...potom, čo si odišiel... VII

Prírodou povieval vánok, ktorý prečesával jemnú trávu. Stromy šumeli v kontraste so zatiahnutou oblohou. Zdalo sa, že búrka len tak nehodlá odísť. Celý tento deň sa mu zdal ako nejaká pamätná mantra. Niečo, na čo bude spomínať ešte dlho potom. Jediná jeho vlastná otázka na ktorú však nemal odpoveď bola vlastne presne tá, na ktorú by mal dnes večer dostať odpoveď. „...aká sila dokáže premôcť mangekyou sharingan?“
Sedel na balkóne vo svojom byte. Pod sebou cítil chladnú podlahu balkóna a cez zábradlie k nemu fúkal vietor. Malé kvapky jemne dopadali na suchú zem a občas sa strafili i na jeho telo. Možno, keby nebolo také príšerné počasie, nemal by také myšlienky. Rozhodne by dneskajšok nemal tráviť sám. Z nevysvetliteľných dôvodov, ktoré sám popieral svojej osobe, však cítil, že to tak má byť. Nesmie nikoho otravovať svojimi problémami ktorými akoby bol posadnutý. Akoby nedokázal prežiť jeden deň bez myšlienky na všetky tie veci, ktoré ho ťahajú preč, ktoré ho odlišujú od ostatných. Len jeden ten deň, a nesťažoval by sa. Naruto a tá jeho vyškerená tvár, Sakura a jej „obmedzenosť?“ Kakashi a jeho...on a jeho...
No nech bola tá trojica akákoľvek, pričlenila ho. Vzala ho k sebe, starala sa o neho. Zapĺňala tú jeho bezodnú samotu aspoň niečím. Niečím malým. Ale stačilo mu to? Skutočne mu to stačilo? Pretože vždy je lepšie zaplniť celý priestor niečím plnohodnotným ako pomalinky a neisto stúpať k svetlu. On vedel, že toho chce asi pri moc a naraz. Lenže ak nebude premýšľať práve takto, nikdy ničoho nedosiahne. Je však to najlepšie riešenie chcieť všetko a naraz? Vziať si to za akýchkoľvek okolností? To zistí...a čoskoro...
Všetko čo chcel je byť silnejší. Preto, nech sa dialo čokoľvek, trénoval, keď mal možnosť. Čo sa to stalo za tie tri dni v spoločnom bývaní so Sakurou a Narutom? Možno niečo áno. On to cíti. Akoby to tak bolo odjakživa. Naruto, ako jeho mladší brat, ktorý ho stále štval, a sestra, ktorá sa mu pchala do zadku. Tak nejak by to popísal. A Kakashi? Ako nevlastný otec, ktorý nechce mať s nimi nič spoločné. Jedna veľká šialená tragická rodina. Každý jej člen mal osobité problémy, a záležalo len na ňom ako sa s nimi vysporiada. Lenže, ešte stále tu boli ostatní členovia rodiny. Oni dokázali zasiahnuť a zvrátiť nejeden proces.
Ale on nevie, či chce aby to niekto zvrátil. Preto o tom odmieta hovoriť. Keď už niečo sľúbil, tak to dodrží. Sám sebe dal ten sľub. Ak existuje niekto koho nikdy nechce sklamať, je to on sám. Pretože on sám veľmi dobre vie, čo ten sľub pre neho znamená. Vie pravdu, vie odkiaľ pramení, a že je zo srdca. Takýto sľub skrátka porušiť nejde.
Moc sa mu z tej chladnej zeme zdvíhať nechcelo, ale zvedavosť, s všetko okolo nej. Sila, a moc...skrátka chikara!
Vízia splneného nekonečného vzdialeného snu, bola príliš silná, aby ju dokázal niekto prekryť. Príliš silná na to, aby existoval niekto, alebo niečo čo by mu dokázalo otvoriť zastreté oči patriace len pomste.
Ako vstával, ozval sa na drevené dvere buchot. Nie, už nemá čas na zbyt. Nechce a nesmie sa s nikým teraz rozprávať. Nedovolí aby mu niekto čo len poškrabal jeho úsudok. Už má svoje pre a proti v rovnováhe. Nesmie mu to nikto zhatiť. Chce sa rozhodnúť s chladnou hlavou. Preskočil zábradlie a pri doskoku sa rozbehol cez jemný dážď... smer? Von z dediny...preč z Konohy.

Vo večernom daždi nervózne prešľapovali dve postavy. Jedna nervóznejšia ako druhá. Jedna nadávala ako pohan a druhá len pretáčala očami. Tá druhá bola zodpovedná za to aby sa ich hosťovi nič nestalo. Pretože tá prvá osoba bola dosť zbrklá.
„...kde trčí ten sopliak?“
„...no tak, nie je dôvod takto vyvádzať!“
„Daj mi pokoj! Budem si hovoriť ako chcem! Nechápem prečo ťa Lord poslal práve so mnou!“
„...nie, Tayuya, teba poslal so mnou...to ja som tu ten...“
„Keci! Strať sa! Už sklapni! Niekto ide...“
Obaja ninjovia vyskočili do koruny stromu a vyčkávali v prívale tichého dažďa na hosťa. Tayuya sa už tešila ako predvedie nováčikovi kto je tu šéf. Kabuto akoby to tušil, preto ju držal silne pod dozorom.
No ani ich hosť nebol nováčik. Uskočil pred jej prudkým výpadom. Na to sa Tayuya znova odrazila a skočila po ňom. Sasuke spočiatku len uskakoval kým na ňu sám nezaútočil.
...píšťala?
„Tak dosť!“
Skočil medzi nich Kabuto a zadržal Tayuye ruku.
„...prečo musíš všetko posrať?“
„...Tayuya...“
„Trhni si!“
Kabuto tú nevychovanú dievčinu ignoroval a podišiel bližšie k Sasukemu. Ten ostal na mieste pripravený k boju. Bol by schopný bez rozmyslu zaraziť Kabutovi kunai do srdca. Bol na to dosť vytočený. Myslel, že sa chce s ním rozprávať a nie ho prudiť a útočiť na neho.
„...no tak, nie je dôvod útočiť...“
„Skutočne?“
Ozval sa pichľavý tón od tmavovlasého ninju s malým úškrnom a zamračeným výrazom tváre.
Kabuto si ospravedlňujúco odkašľal a zadíval sa po neznámych kvetinkách v tmavej noci. Skrátka odtiahol od Sasukeho pohľad.
„...ehm...ospravedlňujem sa za Tayuyu...“
„A prečo sa neospravedlní sama?“
„Čo?! Ty! Jeden...“
„Tayuya! Kľud! Nezabúdaj na príkazy od Lorda Orochimara
„Tak Orochimaru...zaujímavé...“
„To som rád, že si zaujatý...dúfam, že si rozmýšľal...“
„Nad čím? Nepovedal si mi nič moc konkrétne.“
„To je celý náš medic –ninja...nikdy nič nedotiahne, však?!“
Ozvala sa otrávene Tayuya.
„Môžeš sa už láskavo skľudniť? Máme tu dôležitú úlohu...“
„Dôležitú? Prečo ho proste neunesieme a bodka?!“
„Tayuya!“
„...tak uniesť...nie tak celkom čisté úmysly máte vy dvaja poskoci...“
„Sasuke...pochop, naša situácia ja tak povediac...dosť...“
„...nezaujíma ma to! Povedz mi čo mi chceš povedať...o tej sile...o mangekyou sharingane...“
„Tak teda...ideš rovno k veci...nestrácaš čas!“
„No áno, moja úchylka...“
„...Lord Orochimaru, ako asi už sám vieš, je ten kto do tvojho tela vložil prekliatu pečať. Sám si zažil na vlastnej koži jej silu a účinky. Ale môžem ťa ubezpečiť, že ani z polovice si ešte nezažil jej pravú silu. Lord Orochimaru, ti uvoľní pečať, ktorú ti zablokoval Kakashi, a naučí ťa ju ovládať. S jej pomocou sa staneš neuveriteľne silným. A samozrejme...chce to aj čas a intenzívny tréning pod ochranou Lorda Orochimara. Uvedom si Sasuke, že ťa bude trénovať sám legendárny Sanin.“
„To je všetko?“
Opýtal sa tak troška prekvapene a zároveň sarkasticky. Čakal toho od toho háďata viac. Rozhodne v tomto ohľade nebude skromný. Je si totiž celkom istý, že proti služba bude niečo ohromujúce. Niečo, čo mu vyrazí dych. Poučil sa z vlastných chýb. Z dôvery. nikdy nikomu prehnane never. Len s nadhľadom.
„Záleží len na Lordovi Orochimarovi, ako ťa bude trénovať. Určite sa nejak dohodnete...“
Sasuke si založil ruky v bok a prikývol. Na tom niečo rozhodne nehrá. Prečo zrazu po ňom tak prahne? Prečo on? Prečo chce jeho?
„...dostaňme sa však k tej podstatnejšej veci...čo za to?“
Nastalo ticho. Dážď postupom času hustol a všetkých troch návštevníkov tajnej schôdzky premočil. No ticho pretrvávalo. To hrôzostrašné energetické ticho. Už len to, že obaja ninjovia, ktorí prišli vyjednávať mlčali, mu hovorilo, že to nebude tak celkom obyčajná protislužba.
„...strata času!“
Zahlásil už unavene Uchiha. Nemá náladu tu takto postávať, keď s ním nejednajú férovo. Prečo vždy každý niečo len očakáva? Protislužby bývajú väčšinou vždycky aspoň o stupeň dôležitejšie než služba. Dal sa na odchod.
„...Lord Orochimaru...má jednoducho nejaký dôvod, prečo chce zničiť Uchihu Itachiho...“
Zastal v pohybe. Počul dobre? Všetky tie slová, ktoré si dal dokopy. Čo mal Orochimaru spoločné s jeho bratom? Prečo tak zrazu, čo sa deje? To ich spája rovnaký cieľ? To preto? Je vari Orochimaru slabší než Itachi? Preto sa chce s ním spojiť aby získali väčšiu moc a spoločne ho porazili?
„...myslím, že tvoj názor sa tak troška pozmenil, že? Myslím, že tu ešte s nami chvíľku ostaneš a vypočuješ ma...“

„Sasuke!!!“
Nieslo sa večernou Konohou znova a znova. Dievčenský hlas bezmocne až priam hystericky vyvolávalo chlapcove meno. Neveriac, že by len tak niekam zabehol pobehovala hore dole okolo jeho bytu, po uliciach.
„...Sakura – chan!“
Zvolal za ňou známy hlas. Prudko sa otočila a vbehla do cesty Narutovi. Chytila ho za oba plecia a zatriasla ním.
„Naruto! Kde je Sasuke?!“
„...ja, netuším...šiel som dnes okolo siedmej za ním, či neskočí na ramen, ale nebol doma...“
Blonďáčik nechápavo žmurkal na svoju kamarátku, ktorej sa v očiach značil strach.
„...čo sa deje? Sakura – chan?“
„...neviem ho nikde nájsť! Nikde Naruto!“
„No tak, ukľudni sa...akoby si ho nepoznala. Vždy sa niekam vyparí a potom sa len tak paf! Zase zjaví...nerob si o neho starosti. On sa vie o seba postarať!“
To Sakuru ako tak upokojilo. I Naruto videl na jej tvári, že má o toho úbožiaka starosti. Mierne sa zamračil.
„Vieš, Sakura...Sasuke je skutočne dosť silný...on si poradí...“
Venovala mu svoj milý úsmev. Skutočne ju ukľudnil. Niečo v nej opadlo. Akoby potrebovala počuť presne tieto slová. Stiahla dole z Naruta ruky s povzdychom.
„...máš pravdu, Naruto...“
„To vieš! Na moju dušu! Že Uchiha nepotrebuje žiadne pletky! Nerob si starosti. Vieš koľko krát takto zdúchol...toho sa tak rýchlo nezbavíme!“
Na posledných slovách sa Sakura naštvala a vycerila na blonďáka svoje tesáky.
„Ako tak môžeš o ňom hovoriť?!“
„...ja...no...ehm...“
To bol presne ten prípad, keď Naruto zo seba nedokázal vydolovať zrozumiteľné slová a z nich poskladať zrozumiteľnú vetu. Sakurin hnev ho vždy vedel patrične odzbrojiť. O ten hnev bol väčší, keď hovoril nepekné veci o Sasukem.
Ona vedela, že tí dvaja sa moc nemusia. Ale tiež, no nebolo by od veci, keby si občas podali ruky. Aspoň malé slovíčko vďaky. To takto ďalej už nejde. I keď vidí na Narutovi, že má k Sasukemu čoraz bližší vzťah, a jedine práve preto, že je hrdý nič nepovie. Lenže ona to na ňom vidí. Čo ale o Sasukem nemôže povedať. Ten je celý uzatvorený do seba, nikoho k sebe nepúšťa.
„...ja...mám o neho strach, Naruto...“
„No tak, na hlúposti je Sasuke príliš chytrý...“
Uškrnul sa do blba.
„Asi...máš pravdu...to by nebol on!“
Usmiala sa na neho ružovovláska. A tak sa dali obaja na spoločnú cestu domov.

...cieľ...jeden cieľ...jeden skutočný cieľ, ktorý môžem dosiahnuť...raz áno...dosiahnem ho. A potom už nebude na ničom záležať. Pretože jediné, čo existuje som ja, a môj cieľ. Obídem či zbúram prekážky! Nič ma nezastaví! Môj jediný najväčší cieľ! Len pre ten okamih žijem. Nič iné ma nezaujíma.
Lenže...je to skutočne tak? Musím byť na to sám? Je to len moja osobná pomsta, alebo pomsta všetkých ktorí boli zabití?
Nie...ja za nič nemôžem...možno by som mohol niečo...lenže...
Umreli. Nebol som tam, a nebol som dostatočne silný aby som tomu zabránil.
A on tam niekde je! A len ja, ho dokážem zastaviť. Je len na mne, to rozhodnutie, to bremeno. On to vie...a na to čaká.
Ale čo očakávam ja? Čistokrvnú pomstu? Nikto len ja? Nemyslím, že ak sa do toho pripletie viac ľudí, bude to mať pre mňa nejaký zmysel! Sľúbil som to sám sebe! Prisahal som si, že neumriem, pokiaľ sa nepomstím! Ja skrátka nesmiem! Budem bojovať kým skutočne nepadnem. A ak ten okamih príde...
Jedno viem...jediné, na čom mi skutočne záleží, je byť skutočne silný. Tak silný ako len budem môcť.
A tak, dnes musím zistiť čo skutočne pre mňa znamená môj sľub! Čo znamená pre ostatných ľudí! Koľko životov tým zmením. A či stojí vôbec za to niekoho alebo niečo opúšťať kvôli takej sile...
Dnes, musím prísť na to...kto skutočne som...a ktorá je moja cesta! Len tak zistím, čo mám robiť...
Ísť, niekam...sám, či s niekým...
Ostať, alebo odísť...