ich za sebou prechádzal hlbšie do parku, ktorý bol plný stromov a napadaného lístia. Sasuke kráčal za ním s chuťou ho akurát tak nakopať. Akoby mohol za to, že ten strom vzplanul. No, vlastne mohol za to, ale nemal to v pláne. Niežeby sa venoval úmyselnému podpaľačstvu.
„...čo to do teba vošlo? O čom to sakra hovoríš?“
Naruto pokračoval v ceste hlbšie do lesa. Na čo, keď mu už Naruto nechcel odpovedať, tak ho dobehol a prudko k sebe pritiahol.
„Mám prácu, teraz...“
„Kašli na prácu! To ti je kopa lístia prednejšia ako ja?“
„Tebe bolo tiež štyri hodiny niečo prednejšie predo mnou!“
„Tie štyri hodiny som zametal ulice Konohy! To mi bolo prednejšie?!“
Nech to už bolo čokoľvek, Naruto odhodil hrable kamsi do lístia. Zistil, že práve tu už hrabal. Bola tu veľká kopa nahrabaného lístia a stromy ešte stále púšťali svojich šarkanov k zemi.
„Ale to nie je tým, že?“
Znova mu uhol pohľadom. Prečo sa mu to musí stávať? Len čo na neho pozrie odmerane, s tým pohľadom, ktorý nosil už od detstva, tak sa zháči. Má predsa pohľad, ktorý patrí len jemu. Očká, ktoré sa rozhoria, akonáhle sa k nemu pritisne, akonáhle ho pohladí. Teraz len chladne zívajú prázdnotou.
„...hnevá ťa, že som ti ten bozk neopätoval.“
„No a?“
Sasuke sa pousmial. Tak on sa bude durdiť. Tvrdohlavec jeden.
„Ale mne sa nezdá, že by si mi už odpustil.“
„To nie je fér!“
Vrhol mu priamo do tváre.
„Ty sa máš vždy na čo vyhovoriť! Ale mňa nepočúvaš!“
„Mne sa totiž nezdá, že by tie argumenty, boli dostačujúce.“
„Ja ti dám argumenty!“
To čo bolo, bolo. S tým už nič nespraví. Hlavné je, že prišiel. I keď meškal, tak prišiel. Teraz je hlavný on, a nie lístie, ktoré znova rozfúkal vietor. Prečo si nespraviť z nútených prác, príjemné nútené práce? A možno, ani nie tak nútené. Nie vtedy, keď tu bude s ním. Keď bude s ním a znova mu bude prenikať pod kožu, cítiť jeho srdce, vôňu nespútanosti a bezpečia. Vtedy bude úplne jedno, či to lístie rozfúka vietor, pokiaľ to nebude jeho lístie, ktoré tak pevne drží v náručí. Dovtedy, kým ho bude držať a vdychovať, nebude nič, čo by ho vyrušilo, čo by ho upútalo.
Áno, pokiaľ ho bude držať, a on sa nebude na neho tak tisnúť až ho bude tlačiť ako teraz. A tak ho tlačí až aj s ním zletel do tej kopy lístia.
„Dobrá stratégia...“
Naruto vyšiel nad neho a rukami sa oprel pri jeho hlave s nevinným úsmevom, ktorý sa mu zrkadlil v očiach.
„...teraz zapáľ lístie...“
„Už si mi odpustil?“
„Eh! Sasuke! Si otravný!“
Mohol by večnosť sledovať jeho úsmev. Rozhodne nemal s ním šetriť tak ako to robí. Také krásne veci by sa nemali schovávať a vychádzať na svetlo len keď už to nemôžu vydržať.
„...len to chcem vedieť, vieš?“
„Odpustím ti ak...“
„Žiadne pálenie lístia, ani hrabanie! Ak ma tu necháš samého, tak odídem! Už navždy odídem!“
Naruto zvážnel. O takých veciach sa predsa nežartuje. Tak to mu nedaruje!
Zohol sa k jeho perám s drobným úsmevom.
„Kam by si ty šiel? Bezo mňa si zmätený a neschopný...bezo mňa nikam nemôžeš.“
Pohladil ho po tvári s bozkom na hornú peru.
„A ja, nemôžem nikam bez teba...“
Prešiel perami cez líce ku krku. Vtisol mu bozk na ohryzok a posúval sa nižšie.
„...a tomu, sa hovorí láska, Sasuke Uchiha...“
Cítil každý jeho dotyk, každý bozk, povzdych, absolútne každý jeho záchvev. A bolo to tak dobre. Pretože, ak on nemôže nikam bez neho, tak je to obojstranné, a tým pádom, sa nemôžu od seba ani pohnúť. A tak ostanú takto už navždy.
„A kto vraví, že ťa nemilujem?“
Akonáhle to Naruto začul, všetko sa v ňom zrazilo do jedného bodu v tele, a ten bod ho nakopol statickou elektrinou, ktorá dala o sebe vedieť miernym šokom na povrchu pokožky v znamení zimomriavok. No a to napätie muselo niekam vyjsť, tak ho Naruto dostatočne silno uhryzol do krku.
„...hej! ja že si zaťažený na rámen, a nie môj krk...“
Ošiaľ z toho slova ho rýchlo prešiel, čo začul jeho hlas. Rozosmial sa.
„Zožeriem ťa!“
Vsával kožu na krku medzi zuby. Donekonečna sa s ňou maznal a bolo mu tak dobre. Len nech skúsi niekto alebo niečo vyrušiť tento okamih, nastane koniec sveta.
„...nechaj si niečo aj na zajtra...“
„A čo ak žiadne zajtra nebude?“
„V tom prípade...“
Naruto sa z neveriacim pohľadom ocitol zrazu na mieste Sasukeho. Lístie ho pošteklilo na krku a práve preto tak trocha nešikovne uhol Sasukeho bozku.
„...a to malo byť čo?“
„To malo byť lístie pod mojim tričkom.“
„Aha...“
Sasuke sa nadvihol. Vošiel mu rukami pod tričko a vyhŕňal ho hore, kým sa Naruto konečne nepodvolil a nedovolil mu ho vyzliecť.
Fňukol, keď pocítil ako ho znova to lístie, tento krát na celom tele, začalo štekliť.
„Páni, ty si rozmaznaný...“
Vzal ho za obe ruky a pritiahol si ho k sebe do sedu. Pričom sa Naruto nenechal len tak potom svojom fňuknutí odohnať. Pekne si mu sadol obkročmo na stehná.
„To je preto, že musíš vymýšľať! Nechceš sa mi dobrovoľne podvoliť!“
„Som Uchiha, ja sa neviem dobrovoľne podvoliť.“
„A ja som Uzumaki, a musím sa vedieť dobrovoľne podvoliť?“
„...správne. Pretože ako sa hovorí, múdrejší ustúpi.“
Naruto sa po narážke Sasukeho na seba samého musel uškrnúť. To sa často nestávalo, že by si uťahoval sám zo seba. To chcelo buchnúť šampus, spustiť fanfáry a ten nejaký ohňostroj.
„A už toľko nefrfli...“
Pritiahol si toho večne usmievajúceho sa ninju do náruče, kde nemal moc na výber, a musel mu to opätovať.
Naruto položil hlavu na Sasukeho plece. Prešiel očami po prostredí pred ním. Veľké farebné stromy, nedotknutá príroda, tak trocha od ruky. Bolo to tak krásne, až sa mu nechcelo veriť. Ich vlastný kúsok raja. A keď si len pomyslí, že nebyť toho Sasukeho šialeného nápadu, nikdy by sa tu nedostali, a nebolo by nič z tých slov „...milujem ťa...“, musí ho zovrieť silnejšie, keby to náhodou bol sen, a pokúsil sa mu uletieť.
Priložil pery na rameno s povzdychom.
„...postavíme si tu dom...“
Nevedel, či to Sasukeho tak pobavilo, alebo skutočne potešilo, že povedal „postavíme“ ale okamžite zacítil toho následky.
On je nepolepšiteľný...teda...
Ak to vôbec ešte šlo, tak si ho Sasuke pritisol viac k sebe a priložil mu ruky na zadok.
„Povedal som, že si postavíme dom, a nie že si ideme najprv založiť spolu rodinu...“
„...si blázon...“
Či by škrabalo, šteklilo, to už bolo Sasukemu jedno. Položil ho do lístia a plne sa venoval už len jemu. Každý bozk, dotyk, všetko venoval len jemu. Dokonale mu vracal jeho útok predtým. Zdalo sa mu to ako večnosť, čo sa pre neho doslova namáhal s odstraňovaním jeho oblečenia.
Celý čas, čo cítil na svojom tele tie horúce pery, a ich vlhkú cestičku po vysoko sa zdvíhajúcej hrudi hľadel k nebu, pomedzi ohnivé koruny stromov. Mal pocit, že ak Sasuke nepridá na tempe, tak svojim vzrušením zapáli všetky tie stromy do skutočného ohňa. A ten oheň, bude môcť znova ovládnuť len on.
Zašiel rukami do pramienkov tmavých vlasov a vychutnával si jeho bozky na bruchu. Musel sa však usmiať, keď si to uvedomil...
„Ako to, že som zase nahý, a ty si oblečený?“
„To je tajomstvo Uchihovcov...“
„...tak to je potom krásne tajomstvo...drž si ho...“

Slnko sa pomaly skrývalo za kopce. Obloha sčervenala a dotvárala celkový dojem, že nebo horí tak ako tie stromy. Naruto sa na to nemohol vynadívať. Čo je na tom, že dokopy dnes nič nespravil. On urobil, ale celá jeho práca bola odviata vetrom. Takže mu nemôže nikto nič vyčítať. A mimo to, čo len Sasuke prišiel, tak zapríčinil ďalšiu katastrofu.
Ak ich príde niekto skontrolovať, tak uvidí jedine dvojicu ninjov vyvaľujúcu sa na zemi v listí, hľadiacu na oblohu.
Naruto aj chcel niečo už robiť, lenže len čo začal s tým...
„...mali by sme sa dať do práce...“
Sasuke vykonal svoj attak v podobe dlhého a vášnivého bozku, ktorý ho obral o dych a vedomie dostatočne dlho na to, aby sa nevrátil k myšlienkam o práci. A možno to Naruto už neskôr začal zneužívať, pretože to bolo už tak predvídateľné, a tak časté, že Sasuke si za každým povzdychol. Až keď to bolo už asi desiaty krát, tak sa ani nenamáhal od neho odtiahnuť a ľahol si mu na hruď. Tým pádom, začal Naruto dostávať bozky na hruď cez tričko.
„...ja odtiaľto nechcem...“
Povzdychol si Naruto.
„A však ťa nikto nevyháňa. Mimo to, chcem ti ešte ničo ukázať. Ale to musí padnúť noc.“
„Takže, mám ešte takú hodinku dve, aby som sa tu vyvaľoval?“
Sasuke sa k nemu nahol. Dotkol sa špičkou nosa toho jeho.
„...zdalo sa mi to, alebo si hovoril predtým niečo o pekle?“
„Zdalo sa ti to.“
Drobnými bozkami prechádzal od pier, cez bradu až ku krku. Kde vtisol posledný bozk a znova si ľahol na svoje miestočko. Naruto prechádzal prstami cez tmavé havranie vlasy s pohľadom k už večernému tmavému nebu.
„Sasuke? Ty spíš?“
Pomrvil sa mu v náručí so zápornou odpoveďou.
„Ešte vydrž.“
O pätnásť minút, mu Sasuke pomohol na nohy. Prikázal mu zavrieť oči, tak ho vzal za ruku a ako malého chlapca ho ťahal kamsi hlbšie do lesa. O chvíľu sa zastavili. Naruto ucítil na tvári teplý vietor, a keď otvoril oči, mohol ich tak len nechať. Otvorené doširoka.
„...to je...“
Pred ním sa odohrával jedno z najkrajších prírodných predstavení. Nie tak celkom prírodných, Sasuke tomu značne pomohol, keď zapálil napadnuté lístie na zemi. Tmavé malé plamienky pohlcovali suché lístie. Ich svetlo ožarovalo okolie, a vrhalo tiene. Vedel, že to nie je tak celkom normálny oheň. Normálny oheň nie je tak tmavočervený a zaručene nevonia po jazmíne.
„Neboj sa...do rána, bude po lístí, a k tomu, nehrozí žiadny nekontrolovateľný požiar. Tento ohník horí tak, ako chcem ja...“
Nevedel čo na to povedať. Oheň, ktorý spáli len napadané lístie. Nič viac a nič menej. A pri tom tá vôňa. No pôžitok.
Lenže i keď to bolo skvelé, ušetrilo mu to prácu, na tvár mu padol smútok.
„...čo sa deje?“
„...nič, len...bude mi smutno...bolo tu krásne...“
Sasuke sa usmial.
„Naruto? Pozri hore...“
Plné stromy lístia.
„...to je pravda...“
Usmial sa na koruny tmavého lístia.
Vôňa sa mu dostávala pod kožu. Nútila ho uvoľniť sa.
A tú vôňu bral vietor ďalej. Ďalej do mesta. Nasýtil ňou vzduch v uliciach. Prúdila cez okná do miestností. Prúdila ľuďom do zmyslov, a nútila ich vyzrieť von, a poohliadnúť sa za tou vôňou.
Za vôňou jesenného lístia a šarlátového ohňa...