Skutočnosť?

Bol západ slnka a na kopci stálo dievča. Blonďavé vlasy mala zopnuté do copu. Hľadela na západ slnka a rozmýšľala. Už aspoň týždeň stála každý večer na tomto kopci a sledovala západ so západom slnka. "Kde si toľko?" pýtala sama seba. Už to bolo pol roka, čo jej drahý odišiel. Odišiel, aby ju ochránil pred svojím bratom. Odišiel pre jej dobro, no sľúbil jej vtedy, že neodíde navždy.

"Ja sa vrátim, to ti sľubujem, vrátim sa, až bude bezpečné vrátiť sa. Nechcem ťa ohroziť." hovoril jej na rozlúčku a potom, čo to dopovedal ju len objal a ozvalo sa to tradičné "puk" a on zmizol v obláčiku dymu.
Blondýnka plakala, plakala niekoľko dní, týždňov, až sa rozhodla na neho vyčkávať. Deň čo deň varila pre dvoch, taniere kládla na stôl pre dvoch, keď raz jej prišla správa. Priniesol ju posol z Dediny ukrytej v lístí, z Konohy, v ktorej sa obaja narodili. Otvorila mu vtedy dvere a on sa jej opýtal: "Yamanaka Ino?"
Ona mu vtedy len prikývla a on jej spustil odkaz od piatej Hokage, Tsunade.
"Uchiha Itachi je mŕtvy a zavraždil ho Uchiha Sasuke." povedal jej a predal jej malý lístoček, na ktorom bolo napísané miesto, kde a kedy sa má pohreb konať.

Avšak aj tak neuverila Itachiho smrti. V tme videla jeho postavu, vždy večer keď zaspávala cítila jeho prítomnosť. Nevedela prečo, ale bolo to tak.

Dnes tu však stojí aspoň ôsmy deň a rozmýšľa, rozmýšľa nad minulosťou a nad tým, čo všetko pokazila. Zašuchotalo lístie a ona sa ani len neotočila.
"Áno?" opýtala sa a začula ten vytúžený hlas. Hlas Itachiho Uchihu.
"Ino, som späť." povedal jej a zozdau ju objal.
"Itachi..." vydýchla s úľavou Ino a otočila sa mu tvárou.
"Si v poriadku? Hovorili, že si mŕtvy, vraj ťa Sasuke zabil..." hovorila Ino takmer bez nádychu, až pokiaľ jej Itachi nepoložil ukazovák na pery.
"Žijem, ako alebo prečo nieje podstatné, podstatné je to, že sme zasa spolu." povedal jej napoly šeptom a napoly normálnym hlasom.

Pomalými krokmi išli naspäť domov.

Avšak toto by musela byť skutočnosť, keby sa to malo skončiť šťastne.
Ino sa zasnívala na pohľad zapadajúceho slnka. Zasnívala sa tak veľmi, že sa jej zazdalo, že to bola skutočnosť. Skutočnosť to však nebola. Ona sa pomalými krokmi vrátila naspäť do domu, nie však so svojou láskou, ale sama. Rozhodla sa odísť z tohto sveta, za svojou jedinou láskou, Itachim.
Pomaly si vzala do ruky kunai a priblížila ho ku svojmu hrdlu.
"Za chvíľku budeme spolu." zašepkala a privrela oči, trasúcou sa rukou si pomaly prešla po hrdle. Ešte chvíľu sa udržala na nohách, no po niekoľkých sekundách sa jej podlomili nohy a spadla na podlahu. Krv sa začala rozlievať po podlahe a jej už takmer nemý pohľad spočinul na jedinej fotke, jej a Itachiho.