Danzo - skutočná pravda...4

Danzo - skutočná pravda... 4

Jiraiya sa rázne postavil a pobral sa smerom k svojej cele. Pozrel sa cez rameno na odchádzajúceho Sarutobiho a v duchu si pomyslel: „Dúfam, že sa tvoja prosba nenaplní moc rýchlo, úprimne v to dúfam, Sensei.“
Prekročil bažinu a urobil tú istú sériu pečatí ako predtým. Mreže sa pomaly začali dvíhať na svoje pôvodné miesto. Tsunade mala hlavu sklonenú a bola zamyslená. Náhle sa však otočila jeho smerom: „Čo Ti povedal?“
„Povedal mi, že zrejme budem mať dosť času na môj zber informácii, hahaha...“
„Ja Ti asi jednu vrazím, Jiraiyo, v tejto situácii nežartuj,“ znela jej odpoveď.
Jeho tvár sa mierne zamračila a zmenila výzor. Už sa tak do široká neusmieval. Až teraz si naplno uvedomil čo to bude obnášať. Už bol zvyknutý na tie najťažšie misie, ale toto bolo iné. Chcel chrániť a vidieť Naruta. Cítil sa ako jeho starý otec.
Z týchto myšlienok ho vytrhla Tsunadina otázka: „Nevieš čo sa s nami stane?“
„Nemám poňatia, ale som si istý, že to bude dosť vážne. Napadol som vrchného veliteľa ANBU, niekoľko členov a vážne ich aj jeho zranil, takže môj trest bude asi poriadny. Tebe by však nemalo nič moc hroziť, teda aspoň dúfam.“

Ani si nevšimli že sa zotmelo a nastala noc. Obaja už dlhšiu dobu nič nehovorili a boli zabratý do svojich myšlienok o tom čo sa stane a ako budú na to reagovať. Aj keď sa obaja pokúšali zaspať, tak to moc veľký efekt nemalo. Prehadzovali sa celú noc. Jiraiya stále nemohol pustiť z hlavy Naruta. Nevedel presne čo je sním a aj keď mal plnú dôveru ku Gamasanovi, tak mu žalúdok zvieral ten zvláštny a skľučujúci pocit. Ten, ktorý tak neznášal. Rovnaký, ako keď šiel pomôcť Minatovi.
Prvé slnečné lúče dopadli na jeho tvár a on sa snažil z nich načerpať čo najviac síl. Vedel, že aj keď to Tsunade na sebe nedáva poznať, tak sa vážne trápi a on jej musí byť oporou. Podišiel k nej a videl, že aspoň jej sa podarilo na chvíľu zaspať. Zobral deku a opatrne ju s ňou prikryl. Hľadel na ňu a premýšľal. Vedel, že nielen ju, ale aj celú Konohu musí ochrániť. Teraz mu už zostávala len ona. Aj keď sa vždy navzájom doberali, vždy boli pre seba Tí najbližší. Spolu prešli všetkým. Strašná smrť Nawakiho, to bolo ešte keď boli malí, ale aj tak našli jeden v druhom oporu. Keď sa zoznámila s Danom, tak bol spočiatku smutný a strašne mu závidel, ale rýchlo pochopil. Videl ako je šťastná a to jej prial zo všetkého najviac. A potom sa to stalo znova. Tá prekliata misia. Presedel pri jej lôžku dni a väčšie trápenie dovtedy nezažil. Vidieť ju na dne, tú, ktorú má rád, bolo pre neho strašné. Zrazu sa na ňu odhodlane pozrel. „To sa nesmie stať znova. Nedovolím, aby si musela zas niečo strašné prežiť. To nie.“
Rázne sa postavil a vykročil smerom k mrežiam. Tie opätovne zmizli v bažine. Stráže sa na neho okamžite vrhli, ale on ich oboch jedným chmatom uspal a opatrne položil na zem. Nechcel ich zraniť, za nič nemohli. Vybral sa točitým schodiskom do vyššieho podlažia.
„Henge,“ vyšlo z jeho úst a objavil sa oblak dymu.
Odrazu tam stál neznámy človek. Rádový občan Konohy. Vybral sa smerom k úradu Hokageho. Dostal sa dnu a zamieril si to priamo do jeho kancelárie. Otvoril dvere a vstúpil do miestnosti. Sarutobi sedel vo svojom kresle a prehraboval sa v papieroch, rukou kývol na neznámeho, aby si sadol. Ten však namiesto toho spravil len „puf“ a v miestnosti stál legendárny sannin. Sarutobi sa na neho pozrel a skôr než mohol niečo zaprotestovať, tak Jiraiya spustil: „Chcem to sám uzavrieť, chcem vám navrhnúť riešenie tej záležitosti ohľadne mňa a Tsunade.“
„Dobre, počúvam Ťa, ale potom sa hneď vráť späť, lebo by to situáciu mohlo poriadne zhoršiť.“
Jiraiya mu svoj návrh objasnil a celý vysvetlil. Sarutobi nato prikývol a dodal, že všetky potrebné záležitosti zariadi.
Potom Jiraiya spravil ako sľúbil a s obláčikom dymu sa vrátil do svojej cely. Ešte cestou zobudil stráže a dal ich do poriadku. Pozrel sa na Tsunade. Tá ešte stále spala. Úsmev na jeho tvári bol úplne úprimný.