Pomoc! Krvácam! XVII (prítomnosť vs. minulosť alebo pravda sa vynára)

Laterie sa vrátila s novým dielom...no eh...bola to dlhá pauza na série? ale tak toto je tá prvá vec čo tu dávam po tej pauze...bo akosi mi primrzli tvorivé bunky (chúďa, chudokrvná je )
Alebo je to tým snehom v ďalšom dieli čo som napísala? eh...sa uvidí

Vydali sa po ceste...neurčitej ceste, ktorá nie je nikde zaznamenaná. Jediný cieľ a jeho dosiahnutie. Lenže, čo sa stane, keď sa staré rany znova otvoria? Dokážu spomienkami privedené pocity zastaviť prichádzajúce peklo?

Blesky metali tmavú oblohu a každou sekundou sa malo rozpršať. Zdalo sa ako vhodný nápad sa niekam ukryť pred prichádzajúcou búrkou. V týchto končinách, kde bola samá holá lúka, bez stromov, bez prístrešku.
Všetci štyria uháňali dole stráňou s prianím nájsť hocičo pod čo sa schovajú a nebude to kovového charakteru. Búrka ich však zastihla. Z neba začali padať ohromné studené kvapky v hustom intervale.
Kým však dobehli do akejsi starej chatrče, ktorú zahliadla Yonwa, boli všetci premočený na nitku.
Ashiori pribuchol dvere a ostal o ne opretý.
„To je dôvod, prečo mám radšej snežné krajiny...“
„...áno, mám rád blesky, ale len tie v mojej ruke...“
„Tak veľký a boja sa búrok?“
Postrašila ich tmavovláska s tieňmi na stenách. Sasuke sa kyslo zatváril a sadol si na niečo čo kedysi pripomínalo posteľ. Teraz len železnú konštrukciu a spráchnivený matrac. No ako si jeho váha, a to fakt neváži veľa, dosadla, starý vyžraný kov to neudržal a Uchiha sa prepadol. V jeho okolí sa rozoznel pobavený smiech a ešte kyslejší výraz Sasukeho, ktorý sa nemienil postaviť. Na to sa k tomu hrdému namosúrenému stvoreniu nahol Soru.
„...to je zvyk Uchiha klanu? Sedieť na rozbitých posteliach a tváriť sa hrdo?“
Znova salva smiechu. Sasukeho totálne ignorantský a naštvaný výraz ktorý hovoril „nakopem ťa!“. Do toho Sorov roztomilý úsmev a dva pršteky otvorené svetu hlásajúce „mier a lásku.“
Cvok! Ešte pred dvoma hodinami ma chcel preraziť na polovice! Teraz si zo mňa uťahuje!

„Som unavená...“
Silno si zívla bývala členka Akatsuki a jej únava ju naplno premohla keď si oprela hlavu o Sorove rameno. Ashiori na neho zle pozrel, a keď mu to Soru opätoval ale len jeho zvedavým pohľadom, tak sa snežný mužík uškrnul a predviedol mu rukami niečo, za čo schystal od Sasukeho, ktorý sedel vedľa neho na matraci, ktorý si dali na zem.
„Spi Jatsuke!“
Oznámil mu do ucha Sasuke.
„...ale, a čo bude so Sorom?“
Spomínaný sa nezainteresovane pozrel von oknom. Akoby bol hluchý, alebo mu niekto nakázal pod zámienkou jeho smrti odvrátiť detské ušká.
„...aha...“
Ozval sa Uchiha, ktorému došlo, že Soru nespí. Nemá sa dokonca ani čím zabaviť. Žiadna hliadka v tak svinskom počasí, ani sa nemôže prejsť. Jedine ak by chcel znova zmoknúť. Trvalo to, kým sa ako tak osušili v tom prístreší nad Sasukeho ohňom, ktorý chcel ľahostajne hodiť na zem, lenže Yonwa mala silný argument, že podpáli celú tú búdu, a bude im to celé sušenie na dve veci.
„...heh, ja ostanem hore...i tak sa mi nechce spať...“
Usmial sa bielovlasý ninja a pozrel na spiacu Yonwu. Sasuke na to len kývol plecom a tiež sa nejak dal do pohodlnejšej polohy. O chvíľu zaspal a vtedy začal svojimi tichými slovami rozhovor Ashiori.
„Soru...si si istý, že to chceš spraviť?“
„...aspoň polovicu dohody splniť môžem, nie?“
„Myslíš zabiť Deidaru a potom sa na to vykašľať?“
„To som nepovedal...a mimo to, mám kopu času na to aby som začal realizovať svoj plán.“
„Nestraš ma...“
„...takmer dokonalý plán...“
„A to hovoríš len preto, že nič nie je dokonalé, že?“
„...správne.“
„...ty nepoznáš prehru, že nie...“
„Ale áno...len nepoznám nesplnený sľub...“
V ten okamih sa mu Yonwa pomrvila na ramene a oboma rukami mu ho objala. Ashiori sa tento krát už neuškrnul ako pubertiak. Len sa usmial a otočil hlavu k oknu, za ktorým zúrila búrka.
„...si jej svetlo...chúďa žena...“
Obaja vedeli čo sa stalo medzi ňou a Itachim. Do čoho vlastne Deidara zasiahol a čo všetko zničil. O čo všetko sa kedy snažila, a čo všetko jej neopatrnosť a nezodpovednosť zničili. Celý ten nekonečný príbeh, ktorý akoby nikdy neskončil. Nemala vari tú silu zabiť Deidara sama, alebo proste nemala to srdce? Po tom všetkom akoby sa nič nedokázalo uzavrieť. Jej hnev, nenávisť...všetky pocity...a pravda, ktorú nepoznal nikto iný na svete...

Tri hodiny ráno, i Ashioriho už premohla únava. Vonku už dávno ustala búrka, len jemné kvapky, ktoré dopadali na pokropené sklo okna. Kedy on pocíti pravú únavu? Tak skutočnú? Nie genjutsu, ktoré pochádzalo od Yonwi. Málokto by pochopil, prečo ju Soru nechal žiť po tom všetkom. Potom, čo sa ho pokúsila zabiť, a i keď ho mohla zabiť, nezabila ho. Potom, ako zoslala špeciálne genjutsu na Veternú zem. Bola spolčená s tými, ktorí zničili jeho rodnú dedinu. Avšak, pravda bola stále skrytá. Tak dokonalá spleť intríg a tajomstiev. Nikdy sa vari nedozvie, kto priamo zodpovedá za zničenie Kuro Sabaku a chladnokrvné vyvraždenie ľudí. Mal čas, mohol na to myslieť. Lenže čím viac o tom premýšľal, tak tým viac sa mu vynáralo v hlave jedno meno „Aidara.“ Nie, nemalo to takto dopadnúť. Pravda, ktorú mohol skutočne poznal jeho brat. Pravda, ktorá mohla byť už navonok, a on sa jej vzdal len zo svojej pýchy. Niečo, čo hľadá jeho brat, a je na to dosť citlivý. Niečo, čo keby nebola irónia mu nedá spávať.
Kuro Sabaku a Eitanove tajomstvo. Tie dve veci, ktoré mu hmýrili v hlave ako nočné motýle slepo letiac za svetlom. On sám si pripadal ako taký nočný motýľ. Tvor ktorému sa pripisoval symbol sily a odvahy, a pritom bol tak krehký a zraniteľný.
Tri hodiny ráno...
Nervozita ktorá ho chytala. Nikdy nemal moc rád tmu. Lenže...nemal ju rád len z toho dôvodu, že trvala pre neho príliš dlho. Príliš dlho na to, aby sa jej nejak dokázal zbaviť. Nejak ju s niekým prečkať. Jediný kto to kedy dokázal bol Gaara. Lenže ten tu nie je a on musí trpieť do rána. To hlúpe jutsu jeho majstra! Lenže len čo si pomyslel na to, aké dosť nepríjemné veci by ho čakali v spánku, ďakoval bohom, že mal majstra akého mal. A i tak, ním sa objavilo ďalšie nevyjasnené tajomstvo. Akoby neexistovalo nič iné v jeho živote len spyknutia. Spolky ľudí, ktorí si radi robili z neho tajomné kruté žarty, ako zatajiť meno človeka, ktorý vydal príkaz na vyvraždenie Kuro Sabku, alebo, prečo sa mu za jeho čias assasiana stala jedna nepekná vec, že za jeden celý rok, nevedomky vyzabijal celý jeden rodokmeň. To bol pre neho najväčší šok v jeho kariére nájomného vraha.
Toľko životov...len v jeho rukách...toľko krvi...on vie, o čom hovoril Eitan...pozná každý ten pocit ktorý on...Eitanova cesta shinobi...a jeho cesta assasiana. Len keby to jeho brat vedel...keby skutočne vedel, čím prešiel...
Len to nie...

Šesť hodín ráno. Prvý sa zobudil Sasuke. Rozlepil očká a ponaťahoval ako tak svalstvo. Za tým si dlho zívol a znova zavrel očká. To boli tie jeho zvyky. Soru ho dobre poznal. Jeho rána. Vždy sa zobudil aby zistil, či je všetko ok, či náhodou sa nenachádza na nejakom podivnom mieste ako sa mu to stalo raz, keď ho uniesol Itachi, potom sa natiahol k prípadnému boju, zívol, že nemá na ten boj náladu a keď bolo všetko stabilné, znova sa ponoril do spánku.
Yonwa už bola otočená na druhú stranu. Hlávku skláňala k Ashiorimu a ten k jej. Vyzerali ako zo zamilovaného obrázku. Lenže akonáhle sa prebudia, jeden bude chcieť kričať a druhá sa bude len sladko usmievať.
...ja už nie som normálny...
Usmial sa sám nad sebou a rozhodol sa nahliadnuť vonku ako to vyzerá po búrke.
Vonku to rozvoniavalo čerstvým vzduchom a oblaky pomaly už mizli. Vyzeralo to na ďalší horúci deň v poradí. To bude zase Ashioriho nadávok. Vykročil do vysokej trávi. Okolie sa zdalo, že ešte ako tak spalo. Na pár švitorivých vtáčikov a bzukotu včiel.
„To bude zase otrava...“
Lenivo sa natiahol na slniečku, keď ho niekto objal zozadu. Otvoril oči dokorán s obavami o osobe, ktorá tak učinila.
„Sasuke!“
Na to sa tmavovlasý chlapík rozosmial, že mu to oplatil.
„Myslíš, že ma poznáš? Čo?“
„Daj si pohov...“
„Hovoríš otrava, čo?“
„...nepoznáš čo je to otrava, kým desať rokov nezažmúriš oko...“
„Nie, vďaka...nemám záujem...“
Uškrnul sa na Sora a pozrel k oblohe. Zrazu sa jeho veselá tvárička zatiahla. Padol z nej úsmev a Soru zbadal na ňom presne ten starý smútok, keď sa spolu zoznámili. To ticho z jeho tváre. Jednoduchý šialený pocit prázdnoty, a vecí, ktoré plnia prázdnotu ešte väčším prázdnom.
„...on žije, Soru...ja to cítim...“
Soru sa posadil pod blízky asi jediný strom, ktorý bol v okolí. Tráva síce ešte neoschla, ale našiel si dosť veľký kameň, ktorý oschol ranným slnkom.
„Sasuke...prečo sa tým trápiš? Pravdu predsa vieš...prečo sa trápiť s niečím čo ti jedine ubližuje?“
„Pretože to neublížilo len mne!“
Prižmúril oči proti rannému slnku. Nato Sasuke sa postavil pred neho a zaclonil mu tak slnko i výhľad na pohoria.
„...hlúpa otázka...ako by si reagoval, keby ti brat pozabíjal rodinu?“
„Svojim spôsobom...“
„Soru nie!“
„Neviem! Áno? Netuším! Neviem akoby som sa zachoval...nemám poňatia...“
„Takže sa ma nesnaž poučovať!“
„A nerobíš náhodou to isté s mojim životom?“
„Prečo ma musíš štvať?!“
Soru sa usmial. Na to k ním nečakane podišla Yonwa. To čo ju práve prilákalo od dvier, bol Sorov smiech.
„...máte dobrú náladu chlapci?“
„...slzy došli...“
„Aj vám?“
Zadívala sa na Sora, ktorý stočil svoj zrak k vychádzajúcemu slnku. Nastalo ticho. Také ticho, cez ktoré bilo jedno srdce rýchlejšie než tie dva ostatné. Sasuke sa po očku mrkol na Yonwin výraz. Vie to...Ashiori by zase blbol s tými rukami...lenže, on v jej výraze nevidí to, čo Ashiori. Jej náklonnosť hraničiacu so zamilovanosťou. Vidí tam len dôveru, a pocit bezpečia. Vďaku, ktorú sa neodváži vysloviť. Aj on to cítil. A cíti to aj teraz. Nevýslovnú vďaku človeku, ktorý ho neraz zachránil. Ashiori to zrejme nezažil, nechápe. Vie, že oni dvaja boli stratení, a Soru im pomohol nájsť cestu. Mimo to, bohvie ako toho moc nevie o Ashioriho minulosti. Je to teda zaujímavý človiečik, len čo to dá. Soru a Ashiori...na výsosť zaujímavá dvojica s hektickou minulosťou.
A ako mu sám Ashiori povedal, nevie ani polovicu z toho, čo Soru zažil a vyvádzal kým ho poznal. A to bol dlhý život, plný niečoho...no ani Ashiori o tom nechce hovoriť.
„...he...myslím, že sa pobavím...“
Yonwa so Sasukem sa naraz otočili.
„Nie tam...zlatíčka...hore...“
Tak obaja zdvihli hlavy. Od východu k ním letela podivná biela vec. Sasuke sa len dumavo zamračil. Yonwa ostala svojim pohľadom na tom letiacom tvorovi.
„Nemyslím, že o nás vie...“
Pokrútila hlavou čiernovláska.
„Yonwa! Teraz mi odpovedz! A pravdu...“
Vedela aká bude otázka. Len tá predstava na ňu a odpovedať na ňu pred Sasukem, jej do tela vlievalo hrôzu a nervozitu.
„...neviem...“
Odpovedala na nevyslovenú otázku.
„...v otázke života a smrti, neexistuje odpoveď neviem. Skrátka povedz, či ho mám zabiť alebo nie!“
Sasukeho trhlo nad jeho chladnosťou. Otočil hlavu na toho piesočného ninju. Ešte stále si nezvykol. Stále nedokáže predýchať tú jeho chladnosť čo sa týka smrti. Ten jeho chladný pohľad, ktorý mu brániť súcitiť. Toľko rokov márnením ľudských životov. Jeho svedomie musí byť kus ľadu.
„...neviem...“
„Tak kde je tá tvoja rozhodnosť?“
„...ja...skrátka neviem, Soru...“
„A kto to má vedieť?“
„Soru...“
Ozval sa náhodou Sasuke, ktorému neprišlo moc správne takto trestať Yonwu. Stačilo mu vedieť to, čo vedel o nej a o Itachim. Keby to tak pokračovalo, mohla byť jeho švagrovou. Nad tou myšlienkou sa zamračil. To by sa hodilo. Švagrová, ktorá je nepríjemná a jej matka bude ešte viac.
„Yonwa! Hovor!“
„I tak na neho nedokážeš zaútočiť! Je mimo...“
„Na to sa ťa nepýtam!“
„...ja...“
„Kruci! Yonwa! Vieš o tom, že ho nemusíme po tomto tak rýchlo nájsť?!“
„...prosím, ja...“
„Yonwa! Povedz áno alebo nie!“
„Neviem!“
Ozval sa ženský výkrik. Soru si povzdychol a hľadel za miznúcim obrovským bielym vtákom.
„Vďaka...za odpoveď...“
Yonwa nechápavo hľadela za Sorom, ktorý sa postavil a povitiahol katanu z pochvy.
„...čo to robíš?“
Jeho počínanie jej odôvodnil Sasuke.
„Tvojim hlasným prejavom si Deidaru vlastne privolala...“
„To...“
Prudko sa otočila na Sora, ktorý práve vytvoril nejakú podivnú pečať.
„...počkaj! Soru! Nie!“
„...tu už nejde o teba...“
Veľká sova spravila veľký oblúk a letela strmhlav dole. Yonwa mala pocit, že to jej vychýlené srdce sa vari teraz roztrhne na malinké kúsočky. Nevedela čo so sebou, kam by šla, ako sa chovať...skrátka stratená sama v sebe.
Biela sova bola rázom pár metrov nad zemou. Na nej sa uškrnul známy blonďák.
„...pozrime, koho som tu objavil...Uchiha osobne...ale si nám vyrástol...a zdá sa, že Senpai takisto...“
Blonďáčikov úsmev a jeho vtipné poznámky privodili Sorovy na tvár úsmev.
„Aj ty si sa akosi zmenil...zdá sa...ehm...čím to bude...žeby...ehm, už ťa tak neštve sharingan, že? Keď Itachi natiahol...“
Soru teatrálne rukou máchol s podivným mŕtvolným výrazom.
„...vtipné, skutočne...koho to tam skrývate, čo?“
Z domu akurát vyliezol z toho hluku rozospatý Ashiori. Pretrel si očká a podišiel k ostatným.
„...a ty si kto?“
„...no dovoľ?!“
Ashiori stále zívajúc sa oprel o Sorove rameno.
„...ktože je?“
„...to je Deidara, Ashiori...“
„Prepáč, ale bolia ma oči...to bude tým sharinganom?“
Obaja prepukli v smiech až na Sasukeho, ktorý usúdil, že to nie je žiadna sranda slepnúť zo sharinganu. V tomto ich teda rozhodne podporovať nebude, ale obom im po skončení incidentu jednu pritankuje.
„...len si zo mňa uťahujte! Mimo to, Soru...nevidel si teraz niekedy svojho brata?“
„A ako prečo?“
„Potrebujem mu rozbiť za niečo hubu!“
„...videl, a nemyslím, že by si niečo také dokázal!“
Znova smiech. No čo Deidara prekvapilo viac, bola tá vec, ako na jeho otázku o Eitanovi Soru odpovedal. To znamenalo, že vie, že je nažive. To len teraz budú mať Akatsuki skutočné problémy.
„...no skvelé z jednej bandy cvokov do druhej...“
Povzdychol si blonďák, a už to chcel s tými primitívmi vzdať, keď ho upútala osoba krčiaca sa za stromom. Zbystril očko, na čo sova prudko máchla krídlami a zraz bol na druhej strane lúky. Nastal okamih ticha. Yonwa chladne hľadela na toho človeka vznášajúceho sa na sove. Obaja si vymenili chladné pohľady. No Deidarov bol k tomu aj zmätený.
„...tak ty takto...prelietavaš...“
Sova sa vzniesla vyššie a Deidarov pohľad bol o to viac arogantnejší.
„...i potom, čo ťa zabil?!“
Nečakane, a to teda dosť, nečakane, z Deidarovej ruky vyletel vtáčik. Rýchlo a nezadržateľne sa blížil k paralyzovanej Yonwe.
„Úloha splnená!“
Uškrnul sa ako vždy sebou istý Deidara. Malý holúbok vybuchol a rozvíril mračná prachu. Už dávno sa mal naučiť to známe porekadlo „nekrič hop, kým si nepreskočil...“
Prach sa znášal dole a o okamih bol len pár zrniek vo vzduchu.
„...možno by to chcelo niečo silnejšie...“
Ozval sa už dosť naštvaný Soru, ktorý odbil a to doslova odbil Deidarovho vtáčika katanou.
„Prečo ju chrániš?!“
K zemi letela ďalšia biela okrídlená potvorka. No tá skončila rovnako.
Ako to robí? Pri náraze s jeho katanou, vtáčik vybuchne, nemá šancu!
Sova sa znova o čosi vzniesla vyššie.
„...aha...“
Usmial sa k náhodným pocestným pod ním. Myšlienky tomuto bolnďákovi vírili v hlave, a jedna predbiehala druhú. Všetky tie veci ktoré chce tomu namyslenému assasianovi povedať...jedna cez druhú sa derú von.
„...tak ty o tom zrejme nevieš...o tej veci ktorá sa stala medzi Itachim a tvojim bratom...“
Deidara sa zadíval k modrej oblohe, akoby to z nej chcel vyčítať. To len dodával efektu dôležitosti. Vedel, že si na jeho slová počká nech bude to ticho naťahovať akokoľvek dlho.
„...no, na povrch presiakla minulosť...Itachi bol vždy tajnostkár... potom, čo sa Eitan dozvedel pravý dôvod vyvraždenia klanu, napadol Itachiho...“
Sasukemu práve vírili v hlave len dva slová „pravý dôvod“ Podišiel bližšie k Sorovi, ktorý sa práve naopak netváril moc zaujato. Už raz povedal, že ho netrápi Eitan a ani to čo robí či robil. Je mu voľný.
„...hádaj, kto vyhral...“
Soru sa k tomu radšej nevyjadril, na čo sa Sasuke zamračil. Deidara bavilo pozorovať ich reakcie. Sorova voľnosť voči jeho bratovi, a pravý opak, ktorý vykonával Sasuke.
„...aký pravý dôvod?“
„...dozvieš sa...“
„Vyklop to! Inak pôjdeš k zemi!“
„...ale, ale...ako si veríme...“
Yonwa podišla k Sorovi, na čo sa priam vražedne pozrela na vyškierajúceho sa Deidara, a šepla mu:
„...nedovoľ mu to!“
„Vieš...nemám dôvod veriť tvojim kecom! Klamstvám! Strácame s tebou čas! Takže ak si práve ty tak veríš, tak uvidíš, že Sasuke nekecá do vetru...“
„Ale no tak...to Sasuke nechceš vedieť kde je Itachi?“
On to vedel. Myslel že tam po ňom skočí, i keď nevedel práve ako. Áno, otrepaná výzbroj, ale v použití s jeho chakrou to bola dokonalá riadená strela. Deidara sa len o vlások dokázal uhnúť šípu, ktorý mu letel priamo medzi oči. Vyhľadal pôvodcu útoku, na čo jeho zrak dopadol na Sora, ktorý už mieril znova tým podivným modrým šípom presne na jeho srdce.
„Si neslušný! Toto vás učili v škole vrahov?“
„...začínaš ma štvať!“
Oznámil podráždene Soru.
„...musím povedať, že si chladnejšia hlava ako bol Eitan...vieš, on keď bojoval proti Itachimu...no...páni, tomu chlapovi, nestačil ani sharingan!“
Šíp vyletel ohromnou rýchlosťou oproti Deidarovi, ktorý to tento krát dostal škrabancom do ramena. Už pochopil, že nie je vítaný, a Sorove šípy sú varovania. Nechcel bojovať. Priam ho odháňal, nech už vypadne. Zrejme sa mu nepáčilo čo rozprával. Slová totiž dokázali narobiť dlhodobý chaos a rozbroj. Nechcel aby Sasuke počul niečo, čo ho zmätie ešte viac. I keď sám Soru, nemal poňatia o čom Deidara hovoril. Prečo by Eitan mal útočiť na Itachiho, keď boli podľa Yonwi dobrí priatelia?
Sova pár krát zatrepala krídlami a už za niesla k horizontu. No z diaľky boli počuť ešte slová...
„No Sasuke...uvidíme sa!“
Sova aj s Deidarom odtiahla a Sasuke si vytvoril odstup od Sora a spol. bez slova odkráčal preč.
„Sasuke...“
Ozvalo sa spoza jeho chrbta. No práve Uchiha nemal tú silu pozrieť do tváre, ktorá zmarila by sa dozvedel po toľkých rokoch pravdu!
„Ty! Nechaj ma!“
Ukázal na Sora od chrbta. Rozhodne mu stačilo už len málo, a zaútočil by na neho.
„Mám toho už po krk! Tých tvojich tajomstiev! Právd! Všetko čo predo mnou tajíš! Mám ťa už dosť!“
"...to ťa to ešte neprešlo?"
"A teba?!"
Osočil sa na Sora. Nevedel čo mohol urobiť. Jediné čo mu šlo, boli slová, ktoré do neho s radosťou a hnevom hádzal.
"...Sasuke...pre mňa to už skončilo. Mal by si dať tomu pokoj...žiť minulosťou, je ako nežiť vôbec..."
"...lenže..."
Ozval sa kľudne Sasuke. Pohľad mu padol k zemi na zelenú trávu.
"...ja bez vyriešenej minulosti, nemám budúcnosť..."
Pomaly sa otočil a kráčal stráňou od trojice ninjov...