"Vrátim sa! Tak ako lísite znova vyrastá na konári! Ja sa vrátim!" VI

„Sasuke sa moc hnevá na Itachiho?“
Bože, ešte ty mi to pripomínaj...
„...pretože, máš smutný pohľad...“

Človek sa narodí, a umrie...a niekde medzi tým, je len na ňom, aby vytvoril to niečo. To je priestor len pre neho. Jediná časť života, ktorú dokáže ovplyvniť. I keď občas dokáže oddialiť svoju smrť. Dokáže sa jej postaviť...jedno je však jasné, každý raz zomrie. Ona si príde po kohokoľvek.
A Orochimaru je toho príkladom. Nedokážeš oklamať smrť...
Už stačilo tých preklepov!
Stačilo toho zľutovania, či čo to do čerta je!
Ak umriem! Tak s tým vedomím, že som sa pokúsil! Že som dal do toho celé svoje malé, čierne srdce!
„Sme na mieste...“
Tobi opatrne vykukol spoza kríka, ktorý stál ešte za pozemkom jednej farmy.
Zaobstarávanie obživy, akosi vždy padlo na Tobiho. Čím to je? žeby ho nedocenili? Hajzli hnusní!
Boja sa ťa Tobi! Všetci do jedného! Kruci! Som nasraný!
„...ehm...Sasuke – kun?“
Musím niečo rozbiť! Proste musím! Rozmlátiť!
Vyšiel som z nášho úkrytu. Nechal som Tobiho v šoku za sebou a kráčal som čerstvo pooraným polom.
Nech je človek akýkoľvek, mal by si uvedomiť, že je osobitný. Iný, a len svoj. To je jeho osobitosť. A akonáhle si to uvedomí, už vie, prečo sa cíti občas ako z inej planéty. Chcel by som vedieť, či si to uvedomuje Itachi. Chcel by som vedieť, kto si myslí, že je...on, a jeho podstata...
Tobi ma o chvíľu dobehol.
„...ehm, čo robíme?“
„...kradneme po Uchihovsku...“
„No áno, ale Itachi tak nikdy nekradne...“
„To je nový štýl. Itachi je už dva roky pasé!“
„Mám otázku...“
Ah áno, pripomína mi opičku. Čo ma vedie k otázke, ako dlho ju bude ešte Kisame strážiť? Kým neprivediem Naruta? Oni sú takí hajzli! Čo si myslia, že som? Kto? Všemohúci? Že si len lusknem a objaví sa Naruto? Oni to nemajú v hlavách normálne. Ešteže sa ten kretén Itachi k tomu nevyjadruje, inak by som ho asi, asi...kladivom po hlave! Raz mi to skoro vyšlo. Keď sme boli práve mi dvaja poverení opravou strechy. Itachi sa odo mňa otočil a ja som sa už šiel po ňom zahnať kladivom, keď sa tam objavil Deidara na tej svojej hlinenej sove, či čo to bolo. Taká príležitosť!
Áno, moje naivné ja, si myslelo, že by to vyšlo...
Páni, veľký Itachi Uchiha zabitý kladivom...
„...áno?“
„Prečo sa tak k sebe chováte?“
„Pretože Itachi je veľký vôl a Sasuke ešte väčší!“
Vyrazil som dvere od veľkého domu. Rukou som zablokoval veľké poleno, ktorým sa ma snažil majiteľ statku trafiť spoza dvier po hlave. Odsunul som ho rukou na bok, div neprepadol cez stôl.
„Toto je vlúpanie, neodporujte, pretože ja nezabíjam obyčajných občanov...“
Tobi po mne kukol jedným svojim očkom. I tak bolo vidno, i na tom jednom očku, bolo vidno, že je samý údiv zo mňa.
„Nedívaj sa tak na mňa, a ber čo nájdeš...“
Vysadol som na stôl, na ktorom už bolo prestreté k obedu. Ktorí zlodeji kradnú na obed? No ja a Tobi! Vždy keď ideme spolu, ideme na obed. Vyberieme si nejaký zastrčený barák, a vrhneme sa naň.
Vzal som si zo stola fľašu s vínom. Dobrý ročník, no...
Otrel som hrdlo a napil sa. Tobi zatiaľ zhŕňal veci do vreca. Kde sa vzal, tu sa vzal, asi z izby sa vzal, veľký nazúrený pes, ktorý na mňa ceril svoje tesáky. Obrovské psisko teda! To sa musí nechať!
Odpil som si, zatiaľ čo on ku mne podišiel s tým nahnevaný pohľadom. Nahol som sa k nemu, bo mi siahal až po kolená čo som sedel na vysokom stole.
A šup, zľakol sa môjho pohľadu sharingana. Odbehol s kňučaním preč.
Tak kto je tu dravá zver? Čo?
„Mohol by si si pohnúť Tobi?“
„Sasuke má snáď nejakú súrnu prácu?“
„No áno, musím zabiť Itachiho...“
„Sasuke je už otravný...“
Zle som na neho zagánil. Toto som dávno o svojej osobe ešte nepočul. Teda, asi nikdy...

Tak čo? Sasuke? Ako to bude s tým Narutom? Možno by si mohol do Konohy a poprosiť ho.
Naozaj som to povedal? Že poprosiť? Ehm...Sasuke, ty sa meníš! Až sa ťa bojím. Jedného rána sa prebudím, pozriem do zrkadla, a nespoznám sa.
Neviem totiž čo s tým. Kruci! To je situácia! Možno by som mohol zabiť v noci Kisameho a...debilina! nepôjde to potichu! Rozhodne nie...a potom, by po mne šla banda šialencov nie?
Čo mám robiť?!!
Ja som taký idiot! No čo som si myslel? Že Pein je snáď charita? Almužna? To je taká otrava! Myslel som si, že Konan niečo podnikne! Ona vie predsa, že nedokážem len tak ísť za Narutom, a prásk ho niečím ovaliť, alebo tak...
Spravila to naschvál. Asi sa jej zhnusilo, že som vstúpil do Akatsuki len kvôli Itachimu. Myslím, že to vedia všetci a ich vodca najlepšie. Ale i cez to, mi nedovolí aby som na neho útočil. Čo sa to tam medzi nimi deje? To si na seba až tak zvykli, že sa z nich stala milujúca sa rodina? Ehm...len bacha aby Itachimu raz nepreplo a nepozabíjal vás tam...
Som vtipný ja to viem! Hidan by asi potom chodil po svete ako jediný člen a bývali člen dodám...
„Už bolo na čase...“
„Máš hlad? Choď sa napásť!“
Zetsu ma raz zabije! Ja to viem...ten je na mňa alergický ako človek na osie bodnutie.
Hodil som veľké vrece na stôl v kuchyni a pobral sa preč. Deidara sediac na kuchynskej linke na mňa zbliakol, čosi v tom zmysle, že to mám odpratať. Bozajte ma! Ja sa pre vás takto obetujem, a ešte vám budem robiť aj slúžku nie?
„Hádaj čo?“
„...rozhodol si sa mi dať pokoj?“
„Dnes v noci, vyrážaš na misiu. Hádaj s kým?“
„...ehm, s tebou?“
Zetsu sa uškrnul. Zvyčajne, keď to spravil buď niekoho zabil, z niekoho si vystrelil, alebo oznamoval brutálne noviny od šéfa.
Povyšiel pár schodov vyššie od dverí ktoré viedli do bludiska a ešte viac roztiahol ústa do úškrnu.
„Tomu nebudeš veriť!“
„...nekecaj...!“
„...Keď mi to šéf povedal, mali sme obaja veľkú radosť!"
Možno až príliš naraz oznámili jeho dve polovičky to isté.
„Tak ma už nenapínaj...“
„So mnou...ideš, tam, so mnou...“
Ozvalo sa spoza môjho chrbta. Príliš známy hlas. Príliš známy tón, a príliš známy človek...
Zetsu si povzdychol, čo ma vrátilo do reality.
„...pokazil si mi radosť...“
„...Sasuke nechápe humor, však nie?“
Ja som to vedel! Do čerta! Neznášam, keď mám pravdu!
Dnes v noci, umriem!

Život je na nič! Fakticky na nič! Ja viem, o čo im všetkým ide! Pošlú ma s tým pomätencom aby ma tak vytočil, že sa pobijeme, a on ma zabije. Čím sa Pein zbaví dvoch múch jednou ranou. Mňa, i opičky...
Síce, myslím, že opička umrie tak či tak...ale ja...
Čo si myslia o sebe?
Ja a Itachi v tom istom tíme, kopať za jednu vec, a nepozabíjať sa? dávno odsúdená vec na zánik! Jeden z nás, dnes umrie...
„Ak sa ma znova opýtaš, či žijem, tak skočím dole zo strechy!“
„...za dvadsať jedna minút odchádzame...“
Vydrž to Sasuke...vydrž...
„Itachi?“
Začul som vrznúť drevené strešné okno. Otočil som sa k nemu, lebo som nevedel, či odišiel alebo len zavrel okno, keď som mu chcel niečo povedať.
„...dnes, sa to stane...“
Znova bez akéhokoľvek citu v tvári sa otočil a prešiel oknom dovnútra.
Kruci, ja tu umriem!

Slnko zapadalo presne na západe za vrchom ako vždy. Každý deň zapadá slnko na západe. Proste je to tak. Ale moja myseľ si na to nevie zvyknúť. Na to, aby niekedy vypla, a venovala sa len samému sebe. Stále mi do toho vŕta tá dnešná misia. Kvôli nej som dokonca odbehol hlbšie do lesa a trénoval ako o dušu od obeda do večera. Keď ide Itachi na mňa psychikou, ja musím na neho fyzickou silou. Len ak prekonám jeho mangekyou sharingan, len vtedy, budem môcť naozaj udrieť. Pohltiť ho, jeho vlastnou silou. Navždy vo svojom genjutsu...
Ak to nedokážem dnes v noci, tak nikdy. Táto noc, bude tá jediná, pre ktorú som kedy žil. Bude to noc, v ktorú môj brat, vyvraždil celý klan. Dnes je ten deň, ten pamätný deň...a dnes, v tento deň! Bude moja pomsta najkrajšia a najpamätnejšia.
Dnes...

„Nezabudnite sa vrátiť živý...“
Deidara po mne žmurkol.
„Bola by škoda stratiť jedného z vás...“
To je snáď nejaká skúška? Ako súkromné veci si odložte na potom? Teraz makajte pre šéfa?
Nezáleží mi na tom, čo si praje ich šéf, nezáleží mi na tom, kto všetko sa na mňa ak zabijem Itachiho vrhne. Nezáleží mi na tom, či pri tom umriem, nezáleží mi na ničom, len na tom, aby ten bastard ľahol popolom!
Postavil sa pred nás Zetsu s úškrnom, ktorý mi hovoril, že od dnešného dňa očakáva naozaj všetko. Alebo skôr, dnešnej noci? Je mu jedno, ako to dopadne, vraj šéf chce len ten zvitok. Odkiaľ? Z Konohy...
Itachi na neho zagánil, že či majú všetci všetko v hlave v poriadku.
Naozaj, má pravdu. Tak minútu pred odchodom na misiu, vám niekto povie, že plány sa zmenili. Šéfik už nechce akési dievča, ktoré sme mali uniesť z ktorejsi neviem akej dediny, meno ani za boha si nepamätám. On chce zvitok. Zvitok, ktorý vraj sídli u Tsunade v kancelárii. Do frasa, ani nevieme, aká je v Konohe dnes stráž, ani koľko ľudí sa kde vyskytuje, kto je u Tsunade. Nevieme absolútne nič! To nás oboch posielajú na smrť?!
„Červený zvitok premeny...prineste ho.“
Skoro som vyštartoval po Zetsuovi katanou. Itachi ľahostajne odišiel, a ten kto ma zastavil, bol Kakuzu, ktorý ma kamsi odkopol.
„...to ma zabi rovno sem...no tak...zabi ma!“
Začal som sa tam rozkrikovať po všetkých ako na holi. Všade ticho, iba z jedného prísne tajného miesta sa ozýval môj rev. Kakuzu hodil po mne rukou a odišiel. Deidara ma označil za hysterickú ženskú a Konan odplávala spolu s Kakuzom. Tobi tam len stál aj s Hidenom a dívali sa po mne či mi šibe. Áno! Šibe mi!
Kričal by som aj ďalej, keby sa nevrátil po mňa Itachi, nevzal ma zozadu za golier a neodtiahol preč s mojimi večnými výčitkami na tú bandu idiotov.
„...ako si dokázal toľké roky s nimi žiť?“
Napravil si golier.
„...nevšímam si ich...“
Skvelá stratégia.
„...jasné, raz sa ti to oplatilo u mňa, tak si si povedal, fajn! Skúsim to aj na nich! Však sú takí istí idioti ako môj brat!“
„...môžem ťa zabiť rovno teraz, ak nebudeš držať hubu!“
„Prečo ja? Mal si ťahať s Kisamem!“
„...má prácu! Stráži tvoju princezničku...“
„Je to opička, nie princeznička...“
Inteligentný rozhovor, že?
A ono to neskončilo. Neviem, to len tak nejde. Mám na neho skočiť, alebo čo? To je tak...ja viem...ninja, by mal skočiť na svojho súpera, v noci, potichu a zozadu ho podrezať. Zbaviť sa ho čo najrýchlejšie. To je poslanie ninju, byť tichý, rýchli a nepoznaný. Zabiť! A zabiť rýchlo!
Ale teraz to nejde...to predsa takto zbabelo na neho skočiť...to nejde...
Koniec koncov...no tak, je to môj brat, a vôbec...no, mal by som mu dať šancu brániť sa a tak...páni, stáva sa zo mňa mäkkota! Padavka!
No, tak ja chcem boj! Boj, ktorý mu dokáže, že som tie roky nesedel na zadku a nelúpal zemiaky. Že som makal, a makal som tak tvrdo, že som všetko kvôli tomu stratil. A to nemôžem skončiť len tým, že sa na neho vrhnem zozadu a podrežem ho!
„Premýšľaš ako ma zabiť?“
To práve on ma vytrhol zo zamyslenia. Kukol som na neho a mal som chuť po ňom skočiť.
„...áno, tak nejak...“
„Fajn...“
Zalovil rukou pod plášť. Urobil som si od neho odstup. Toto začína byť nebezpečné. No jediné, čo vytiahol bol kunai. Otočil si ho šikovne v ruke a podal ho rukoväťou ku mne.
„...nie, mám svoj...“
„Nebolo by to krásne, keby si ma zabil mojou vlastnou zbraňou?“
Cing! Haló! Gong! Ja si takéto chovanie vyprosujem! Ja tu nepatrím! Buď sa zbláznil už skôr, alebo sa zbláznil z mojej prítomnosti a radšej umrie, ako byť ešte okamih v mojej blízkosti. Alebo, čo je pravdepodobnejšie, je to pasca...
„To je akoby si spáchal samovraždu ty idiot!“
Že ja si ešte vyskakujem, čo? Dovoľujem si ho oslovovať? Pre pána! Nech to už skončí! Prosím! Koniec! Prosím!
„...nevyužiješ to?“
„...nie som zbabelec!“
„Takže chceš so mnou bojovať?“
„Kruci! Áno! O čo sa celý život snažím?! Robím to pre teba! Ty idiot! A ty mi len tak dávaš nôž aby som ťa podrezal? Len tak? Bez všetkého? Len tak?!“
Kývol plecom a vyskočil na strom.
Takto ho v živote nezabijem...