Totální chaos 01

Bola raz jedna dedinka, ktorá sa volala Konoha. A v nej žili „šťastný“ manželia menom Ino a Kiba. Boli dosť bohatá rodinka ktorá žila vo veeeelkej vile. Mohli si to dovoliť, keďže Ino bola slávna speváčka/herečka/ a vymetačka party ala Paris Hilton. Kiba, bohužiaľ, nenašiel uplatnenie tak ako v showbiznise tak aj v celej... ehm... pracovnej činnosti xD Takže sa stále iba pofľakoval doma a čakal kedy sa jeho drahá manželka vráti z Tesca s jeho obľúbenými psími keksmi. (za tých pár rokov pekne pribral!!!)

Jedného pekného dňa, keď si Akamaru odpočíval v jeho dubovo/zlatej búde, Kiba zase ležal pri širokouhlom televízore a prevelice sa nudil.
"Aaaaaah...." zazíval hladný Kiba a ponoril sa do jeho obľúbeného týždenníku „Ako byť znova mladý a krásny.“ Tam ho upútala jedna reklama na novú súťaž v TV Hviezdy Konohy. Na Kibovej tvári sa zračil prefíkaný úsmev a začítal sa do článku. A prečo vlastne nie? pomyslel si. Aj tak sa tu stále nudím.
„Je načase skúsiť niečo nové!“ zvolal víťazoslávne a začal vyplňovať prihlášku.

"Šunka, maslo, mlieko... počkať, čo som to chcela?" mlátila si Ino do hlavy a vytiahla z vrecka dokrkvaný lístoček.
Aha jasné! Psie keksy, spomenula si pri pohľade na papier. Aká som to ja len skvelá manželka! Obdivovala Ino samú seba. Krásna (síce po 3 plastikách nosa a očí, botoxových injekciach a liposukci), vitálna, celý svet ma pozná a mám úžasnú prácu. Celý môj život je dokonalý, teda až na moje manželstvo. Kyslo sa zasmiala a postupovala ďalej po regáloch v obchodnom stredisku všoubecne známom ako Tesco. Z myšlienok ju vytrhol krik v oddelení mäsiarstva. Prišla bližšie, aby sa pozrela čo sa deje. Nemusela ale chodiť ďaleko, tento krik dobre poznala.

„Ako to že nemáte údené jazyky?! Čo si mám teraz dať na večeru?! Ja ich chcem!“ revala Sakura na nebohú predavačku.
„Ale... no... viete momentálne sa minuli a... prídu asi až zajtra!“ koktala chudák predavačka.
„Zajtra? ZAJTRA?! A teraz mám asi tak čo jesť? Doma mám štyry hladné krky ktoré čakajú na večeru! A mimochodom, bola som tu včera a povedali mi, že dnes ich na isto dostanete!“ ziapala Sakura a začínala strácať nervy.
Predavačka chvíľku rozmýšľala, že by s tejto situácie vykorčuľovala tak galantne ako kolegyňa pred ňou ale mala pocit, že len čo to skúsi dostane riadne po papuli.
„Tak?!“ zvrieskla Sakura a udrela päsťou po sklenenom pulte. Bohužiaľ, trochu silnejšie ako chcela a pult sa rozletel na tisíc a jeden črep. Predavačka zbledla, zozelenala a nakoniec zase zbledla. Potom sa vytratila z miestnosti s výhovorkou „musí na vzduch a aj tak ide pohľadať tie jazyky.“ Ešte stihla započuť Sakuru: “Ale ja sa odtiaľto nepohnem!“
Pánboh pomáhaj, pomyslela si predavačka.

Sakura bola presvedčená svoju vyhrážku splniť. Oprela sa o polorozpadnutý pult a praktizovala svoje dychové cvičenia čo jej doporučil psychológ. Nádych, výdych nádych... opakovala si v duchu. Lebo im to tu rozflákam .Zrazu jej pohľad padol k dverám mäsiarstva. V nich stála vysmiata Ino s zlomyseľným úškrnom.
„Takže...,“ začala Ino ironickým tónom. „Odkedy strašíš nevinné predavačky svojím strašným zjavom?“
„Ja... chcem ssssvoje jazyky!“ zasyčala Sakura tak, že by sa za to nemusel hanbiť ani Orochimaru.
„Ja... ja... jazyky?“ zdesila sa Ino.
Sakura znechutene pokrútila hlavou. „Samozrejme, že údené jazyky! Veď kúpiš jazyk, dáš uvariť, upiecť, pridáš zemiaky, oblohu a večera je na svete!(sorry, ale ja fakt nwm ako sa robia jazyky xD) My to u nás jeme skoro stále! Ale ako by si to TY mohla poznať! Ino-prasečino!“
Sakura trafila do čierneho. Ino sčervenala, vlasy jej vstávali dupkom ako Paní Simsonovej.
„Ja by som také niečo do úst v živote nedala! Si vôbec normálna?! Jesť jazyky?! Už si asi dlho nebola u svojho psychológa, Pani vysoké čelo!!!“
Ale toto už Ino prehnala. Sakura razom zabudla na svoje dychové cvičenia. Nasadila si rukavice a s výkrikom „SHANNARO!“ sa vrhla na Ino. Ino, naša veľká hrdinka, bežala a stihla sa ukryť za oddelením s kočíkmi pre deti.
To už ale do obchodu vtrhol niekto iný.
“Áno! Áno! To je ona! Je šialená!“ kričala predavačka ako zmyslov zbavená, ukazujúc na Sakuru.
Za ňou sa vynorili dve postavy v uniformách. Policajti. Sakura, ktorá práve ťahala Ino spoza kočíkov za vlasy sa obzrela a nechápavo hľadela na návštevníkov.
“Tak načo čakáte?! Zoberte ju! Rozflákala mi cely obchod! A vidíte to? Ubližuje inej zákazníčke!“ kričala predavačka.
Policajti pristúpili k Sakure. Premerala si ich mačacími očami, pustila Ino, ktorá spadla medzi kočíky a odhodlane sa k nim priblížila.
“Slečna, pôjdete s nami!“ spustil hromovým hlasom policajt.
Sakura urobila krok vpred takže bola od policajta asi pol metra. Prekrížila si ruky na hrudi a spustila: “Ja niesom žiadna slečna, ale pani!!! A nikam s vami nepôjdem, pretože tu čakám na svoje údené jazyky!“
„A kvôli jazykom ste rozbili pol obchodu a ublížili inej zákazníčke?“ zdvihol obočie policajt.
„Načo sa s ňou vôbec dohadujete?! Zoberte ju!“ škriekala predavačka.
“Pani, prosím, nekričte tu na nás, my vieme čo robíme,“ schladil predavačku policajt č.2.
„Inej zákazníčke?! To ako myslíte Ino-prase?!“ odfrkla si Sakura.
„Len ju zoberte!“ ozvalo sa ufňukane spomedzi kočíkov.
„Slečna, teda pani, ľutujem, ale idete s nami. Máme tu ublíženie na zdraví, verejné ničenie majetku mäsiarstva a psychické ubližovanie predavačke,“ pravil ľadovým hlasom policajt č.1 a už aj Sakure nasadzoval putá.
„Ale... a... to... nie...,“ koktala Sakura, ktorú policajt viedol do auta. Predavačka sa so samolúbim úsmevom dívala za nimi.

Po hodinovom vyhrabávaní sa spomedzi regálov, platení zničeného majetku a nezvratného poškodenia účesu sa Ino konečne podarilo dostať domov. Hneď na terasových schodoch ich vily ju vítal Akamaru. Skočil na našu Inušku a zlízal jej celý make-up od Oriflame. So všetkými štvormi taškami a účtom za kočíky dlhým až po zem ale stratila balans na schodoch a skotúľala sa pekne krásne po všetkých troch poschodiach. Tento hluk dokonca prinútil aj momentálne 98kg Kibu vstať z gauča a ísť sa pozrieť na svoju ženušku.
„Nieje ti nič?“ spýtal sa ležérne.
Ino neodpovedala, len naňho vrhla nenávistný pohľad a fučiac sa odvliekla do kuchyne. Vyložila nákup na stôl a sadla si na stoličku. Kiba hneď prišiel za ňou. Zdal sa akýsi zvláštny...
„Tak ako si sa mala?“ spýtal sa natešene.
„Prosím?“ zhnusene zatiahla Ino. “Nikdy sa ma to nepýtaš. Tak čo sa stalo? Vyklop to! Akamaru okúsal sedačku?! Zožral mi topánky?!? Ak to boli tie od Dolce Gabana...,“ zavrčala, ale nestihla dopovedať, lebo s informácie potom upadla do kómy.
„Nie. Mám niečo parádne. Prihlásil som nás do ZÁMENY MANŽELIEK!“ pravil Kiba s úsmevom.