Tajomstvá sveta-13. kapitola

13. kapitola: Kvetiny a spojenie

Naruto sa len pevne chytil a čakal. Z Azazela sa začala uvoľňovať čakra a obklopila jeho aj Naruta, ktorý nestihol ani len mrknúť a už stáli pred bránou Konohy. Vošli dnu, pozdravili strážcov a išli priamo za Tsunade podať hlásenie. Tá sa nepýtala na žiadne detaily, povedala len, že Naruto má týždeň voľno, ale že Azazel dostane jednoduchú misiu a to pomáhať týždeň v kvetinárstve Yamanaka.
Azazel si zašiel domov oddýchnuť a Naruto si zašiel na extra veľkú porciu ramenu k Ichirakovi. Ako tak išiel domov, stromy nemali žiadne polámané vetvičky ako naposledy a ani nebolo tak mokro. Prišiel až k jazeru a ani tam na neho nečakalo žiadne prekvapenie. Vošiel dnu, odložil si veci a šiel si ľahnúť. Zaspal v priebehu pár sekúnd a zobudil sa až v noci. Nejako sa mu nedalo spať, tak sa vybral na prechádzku. Jeho cieľ bol jasný: skala, do ktorej boli vytesané tváre hokágov.
Ako tam prišiel, naskytol sa mu úžasný pohľad na celú Konohu a priľahlé okolie. Bol to veru nádherný pohľad a tak si sadol na Tsunadinu hlavu a pozeral sa raz na hviezdy a potom hneď na dedinu pod ním. Zahľadel sa na jednu hviezdu a niečo si pre seba hovoril. Ako zatvoril oči, z jeho tela vystúpilo malé množstvo čakry, ktoré vyletelo k onej hviezde a tá len jemne zablikotala.
Zrazu však začul nejaký zvuk. Pozrel sa hore k zdroju onoho zvuku a uvidel tam stáť nejaké dievča. Ona ho však asi nevidela, lebo hľadela len na svoju rodnú dedinu.
„Nechceš zísť dole? Tu je lepší výhľad.“ povedal Azazel pozerajúc pred seba na tú scenériu.
Dievča sa pozrelo tam, odkiaľ ten hlas vychádzal a zbehla dolu.
„Kde si sa tu o takejto nočnej hodine zobral?“ opýtala sa ho.
„To isté sa môžem opýtať ja teba, Ino.“ povedal pobavene Azazel.
Ino si teda sadla vedľa neho a musela uznať, že odtiaľto je ten pohľad ozaj lepší.
„Od zajtra mám vo vašom kvetinárstve týždeň pomáhať, hádam sa trochu viac spoznáme.“ povedal jej Azazel.
„Tak ty si tá výpomoc? A vieš niečo o kvetinách?“ opýtala sa ho zvedavo Ino.
„No, čo to o nich viem. Počas svojich ciest som ich videl mnoho a taktiež som sa aj niečo o nich naučil.“ povedal Azazel.
„Vážne, nepoznám veľa chalanov, ktorí vedia niečo o kvetinách.“ povedala Ino.
A takto sa bavili až do skorých ranných hodín, keď Ino už zaspala na Azazelovom pleci a ten ju nechcel rušiť.
Azazel sa zobudil o siedmej, lebo už o pol ôsmej mal byť v kvetinárstve. Ino ešte spala, tak ju jemne zobral do náručia a odniesol ju k jej rodičom, ktorý mali dom hneď vedľa ich obchodu. Spravil to radšej nikým nespozorovaný, lebo by si asi o ňom kadečo pomysleli.
Keď nikoho nevidel v okolí, vošiel do ich domu a uložil ju na gauč. Avšak mýlil sa v tom, či je niekto doma. Jej mama tam bola a práve vychádzala z kuchyne. Azazelovi napadla len jedna možnosť a tou bolo zneviditeľniť sa. Inina mama prešla popri ňom, div sa ho nedotkla a uvidela spiacu Ino. Hneď ju zobudila, že čo ešte spí a nech už ide pracovať. Tá sa len obzerala, kde to je a ako sa tam dostala. Potom už len zavrtela hlavou a vybehla von.
Azazel potichu odkráčal k dverám, cez ktoré pred malou chvíľkou prešla a vyšiel na ulicu.
Zabehol sa ešte niekam rýchlo naraňajkovať, aby nebol celý deň hladný a dostavil sa do práce práve včas. Ino sa na neho usmiala a jej otec mu nakázal, čo bude robiť. Mala prísť zásielka zo Zeme tráv, on ju mal vyložiť dozadu do skladu a potom naložiť nejaké prázdne kvetináče a to všetko s najväčšou opatrnosťou.
Azazel to všetko splnil podľa očakávaní a to aj dosť rýchlo a tak ho pozvali domov na obed. On to samozrejme rád prijal, lebo sa hovorilo o nejakej špecialite.
A bola to naozaj špecialita, ale nechceli mu povedať, ako sa to volá.
Poobede mal pomôcť Ino s orezávaním ruží. Pri tejto práci sa dosť porozprávali a aj značne spoznali.
Takto to šlo celý týždeň a Ino pomaly, ale isto začala pociťovať zvláštny pocit, ktorý doposiaľ necítila k nikomu. Nevedela však, či niečo také cíti aj on. V piatok, posledný deň v týždni, keď sa mala končiť táto jeho misia, dostali dodávku zvláštnych kvetín.
„To sú malé kérie. Nevedel som, že v tejto oblasti sa dajú dopestovať. Málokto vie, ale v určitom období sú tieto rastlinky doslova zázračné. Dokážu vyliečiť akúkoľvek psychickú ujmu. Napríklad, ak niekto zažije nejaký šok, z ktorého sa nevie dostať, stačí jedna lyžička rozomletých listov a všetko je v poriadku.“ povedal Azazel.
„Odkiaľ toľko toho vieš o týchto veciach?“ spýtala sa nechápavo Ino.
„No, niečo viem od svojej sensei, ale niečo som sa naučil od jedného starého botanika, ktorý mi odovzdal všetky svoje vedomosti. Volal sa Keiichi Kimiki. Bol to človek, ktorý asi najlepšie rozumel rastlinám.“ povedal smutne Azazel.
„A čo sa s ním stalo.“ spýtala sa ho, „ Lebo si povedal, že bol.“
„On zomrel. Na starobu. Bol už veľmi starý, mal už okolo stovky. A nechcel, aby som mu pomohol.“ povedal Azazel trochu smutne, ale potom sa znovu pustil do práce.
Na konci pracovného dňa mu Yamanakovci poďakovali za pomoc. Keď odišli, Azazel sa ešte chvíľu s Ino rozprával.
„Ino, neviem či by si chcela, ale nezašla by si dnes niekam? Najesť sa, alebo len tak sa poprechádzať?“ opýtal sa hanblivo Azazel.
„Rada, dnes o siedmej? Môže byť?“ pritakala Ino.
„Jasné, tak dnes o siedmej, dobre?“ uistil sa Azazel odchádzajúc za Tsunade oznámiť ukončenie.
Tsunade ho poslala do učtárne s tým, že v pondelok sa má u nej hlásiť ráno o deviatej.
Azazel sa zašiel domov osprchovať a niečo zjesť.
Bolo už takmer sedem, keď vychádzal z domu a spúšťal svoj bezpečnostný systém.
Prišiel pomaly pred Inin dom, kde už nemusel ani klopať, lebo ona už sama vyšla von.
Vyzerala úžasne, čo hneď Azazel okomentoval a Ino sa len začervenala. Spýtal sa jej, kam zájdu a ona navrhla len prechádzku po Konohe.
Azazel nemal nič proti, tak sa vybrali po ulici plnej obchodov k bráne. Cestou si kúpili rôzne cukrovinky, ktoré mali obaja radi. Prešli popri mnohých výkladoch, v ktorých ich mnoho vecí zaujalo a takto im ubehol čas, ktorý strávili prechádzaním po Konohe. Cestou nestretli nijaké známe osoby a po pozretí na hodinky zistili, že je takmer polnoc. Azazel preto Ino odprevadil domov, nech sa o ňu nestrachujú. Pri dverách sa navzájom pobozkali a odišli domov s tým, že sa zajtra opäť stretnú.
Azazel odkráčal domov s dobrou náladou a sladko zaspal.
Ino, len čo zatvorila dvere sa zasnívala do vecí, ktoré ten večer prežila a myslela na ne neustále až do rána.
Ráno sa obaja zobudili s ešte stále pretrvávajúcimi spomienkami z predošlého dňa. Azazel nemal nič na práci, tak si skočil do jazera trochu zaplávať. Býval v dosť odľahlej oblasti, tak sa nemusel starať o plavky. Skočil si zo zadnej verandy do vody, chvíľku sa ponáral, aby prekonal zlý dojem zo studenej vody a potom sa pustil naprieč jazerom. Doplával až na druhý breh, tam sa otočil a takto to spravil asi 50-krát. Ako tak doplával k verande, odkiaľ skočil, zazrel na brehu nejakú osobu, ktorá sa blížila k jeho dverám. Ale asi ho zbadala, lebo sa vrátila naspäť na breh mávala na neho.
Azazel k nej doplával na vzdialenosť, aby sa navzájom počuli, ale aby radšej neuvidela nič, čo sa nachádza pod vodou. Bola to Ino, ktorá si zistila od Naruta, kde býva. Povedal jej, nech ide k dverám, že vylezie z vody, oblečie sa a otvorí jej.
„Ale mne sa nechce čakať, prečo nejdeš rovno von?“ spýtala sa ho.
„No, ako by som to...“ povedal škrabkajúc sa po hlave, „ Nemám na sebe plavky.“
Na to sa Ino jemne začervenala a radšej išla k dverám.
Azazel vyskočil vzadu na verandu, osušil sa, navliekol si nohavice a išiel otvoriť.
Potom sa s ňou išiel poprechádzať po lese, až sa ani nenazdali a bol večer. Azazel jej pred odchodom povedal, že zajtra sa asi neuvidia, lebo počasie nevyzerá práve najlepšie a že v pondelok má ísť na misiu, ale keď sa vráti, tak jej niečo ukáže.
Azazel sa s počasím ani veľmi nemýlil. Bolo fakt hrozne, fúkal vietor, ktorý by slabšie osoby odfúkol a neustále pršalo. K večeru sa v hlavnej bráne objavila vysoká osoba zahalená v čiernom cestovnom plášti s kapucňou na hlave. Počasie sa trochu zlepšilo, ale stále pršalo. Stráže u brány ju zbadali a pýtali sa, kto to je, ale neodpovedal im. Zrazu sa tam znenazdania objavili ANBU s podozrením, že ide o narušiteľa bezpečnosti a s množstvom otázok na jeho osobu.
„Nemám na vás čas, tak ustúpte!“ povedal s kľudom v hlase a len tleskol rukami. Všetky kvapky v okruhu 10 metrov to odhodilo preč, spolu s ANBU, ktorých to uviedlo do bezvedomia.
Chlapík pokračoval vo svojej ceste, ktorá ho zaviedla do rôznych malých uličiek až sa dostal do lesa. Cez ten prešiel spôsobom, akoby tadiaľ už išiel. Prišiel až k Azazelovmu domu, na ktorom sa otvorili dvere a vyšiel z nich majiteľ domu.
Kráčali oproti sebe, až boli asi meter od seba a zastali.
„Videl si signál?“ spýtal sa Azazel.
Zahalený len prikývol.
„Naučil si sa toho za tie 4 roky dosť?“ spýtal sa znova Azazel.
Osoba znova prikývla a zložila si kapucňu. Keby sa na nich niekto pozerá, asi by zošalel. Oproti sebe stáli tvárou v tvár dvaja Azazelovia. Ten v cestovnom plášti vystrel ruku, dotkol sa toho druhého na hrudi a začal sa vnárať do jeho tela. Okolo nich začalo víriť množstvo čakry, ktoré sa zväčšovalo, keď sa jeden s druhým spájal. Keď už v Azazelovom tele zmizol posledný kúsok prichodiaceho, množstvo a sila čakry bola taká obrovská, že sa začala šíriť do okolia vytvárajúc pred sebou tlakovú vlnu, ktorá sa niesla do okruhu niekoľkých kilometrov.
Brala so sebou všetky padajúce kvapky a v Konohe sa zdalo asi 3 minúty, že neprší. Potom sa ale spustil znova ten istý lejak a čakra pomaly uberala na sile a začala sa vracať k miestu svojho vzniku.
Všetka ta uvoľnená čakra sa vracala späť k svojmu pôvodcovi, ktorý ju do seba vstrebal. Každý zranený, človek či zviera, ktorý boli v tom momente v jej dosahu sa uzdravili na tele aj na duši a dokonca aj ľudia, ktorý boli mŕtvi maximálne deň vstali z mŕtvych a odišli k svojim rodinám.
Pred Azazelom zostal už len čierny plášť, ktorý zobral a išiel späť domov, kde ho uložil do skrine na vešiak. Vyšiel hore, ľahol si do postele a netrvalo dlho, kým zaspal.