Pomoc! Krvácam! XIX (Tajomstvo klanu Aidara, prvá časť)

Piesočné duny strácali svoj tvar v prichádzajúcej búrke. Povrch sa nadvíhal a padal ako záveje snehu. Tak nebezpečné a interesantné.
V jednej časti tejto na pohľad nekonečnej púšti sa nachádzali podivné výrastky zo zeme. Zdalo sa, že sú to kamene, no prvý pohľad klamal. Zaručene sa skrývalo pod pieskom viac, než len zvetrané kamene. Niečo viac, a rozhodne niečo vzácne.
Slnko sa strácalo v návaloch piesku a obloha sa zatiahla. Trojica ninjov, ktorí stáli pri jednom výbežku skaly, sa pri nej uchýlila.
„To sme si vybrali skvelý čas!“
Poznamenala tmavovlasá kunoichi, no viac sa stiahla dozadu.
„Nenávidím piesok, a o to viac piesočné búrky!“
Zahlásil Gaii. Na to sa človek oproti k nemu prudko naklonil aby mu dal ranu po hlave.
„...no tak...dobre, nemusia mať zase všetci radi to čo ty...“
Ubolene si pošúchal vznikajúcu hrču na hlave a schúlil sa viac do klbka.
„...Eitan...Eitan...!!“
Vykríklo dievča, keď sa nie moc bezpečne začala k nej nakláňať podivná osoba. Eitan ju prudko i keď za vlasy stiahol k sebe. Bol to jednoducho inštinkt. Stiahol ju k sebe za prvú vec ktorá sa mu dostala pod ruku.

Kvapky potichu dopadali k mokrej kamennej dlažbe. Vlhkosť a rozklad bol viac než cítiť. Zabodával sa do buniek.
„Kde to kruci sme?“
Ozvala sa s bolestnou grimasou Suila. Nedopadla práve najmäkšie. Pozrela hore k diere v stropu, cez ktorý vnikal dovnútra piesok.
„...viete, kde...“
Otočila hlavu dozadu. Nikde nikto. Po tej krátkej odmlke jej došlo, že je tu celkom sama. Postavila sa z chladnej zeme a znova pozrela k diere, cez ktorú viedla najkratšia cesta von. Lenže, bolo to dobrých pár metrov vysoko, a jej sa práve moc nechcelo štverať po klzkej stene.
To som dopadla...
Oprášila si oblečenie od piesku, ktorý zvlhol. Zistila, že miestnosť v ktorej sa nachádza má presne dva východy. Ako len neznášala keď musela z niečoho vyberať. Moc šťastie v tomto práve nemala. V tipoch. Dokonca sa z nej stala aj hazardná hráčka, a keď takmer prehrala Eitanov drahocenný náramok, zažila toľkého hulákania, ktoré jej vystačí na celý život. Ako si vôbec dovolila vsadiť niečo čo nie je jej, a ešte keď vie, čo to pre Eitana znamená? Asi tak, že dostala na deväťdesiat osem percent potvrdený tip na stávke. No to už bolo jedno. Dievča prehralo, a Eitan mal čo robiť, aby sa zbavil všetkých tých doterných ľudí. Potom sa mu chúďa nemohla mesiace pozrieť do očí. Gaii opakoval stále tú istú vec s úsmevom „tak ti treba! Tak ti treba...“ a stále dookola, pobavený tým, že Eitanov miláčik bol strestaný. Bolo to síce už dávno, a prešlo to, Eitan sa už nehnevá, ale ona si na to spomenula práve teraz. Vybrala radšej bez rozmyslu a dumania východ zľava. Povzdychla si, keď vstúpila do tmavej a studenej chodby. Na stene viseli staré pochodne, tak sa k jednej načiahla pomocou katonu ju zapálila. Chodbu zalialo svetlo a ju mierne ohrial plameň pochodne.
Ale áno, nemala rada dlhé chodby. Vlastne, tých vecí, ktoré mala rada bolo málo. Ako sa jej len uľavilo, keď našla východ. Opatrne nakukla do obrovskej oválnej siene. Ak tamtá miestnosť pred tým bola veľká, tak táto bolo obrovská o to viac. Pozrela s nádejou s stropu, no ten sa ťahal do výšin. Vlhkosť prevládala i sem a okrem starého stola uprostred miestnosti tam nič nebolo.
Ak tam niekto niekedy býval, tak sa nedivila, že to opustil. Zastala uprostred siene a rozhliadla sa dookola. Nikde nič. Rozhodila rukami a takmer sa spálila ohňom.
„Kruci!“
Dupla nôžkou a rozhodla sa trucovať sebe na priek.
„Prečo to vždy schytám len ja?!“
„Eitan! Gaii!“
Začala vyvolávať s nádejou mená svojich priateľov. Dobre si pamätá, že po nej niečo podivne natiahlo ruky, potom, že ju Eitan dosť silno zatiahol za vlasy a potom už nič...
Inštinktívne sa chytila vzadu za hlavu. Vyčerpane si vydýchla. Tak len predsa jej Eitan nevytrhal vlasy. To ju však prestalo okamžite trápiť, potom, čo zistila že je tu sama, a nevie nájsť východ.
„Uchiha, nemýlim sa?“
Suila bola okamžite vpozore. Postavila sa zo starého stola, na ktorý si medzi tým sadla a pozrela za pomoci svetla pochodne smerom, odkiaľ prichádzal hlas. Stál tam muž, čo zistila podľa jeho hlasu, so založenými rukami. Viac nevidela.
„...tiež si sa stratil?“
Okúsila, no zbytočne. Odozva k nej neprichádzala.
„...jediná žijúca žena z Uchiha klanu...zaujímalo by ma, ako sa ti podarilo ujsť pred tým masakrom...“
Zdá sa, že to nebude náhoda. Zamračila sa na postavu, akoby to bola jej silná zbraň. Nebude sa o tom rozprávať s niekým koho ani nepozná, a kvôli ktorému tu zrejme je. Nepriateľ! Tak s tým sa vybavovať nebude!
„...ale to necháme na potom...“
Začula kroky na dlažbe. Rozhodla sa nedať najavo svoje pocity. Rozhodne neprejaví strach, aby jej nepriateľ mal nad ňou moc.
„...povedz, mi! Kde je, Eitan Aidara?“
„...ktože?“
„Moja, neuťahuj si zo mňa. Rozhodne nepatrím medzi trpezlivých ľudí!“
„...smola! neviem o kom hovoríš!“
„O tom hajzlíkovi, ktorý má to, čo patrí mne!“
„To nie je prav...“
Preriekla sa.
Kruci!
Nadala si v duchu. Znova sklamala.
„...no, vidím, že ho predsa len poznáš...“
Muž podišiel k nej, pri čom jej odhalil svoju tvár.
„Tak, princeznička...kde je tá púštna perlička?“

Nikdy mu moc nechutil piesok. Čo sa ho len nedobrovoľne najedol. Znechutene vypľul tú žltú vec a vyhrabal sa spod piesku. Gaii tam stále ležal s neprítomným výrazom akoby videl nad sebou seba. Eitan znechutene k nemu podišiel a podrmal ho nohou.
„...hej!“
Ozval sa naštvane Gaii.
„...nekop do...“
Posadil sa a to čo mal pred sebou, mu vzalo slová.
„Čo to je?“
„...to je...ehm...stavba...“
Skonštatoval nakoniec Eitan, potom, čo sa k nemu Gaii postavil. Vrhol po ňom po tej odpovedi kyslí výraz a tiež sa oprášil.
„A čo tu robíme? Vedel si o tom?“
„...musíme nájsť Suilu, až potom to prehliadneme...“
„Ona tu nie je? ...jasné, nepočujem jej nadávky...teda...na čo nám bude? I tak vždy len peskovala...“
„Vieš, že si myslí to isté o tebe?“
„...aby nie...dáva mi to pocítiť....“
Ostatné slová, ktoré vychádzali z Gaiiových úst šli mimo neho. Jeho pohľad zlatistých očí spočinul na rozsiahlej stavbe. Nebude mu hovoriť, že práve to hľadali, keď sa Suila stratila. Okamžite by tam vbehol, a namietol, že čím skôr nájdu zvitok, tým skôr sa vydajú po Suilu. Tak to nebude...nikdy v živote nedal prednosť veci pred ľuďmi.
„...Eitan?“
„...prezrieme okolie...“
Vydali sa teda obzrieť okolie. Cez to, Gaii vyčítal Eitanovi, že i keď vedel, že bude búrka zatiahol ich do tej mely. Lenže, čo sa on bude snažiť niečo vysvetľovať Gaiiovi? I tak ako zvyčajne len prikývne a bude všetko fajn. Práve tá búrka odhalila rozsiahlu stavbu spod piesku.
„A nemohol by si použiť Tengokuen? Našli by sme ju behom...“
„Nie nemôžem! A prestaň fňukať!“
Ten je zase príjemný...
Kráčal tesne za Eitanom, takže nestihol zastaviť, vtedy keď to urobil Eitan. Vrazil do neho, a keďže Eitan stál pred priepasťou, neudržal rovnováhu a obaja prepadli dole.
Tých nadávok! Toho vyhrážania! Gaii toho počul už dosť! Ale toľko krát ešte nepočul Eitana povedať Xó. Ono sa zdalo, že Eitan je tichý, tajomný a milučký, i keď drsný chlap, ale skutočnosť je iná...ono, keď sa tento nie od Sora vyšší mužík naštval tak lietali veci, padali nadávky, a diali sa i iné veci...
Tak kedysi kľudný Eitan, ktorý používal krédo, ktoré učil Sora „chladná hlava rozvahy, horúce srdce pomoci“ sa premenil na geneticky podivného človeka. Raz bol chladný až sa mohol merať so severným pólom inokedy horel, bol pripravený lámať steny hlavou.
Tie všetky veci, ktoré sa v ňom odohrávali za posledné roky, neboli tak celkom normálne, a najlepšia obrana proti bláznovstvu, je stať sa bláznom. I keď v jeho podaní chytrým bláznom.
„...tak prepáč, no...nevedel som...“
Eitan ho prebodol pohľadom a nechal ho za sebou. Kráčal totiž rovno za nosom.
„Počkaj! Šéfe!“
„Nevolaj ma tak!“
Ozvalo sa s ozvenou z chodby. Gaii sa rozbehol za ním a znova na slepo, takže ani nevedel kde je, tým pádom do neho znova vrazil. Znova nadávky, i keď v menšej miere.
„Kruci Gaii! Si neschopný!“
Eitan po hmate pri stene, do ktorej bol odvalený silou pôsobiacou od Gaiia vytiahol z drážok pochodeň. O chvíľu chodbu zalialo svetlo.
„To ešte existuje?“
„Chceš tým po hlave, aby si si bol istý?!“
Gaii sa nevinne uškrnul a pre istotu odstúpil od Eitana.
„Zdá sa, že sme sa dostali do tej budovy...“
„A je nám to k niečomu dobré?“
„Zrejme tou dierou prepadla Suila. Musíme ju nájsť!“
„Aha...a to je všetko? Nechceš mi povedať, ešte niečo? Niečo po čom tak túžiš?“
Eitan zastavil. Natiahol ruku s s kovovou pochodňou v ktorej bol zrejme ešte starý olej pred seba s povzdychom.
„...chcem odtiaľto vypadnúť! Vrátiť sa domov, založiť si rodinu, zostarnúť a umrieť...“
Zdalo sa, že Gaii na to nemá slov, tak len ticho nasledoval Eitana a radšej držal jazyk za zubami.
Chodba sa im o pár minút stratila a dostali sa do veľkej siene. Gaii s obdivom nevedomky pískol nad majestátnosťou, na čo bol štuchnutý do rebier od Eitana.
„Ovládaj sa!“
Šepol podráždene piesočný ninja.
„Eitan, vieš kde to sme?“
Vrátil mu šepot ostražitý Gaii.
„...tak trocha...“
Vysoké piliere, ktoré podopierali ťažký klenutý strop mali vyryté rôzne obrazce, ktoré sa matne vynímali vo svetle ohňa. Prešli až k starému drevenému stolu.
„To tu niekto býval?“
„Kedysi, to bolo krásne miesto...“
„To ti verím...“
Gaii prešiel jemne prstami po vyrezávaných útvaroch na stole.
„A pekne drahé...“
Prešiel k Eitanovi, ktorý nehybne stál a pozoroval steny.
„Prečo by niekto staval mesto pod pieskom?“
„...nie vždy bolo pod pieskom...“
„A prečo je teraz?“
„...pretože démon, ktorý toto miesto ochraňoval sa jedného dňa stratil...“
Ozvalo sa spoza nich. Jedine Gaii sa otočil. Pohliadol na muža, ktorý stál pri stene so založenými rukami. Na to pozrel znova na Eitana, ktorý sa ani nepohol. Akoby toho muža ani nezaregistroval. Stále hľadel na steny. Tak teraz moc nevedel, čo sa deje. Či sa zbláznil, alebo mu to Eitan robí naschvál.
„...ehm, Eitan? Počul si to však?“
Stále žiadna reakcia.
„Tvoj priateľ premýšľa presne nad tým, nad čím aj ja...“
„A kto ty ako si?!“
Podráždene preniesol k mužovi stojacom stále pri stene Gaii.
„To teraz nie je podstatné. Podstatné je to, čo máte vy, a čo patrí mne.“
„A to má byť čo? Nemôžeš byť konkrétnejší?“
Od Eitana sa konečne ozvala externá známka života. Povzdychol si a hlavu sklonil do roviny. Vedel, že k tomuto dôjde. Bol opatrný ako len mohol, a i keď to bolo na rýchlo, stihol za sebou zamiesť stopy. Lenže, stratiť sa a oklamať niekoho ako je On, to chcelo rozhodne veľa času zaoberaním sa detailov. Na to čas práve nemal. Práve naopak, mal veľmi málo času. A s každým premárneným dňom, číhalo viac nebezpečenstva.
„Správne...Eitan...chcem zvitky!“
„Asi sa neobránim tým, že ti nepatria...“
„...pri najlepšom by som ťa zabil rýchlo...“
Eitan zovrel látku vaku, v ktorom mal päť zvitkov.
„Ty vieš, že ti ich dobrovoľne nevydám.“
„S tým ani nepočítam...“
Zatiahol rukou dopredu, na čo sa ozvali vzdialené kroky z chodby pri ktorej stál. Práve z tej chodby vyšla zviazaná Suila.
„...máme problém...“
Zatiahol Gaii Eitana za rukáv, pretože bol stále otočený k ním chrbtom.
„...myslím, že som ti trocha uľahčil rozhodnutie...“
Suila bezmocne sebou trhla, na čo si ju neznámi muž pritiahol k sebe a prirazil ju k stene. Márne sa snažila niečo povedať.
Veľmi dobre vedela o čo ide. A tiež vedela ako sa zachová Eitan. Toho sa bála najviac. Tak často sa vyskytla v smrteľnej situácii a to len kvôli nemu, pretože nech už bol akýkoľvek, prisahala že bude pri ňom, nech sa bude diať čokoľvek. Nezáležalo jej kam pôjdu, bude s ním. No nikdy necítila smrť tak blízko seba. Dýchala jej na krk. Eitanovu odpoveď poznala veľmi dobre. I keď práve on nezvykol robiť kompromisy medzi ľuďmi a vecami. Dnes tomu bude inak, to cíti...
„...no...“
Eitan sa pomaly otočil k neznámemu.
„...ani nie...stále si ma nepresvedčil...“
Suila začula pobavený smiech zo strany jej väzniteľa, ktorý práve povitiahol katanu z pochvy. Ostrie sa matne zalesklo v dusnom svetle ohňa. Pohliadol na svoj meč a o pár sekúnd ním prudko máchol proti Suile. Porezal ju hlboko na ramene. Vydala pridusený výkrik a od bolesti zavrela oči. Zviezla sa dole po stene so slzami v očiach.
Čo vyľakalo Gaiia ešte viac, bol Eitanov chladný výraz. Skutočne akoby sa nič nedialo.
„...to je všetko čo dokážeš? Skrývať sa za bezbranných? Máš zo mňa strach?“
Z ostria katany stieklo pár kvapiek krvi. Jej majiteľ s úsmevom pozrel na lesknúce sa ostrie a na Suilu.
„...mňa to baví...pokiaľ sa dostaneme k jej smrti, a potom k boji...môžeme sa porozprávať...“
„Ako o čom? O tvojom vyvraždení klanu?“
„...napríklad o tom, kde sa momentálne nachádza tvoj brat, Eitan...“
To už Gaii na jeho tvári zbadal náznak. Pokiaľ sa jednalo o Sora, bol schopný odhodiť čokoľvek i keď nedobrovoľne. Bojoval by, trhal, ale nakoniec by sa vzdal. Pre neho áno.
„Ja neviem, nesledujem ho...“
„Klameš Eitan! A mňa to štve!“
Ostrie znova skĺzlo k Suile, ktorá naň prestrašne pozrela. Už to nemuselo byť rameno, kľudne to mohol byť krk, alebo srdce.
„Snaž sa akokoľvek chceš! Ja ti tie zvitky nedám! Nepatria ti! A nikdy nebudú! I keby si chcel, nedokážeš s nimi disponovať!“
„Ale poznám niekoho, kto to dokáže...a ty tiež...to je vlastne i ten dôvod, prečo ho tak chrániš už tých pekných desať rokov, nie?“
Ohromnou sálou zaznel otras. Všetko sa to zbehlo behom pár mizerných sekúnd. Gaii to ani nestihol zaregistrovať, no čo uvidel prvé, bola Suila, ktorá sa akoby zázrakom ocitla pri ňom s celkom prestrašeným výrazom. Zo stĺpa padol kus kameňa a Eitan z neho vyrazil svoju katanu.
„Si rýchli...čo sa vlastne dalo očakávať od bastarda ako si ty?“
Cudzincov hlas sa ozval spoza Eitanovho chrbta.
„Nikdy, nebudeš hodný nosiť to meno...si len obyčajný bastard! Nečistá krv! Ty a tvoj brat...odhodení a vydedení! Vaše miesto bolo určené už dávno! Ale robíte presne to, čo bastardi robia! Hlúpo a primitívne sa vrháte na miesta, na ktoré nepatríte!“
„To vraví ten, ktorý dal vyvraždiť vlastný klan?“
„...keby nebola rada starších taká primitívna, mohli ešte žiť!“
Ustúpil od Eitana a nervózne začal pochodovať z miesta na miesto.
„...nie...“
Eitan sa k nemu otočil a zovrel silnejšie katanu.
„...to ty si mal zomrieť! Karou Aidara!“
Už nie tak cudzí muž zastavil v kroku a pohliadol na Eitana.
„Ty chceš skutočne umrieť? Eitan? Mne osobne to nevadí...aspoň sa skôr dostanem k tvojmu bratovi...“
„To by si ma však musel najprv poraziť!“
Vystrel ruku s katanou ku Karouovi.
„...a i keby si to dokázal! Sora, poraziť nedokážeš!“
Karou zrak potemnel. Jeho úsmev opadol a ostal už len ľadovo ostrý nádych situácie. Všetko stíchlo a do dve postavy sa mohli pustiť do smrteľnej hry...