Pomoc! Krvácam! XIII. (Mesačný duch a víchrica)

Neznámy poodokrýva svoju identitu. Avšak, stále to nie je všetko čo skrýva. Sasuke má obrovské problémy pri boji s týmto piesočným ninjom.
Snaží sa sebaviac, vydáva zo seba to najlepšie, ale má pocit, akoby bojoval so svojim bratom pred pár rokmi. Nulová šanca!

„...tak ako? Už prestaneš?“
Sasuke sa s bolesťami, ktoré mu spôsobovali rezné rany postavil na nohy.
Tak to teda nie!
„Zabudni! Ja sa nevzdám...“
„Ale mne nejde o to, aby si sa vzdal, ale aby si prestal bojovať so mnou len preto, že ti ide o život...“
Sasuke ne neho nechápavo pozrel. A prečo asi by mal bojovať? Jeho tu chce zabiť! Či sa má cez neho chvátať po Sorovi, aby ho zabil, nebyť sústredený. On predsa vie, prečo bojuje! Bojuje aby vyslobodil Sora, a nie preto, aby sa ten ninja pobavil. Lenže, musí bojovať aj za seba! A práve to asi mýli toho ninju. Že dokáže robiť dve veci naraz. Dávať pozor na Sora, a pri tom sa sústrediť.
„...tak to, ma ešte nepoznáš!“
Sasuke zaútočil až...
„Vítam ťa, v mojom prekrásnom svete...ako sa cítiš?“
Všade navôkol Sasukeho sa začal sypať piesok. Zlatý piesok, z rýdzeho zlata. Potápal sa viac a viac. Nedokázal sa pohnúť. Nohy akoby mu vrástli do zeme. Jediné čo mohol bolo brániť sa rukami, ale to nepomáhalo. Piesok ho zasypával. Všade tma, len ten zlatý piesok svietil do tmy a oznamoval mu jeho koniec.
Soru hľadel na bezmocného Sasukeho, ktorý ostal skrčený na zemi. Nikde nič, len jeho bolestný výraz.
Genjutsu!
„Sasuke!“
„Márna snaha...do môjho genjutsu, vonkajšie podnety nepreniknú...“
Ninja sa sklonil nad zvíjajúceho sa bezmocného Sasukeho.
„...teraz pochopí, za koho skutočne má bojovať!“
Soru toho začínal mať akurát dosť.
„Skutočne? Pretože už mám toho dosť!“
Prudko sa prevalil dozadu, čím Geii prepadol aj s ním. Krkolomne ho od seba odkopol, a keď sa po ňom zahnal, tak mu Soru svojou katanou odsekol ruku.
„...kruci!!!“
Neznámi ninja si povzdychol.
„...Geii, ty si k ničomu...“
Soru prudko vyštartoval a i keď sa snažil byť sebaviac rýchli, nedokázal ninju poraniť. Vykryl jeho útok.
„Pusť ho!“
Soru sa zadíval na jeho ruky.
Kruci! Čo zase chystá?!
Lenže, ako spoznal, nebolo to tak celkom normálne znamenie ruky. Už mu došlo, že je to piesočný ninja, a sakra silný. Ale ostatné súvislosti, mu mali dôjsť postupne.
Taká pečať predsa neexistuje...
„Ty si...“
Jeho myšlienky, však neboli rýchle na to, aby za nimi mohla nasledovať možná obrana. Zacítil chladný vietor. Zarezával sa mu až pod kožu. Niečo také cítil naposledy pri démonovi, ktorý ho zmrazil do kosti. Toto akoby bolo rovnako silné. Chlad ním prenikal skrz na skrz, spomaľoval ho až ho odvial kamsi ku stromom, kde prerazil tou rýchlosťou vetra tenší kmeň stromu. Všetko na vôkol sa zablyslo od námrazy a odrážalo sa v chladnom mesačnom svite. Vzduch sa razantne ochladil a námraza sa rozširovala ďalej. Jutsu, ktoré vo svojom plnom nasadení dokázalo zamraziť celú dedinku veľkosti Kuro Sabaku. A to, chcelo veľký rešpekt. Už pri prvom pohľade sa muselo zdať, že tento človek disponuje neobyčajne veľkým objemom chakry. A ako narazil prvý krát do Sora jeho ľadový vietor, cítil, vari znova zamrzne už navždy. Začalo sa v ňom niečo lámať...
„...čo bude s mojou rukou?!“
Ozval sa drnkajúc zubami od zimy Geii zo zeme zadržiavajúc si krvácanie.
„...počkáš na Suilu...“
„Čo?! Kým sa tá posadnutá zjaví aj vykrvácam!“
Geii si zastrčil svoju odťatú ruku do batohu, čo bolo podľa jeho parťáka dosť nehygienické a nehumánne. Geii k nemu podišiel a povzdychol si. Pozrel na jasnú mesačnú noc.
„...nebol ten Mesiac doteraz žltý?“
„...to je zimný mesiac...spôsobilo to moje jutsu...“
Veľký Mesiac, ktorý donedávna žiaril žltou farbou, tak zbledol do odtieňu chladného zimného Mesiaca. Zdalo sa akoby jeho spoločník dokázal ovládať samu prírodu. Potom všetkom čo videl, sa radšej vždy držal ďalej a snažil sa ho nenaštvať, i keď sa tak ľahko rozhádzať rozhodne nedal.
„...vieš, Teian, svojim spôsobom, ťa mám skutočne rád...“

Piesok sa mu zrazu začal strácať. Prepadával sa pod ním a on sa z neho vyslobodzoval.
Genjutsu...
Ilúzia sa rozpadla a Sasuke sa znova ocitol v horúcom vlhkom lese na zemi.Lenže, niečo nebolo rozhodne v poriadku. Jeho predstava o vlhkosti bola akási chladná. Všade na vôkol prisadla námraza. Zmätene sa poozeral dookola. Soru nikde nebol a trojica nepriateľov sa kľudne rozprávala. Prudko sa rozhliadol po okolí, lenže Sora skrátka nebolo.
Čo to kruci...kde...
Pochytila ho mierna panika. Netušil čo sa stalo, a Soru nikde nebol. Bol si istý, že by ho predsa nenechal v štichu.
Tomu neverím! To predsa...
„...už si sa prebral?“
Sasuke nazúrene sa pomaly zdvíhal zo zeme zvierajúc katanu v ruke.
Jeho pohľad obom ninjom hovoril len jedno...
„Je tak sexi, môžem si ho nechať?“
Ozvalo sa zo stromu nad ním.
„...dobre že si tu Suilu, mám problém!“
Geii zdvihol svoj zviazaný kyptík umŕtvený dávkou chakry. Dievča stojace na konári zažmurkalo na jeho ruku a potom sa rozosmialo.
Geii sa znova len naštval. Vždy ho len štvala. Rozmaznané sopľavé decko!
Čo je na nej tak úžasné! Je to obyčajné decko!
Naštvane precedil cez zuby.
„Ja ju naozaj nenávidím!“
„Zlatko to si mu spravil ty“?
Sasuke sa postavil s malým úškrnom.
He...zabudli ste na mňa?
S bolesťou v nohách, ktorá nebola síce skutočná, ale následkom genjutsu sa rozbehol na ninju.
„...nestrácaš čas...“
čo?! Ako?!
„...kde je?"
Sasukeho útok bol jednoducho zastavený ostrím katany, ktorá zaškrípala o tú jeho.
„Teian, zabime ho už! Ide mi na nervy! A navyše, nie je mi moc dobre...“
„Tak sa nedívaj na tú svoju grambľu!“
Oznámilo len šestnásť ročné dievča, ktoré zoskočilo zo stromu rovno pred Sasukeho, ktorý ostal stále zablokovaný katanou.
„Je tak chutný...Uchihovci, ma vždy priťahovali!“
Geii už naštvane kopol do trávy. Začínal zúriť. Nedostáva sa mu potrebnej pozornosti, aby ho ošetrila. Tak on tu umiera, krváca, vypľúva dušu, zamdlieva, a ona sa kochá tým úbožiakom!
Je absolútne nevydarená!
„Kruci Suilu!“
„...môžeme si ho nechať zlatko?“
„...čo to? Teian! Toto nemôžeš...“
Nechápavo pozrela od jedného svojho spoločníka ku druhému.
Tak to nepodarené decko si ho chce nechať? A čo Teian? Stratil už rozum, že sa necháva ovplyvňovať o desať rokov mladšou kunoichi, ktorá podľa neho nestojí ani za misku rámenu? Nevie síce kde presne ju splašil, ale urobil chybu. Keby on toto vedel, asi by sa k nemu nepridal. Síce vyzerala na svojich šestnásť schopne, a rozhodne by jej človek odhadol viac, a bola aj skvelým medikom, ale bola nehorázne rozmaznaná! A ako sa zdalo Teian mal pre ňu akúsi zvláštnu slabosť. Niežeby ho priam ovládala, ale keď niečo chcela, tak si to väčšinou dokázala vydupať.
„Nie, nemôžeme si ho nechať...“
„Mala by som ho na osamelé noci...“
Sasuke nahodil výraz, ktorý mu nabehol na tvár, pri každej žene, ktorá sa o neho obtierala ako mačka. Totálna dotieravosť. To mu išlo na nervy.
„Ty si totálne vymetená!“
Geii po nej začal ziapať ako zmyslov zbavený. Ona sa len urazene zatvárila a pritúlila sa k Teianovi.
„...čo to robíš? Teian! To ti nestačí jeden Uchiha?! Jedna je katastrofa! Vieš čo by to bolo keby sme mali dvoch Uchihov?!“
Sasuke už mal pocit, že sa neocitol v zdravej spoločnosti. Rozhodne im chýbalo to koliesko, alebo ho mali v hlave naviac. Pozrel po tom tmavovlasom dievčati chúliacom sa nie tak celkom vystrašene v nie tak celkom ochranárskej náruči toho ninju.
Ona, že je Uchiha? Pre amaterasu, kde som sa to dostal?! Že ma to už vôbec neprekvapuje...
„Všetci Uchihovci do jedného sú totálne vymetené stvorenia! To nevidíš? Jeden vymláti celý klan, druhý si myslí, že zožral silu bohov, a tretia ja rozmaznaná drzá medička, ktorá dokáže akurát tak zlátať to nejaké zombie!“
Tak to stačí...
Sasukemu navrela na čele žila. Takto ho dávno niekto neštval. Pustil katanu k telu a otočil sa ku Geiiovi. Najprv vyzeral celkom kľudne aj kľudne začal...
„...počúvaj...“
Geii nahodil znechutený výraz, pričom sa Teian od neho odtiahol. Rozhodne nebude Sasukemu brániť z neho vymlátiť tie večné výčitky. Keby nebolo jeho, tak je Geii už mŕtvy.
A teraz začala zloba Uchihu!
„Ty nedorobená rozkrájaná! Skazená ľudská napodobenina človeka! Takú ti vypálim, že sa okamžite ocitneš vo svojom rodnom meste polomŕtvych, rozložených úbožiakov čo sa požierajú navzájom! Ešte raz vezmeš meno Uchiha do svojej špinavej huby a budeš ho haniť, tak ťa nakrájam do zombie gulášu! Rozumieš!!!!!?“
Geii ostal vyhučaný bez pohybu z grimasou ktorá zaznamenala veternú smršť ala Uchiha.
„Daj mu!“
Suila poskočila s fandiacim výrazom a úsmevom malého dievčatka.
„...ehm...“
Ako vzorný a slušný človek si Sasuke odkašľal.
„Tak...a môžem sa ti znova venovať! Kde je Soru?!“
Už sa napriahol a chcel seknúť po Teianovi, keď pred neho skočilo to dievča pripravené so znamením ruky.
„Len cez moju mŕtvolu! Uchiha!“
Trojica stála bez pohnutia. Geii sa ešte spamätával z toho šoku, keď dostal zrejme recept na zombie guláš.
Nevidel v jej výraze ani špetku zaváhania. Chladný pohľad, chladné črty tváre. Bolo jasné, že si nevymýšľala. Ešte chvíľa ticha. Nemohol uveriť, že to dievča sa mu postavilo. Bolo hneď jasné, že by ju zabil.
Teian prudko spozornel. Odstrčil Suilu prudko od seba pričom dopadla tvárou k zemi. Sasuke bol takisto tlakovou vlnou odhodený k nej až ich vietor odvial o kus ďalej.
Ani jeden z nich nevidel, čo sa stalo. Akoby sa prehnala víchrica. Rozmetala okolité rastliny a trávnatý porast. Až keď sa všetky útržky trávy a lístia pomaly cez tú víchricu začali znášať k zemi, naskytol sa im pohľad na dvojicu ninjov. Na Sora, ktorý pritlačil Teiana k stromu. Pritlačil mu ku krku po dĺžke ostrie katany, ktoré zvieral dvoma rukami. Jednou rukoväť a druhou po ktorej mu stiekli pramienky krvi ostrie.
„Teian!“
Dievča sa ohromne rýchlo pozbieralo na nohy.
„Nech sa nepribližuje! Inak ju zabijem!“
„Nie!“
I cez Teianove slová bežala ďalej.
„Stoj!“
Bola prudko zadržaná zozadu.
„Pusť ma! Počuješ?!“
Sasuke ju prudko stiahol k sebe.
Znova úplne bez citu...presne ako pred tým...pravý shinobi...hm...
Teian pozrel na jeho rozrezanú ruku. Žiadna známka bolesti v tvári. Jeho oči boli chladný polárny ľad, absolútne bez citu. Niečo také ešte nevidel. Pripravený sa s ním pobiť až do samého konca sveta. I keď nevydal svoje jutsu “Luna Bourei no Jutsu“ ani z polovičnej sily, malo mu trvať rozhodne dlhšie, kým sa pozbiera. Ale ako sa zdalo, on dokonca prešiel na protiútok. A to nie obyčajný. Ten vietor by spoznal všade.
Mierne sa pousmial. Soru mu pohliadol pri tom do očí. Ten zlatistý odtieň dúhoviek. Ako sa mu zrazu uvoľnila tvár. Akoby sa do nej vniesol akýsi zvláštny druh pokoja.
...nie, ja nie som pre neho súper...
Ten pokoj nebol falošný. Neoznamoval ani pohŕdavosť, či iný druh výsmechu. Bol tak zvláštne ukľudňujúci a bezpečný. Miestami až smutný...
„...hm...“ Kazenami no jutsu“...technika silnej víchrice...nebudem sa pretvarovať, dosť ma to pochrúmalo...“
Vo svojom vnútri cítil hneď zopár pomliaždenín. Na tvári mal drobné rezné ranky a oblečenie tiež dostalo zabrať. Dorazil s ním na tvrdo. Nemal čas dostatočne rýchlo reagovať. Bola to jeho neopatrnosť. Akosi na neho zabudol. Rozhodne si myslel, že sa tak rýchlo nepozbiera zo zeme. Zdá sa, že ho podcenil. Stačilo pridať do jutsu viac chakry...ale on to pokladal za dostatok.
„...tak čo je na tom také povznášajúce?!“
Nedal mu ten jeho kľudný výraz, keď sám priznal, že má sčetné odreniny.
„...len spomienka...kedysi, som toto jutsu, “ Kazenami no jutsu“ učil svojho brata...“
...tie oči...
Stisk rukoväte katany povolil. Na rozdiel od toho, jeho ruka začala ešte viac krvácať. Bolesť...potreboval zo seba vysypať všetky tie pocity naraz, no to nešlo...
Krv stiekla po ostrí a odtiekla k zemi, kde dokvapkala na zelené lístky trávy.
Zrazu, sa to tmavé zatiahnuté nebo, pomaly začalo vyjasňovať...