Šľak aby ťa trafil!

Ehem...neviem, pri akej príležitosti ma napadla táto „vec“ proste som si spomenula ako si moja kamoška dnes celý deň spievala Macka uška, a tak toto ma nepadlo.
Určite sa pýtate, čo má Macko uško pre boha spoločné s názvom „šľak aby ťa trafil!!!“ No, viac, než si myslíte (smiech vyšinutého vedca na hrade, ktorý je postavený na veľkom kopci)
Je to des!!! Mueheheheh...
Prvý krát do mojich pazúroch padol istý "človek" Hidan!!! a takto to dopadlo...

Jedného pekného slnečného dníka, sa rozhodol istý Itachi Uchiha, že zájde pozrieť svojho starého dobrého známeho, ktorý ho nikdy nemal rád, a večne sa po ňom oháňal divnými výbušninami. Okrem toho pokusu ho tisíc osemsto dvadsať jeden krát otráviť, a osemdesiat jeden krát zadusiť vankúšom. Potom, to bol nezrelý pokus mu nasypať otravu pre potkany do večere. Lenže ten kto jedol Sasoriho jedlá, si bol vedomí, že to jedlo samo o sebe je otrava. Kyselino tvornosť v Sasoriho na podiv úplne normálnych špagiet, totiž rozleptala jed. Čo bolo podivné, bolo to, že špagety ostali ako lepidlo i po tej neskutočnej PH. Kľudne by omáčka prepálila i tanier, stôl, povrch zemský, dostala sa do pekla, a Satan by začal kuť pikle, že má na Zemi konkurenciu.
Už sa Dostávam k veci...takže...
Itachi sa to jedno krásne ránečko vybral pozrieť svojho starého dobrého priateľa, ktorý sa pokúsil na ňom spáchať viac atentátov ako si urobil pri každom tomto čine čiarok na stene Usama Bin Ladin.
A tak si kráča tento tajomný rytier stredoveku, ktorý sa čistou náhodou dostal do veku menom „Naruto“ (nie je to vedecky potvrdené, ale istá skupina ľudí, a je ich veľký počet, sa do nej dobrovoľne hlási. Je to asi aj tým, že nemajú v cvokárni dosť izieb, a tak vznikla doba „Naruto“. Keď sa niekto opýta, kde žiješ, a on povie v „Narutovi“ znamená to, že je cvok, a nepotrebuje nosiť ani štítok s menom „som cvok“ )
Znova, Itachi Uchiha si kráčal ulicami jednej nemenovanej dedinky. Pod nohami mu škrípe štrk a pri vypiskovaní trápnych melódii ako „šššš...šepotám...“ atď. mu zrazu vrazil do cesty istý výrastok spoločnosti. Čo tam potom, že mu skoro odsekol hlavu, čo tam potom, že mu odrazom slnka od jeho vybielených zubov skrátil životnosť očí o celých sedem dní. Veľký šéf nedobrovoľne neziskovej organizácie, istý Pein Nostradamus vypočítal, že jeho oči budú fungovať ešte tak mesiac. Takže je na čase, aby založil firmu, na vybudovanie semaforov na neexistujúcich križovatkách pre slepých. Raz sa mu to hodí, Sasuke nám totiž tiež ide na slepotu.
Zase sme odskočili. Čiže, tento Uchiha Itachi, takmer prišiel o hlavu, a o týždeň výhľadu do izby Konan po večierke.
„A ty čo tu?“
Víta a víta a znova víta s úsmevom (asi nie je normálny) toho Jashinovho dediča zombíkov. Ten sa znova zaženie kosou tesne nad Itachiho hlavou, ale ten sa stále len rehlí a rehlí (skutočne nie je normálny) a to istého Hidana sekáča, dobrovoľného zberača obilia na neďalekej farme vytočí a sekne Itachimu do ramena. No ten sa len smeje a znova a znova (mám to potvrdené od rodinného doktora Akatsuki, je blázon!)
O dvadsať minút neskôr, sa zdá, že Hidan mal tupú kosu. No ani sa mu nedivým, práve sa vrátil z žatvy. Vraj Maťko a Kubko začali podnikať v múke. (hm...zaujímavé...včera tam bol Itachi...a odvtedy sa chová podivne...niečo na tej múke bude...)
Rozhodli sa teda títo vraj odlúčení bratia (dovoľte aby som sa zasmiala! Prosím tri minúty ticha pre Laterie)
Istý listový špenát, chvála Jashinovi, že Akatsuki nie sú moc na zelené, sa raz rozhodol, že sa bude už zalievať sám, pretože istý vymetený blonďák, ktorý i keď sa rozhodol prefarbiť na ružovo, farba mu presiakla (známe, blonďák umrie ako blonďák)...tento típek, ho totiž namiesto vodou zalieval vodkou. Ale áno, minuloročná návšteva Ruska priniesla tri tony čistej domácky pálenej vodky. Práve táto vodka vzala Itachimu mesiac infračerveného videnia. Čo sa dialo ostatným členom nedobrovoľne neziskovej organizácie Akatsuki, to je ta tam...“pravda je v nebi“ Je ale vraj dokázané, že to istý Tobi videl UFO na oblohe, keď mu dal istý Kakuzu po hlave fľašou, ktorá spôsobila, že na určitých miestach na oblohe, videl tento Tobi divné kruhové obrazce. Nepotvrdené je ale to, že si Deidara vytvoril novú formu svojich lietajúcich bômb. A keďže nikto nevedel ako to nazvať vzniklo toto „úbohá forma orala...“ teda pôvodne to mal byť ten orol, ale na to aký je Deidy veľký umelec, je totálne neoboznámený s týmto dravcom.
A zase sme odskočili! Takže...
Tento krát si už idú dvaja...Itachi a Hidan pozrieť dobrého priateľa do jeho nového domu kdesi v tramtárii a severne od západu, ktorý je západne od juhu, presných štrnásť kilometrov východne od Polárky. Peši je to tridsať kilometrov a vzdušnou čiarou osemsto. (Deidara nikdy poriadne nevedel udávať pozície...preto sa raz stalo, že Sasori bol kdesi na Severnom póle a on na výstave sôch z nanukových paličiek, ktoré postavila March Simpsonová)
Kráčali si spolu a rozprávali sa o žatve, a kvalite múky (no počkajte! Máte šťastie že polícia v Konohe...aha! to preto vyvraždil ten hňup celý klan! Díler jeden feťácky )
Dostávame sa k pointe poviedky...
Na ružové dvierka navoňané malinami, na ktorých svieti ružové klopadlo v tvare srdiečka sa ozvalo klopanie. O malinkú chvíľu otvoril dvere istý blonďák, v ružovej zásterke a slnečnými okuliarami.
„...ehm...Deidara, prečo máš tie slnečné okuliare?“
Opýtal sa vševedúci, osvietený Jashinom istý Hidan a poklepal výkvetu spoločnosti, menovite Dediarovi tupou stranou kosy po čele.
„...ale, deťom som napodobňoval Itachiho...“
„Skutočne?“
Potešil sa ešte tak trocha v extáze Uchiha.
„...vieš, ich vždy poteší „hra na slepého Itachiho“
Návšteva vošla dovnútra, do toho modrého domčeka, z ktorého sa začal ozývať detský plač. Deidara vbehol do izby naproti.
Itachi s Hidanom si vymenili zvláštne pohľady. Radšej sa ani nechceli moc obzerať po dome. Zrejme by jeden z nich umrel. Áno len jeden by mal to šťastie, druhý by sa trápil do konca...teda...do...konca...teda...navždy...
Jedna tmavá a druhá svetlovlasá hlávka nakukla cez dvere do iziebky v ktorej na zemi pri rozobratej stavebnici plakali dve deti. Jedno bolo dievčatko, čo usúdil Hidan z toho, že mala ružové šatičky, a druhé bol chlapec, čo usúdil Itachi z toho, že tak podobne reval i Sasuke keď bol malý.
„...ehm...“
Ozval sa osvietený. Deidara sa postavil s neskutočne obrovským úsmevom a prešiel k policiam odkiaľ vzal hŕbu kníh a došiel späť k dvom tak troška pedofilným ujom vo dverách, ktoré strúhali ksichty na deti. A tie neboli moc, no...ehm...tamto...
Vrazil celú tú vežu Hidanovi do rúk, ktorý mu zabudol oznámiť, že má dnes určité problémy s rukou po žatve u Maťka a Kubka, takže rúčka bola zraz ta tam... knihy sa zosypali a Itachi len kukal na tú vec na zemi ako na toxický odpad. Deidara tiež len čumel na dve deti ktoré k ním dokolenkovali a vzali Hidanovu ruku.
„To nie je na hranie! Vy dve...!“
Zastrašujúco kývala jediná ruka ktorá ostala verná Hidanovmu telu.
„Vráť to! Počuješ?!“
Bielovlásko (áno, nazvala som ho tak) sa rozbehol (neviem síce kam si myslel, že beží, keď ročné decko nevie ani chodiť) za tým podivným stvorením, ktoré bolo predsa len chlapec. A tak isto otravné ako Itachiho brat. Aspoň si myslel, že bol taký otravný. Ale raz, keď bol pozrieť pred dávnymi časmi v Konohe, tak videl toho mladšieho Uchihu ako sa hrá na piesku a hádže do Itachiho piesok. (no áno, totálna tyrania)
„No tak! Deidara! Povedz mu dačo!“
Ohúrene zízal na Deidaru ktorý sa začal baliť.
„A ako kam ideš?“
Znova vyceril svoj oslňujúci úsmev.
„Však ste mi sľúbili, že mi ich postrážite...“
„A kde máš starú?“
Oprel sa o dvere Itachi. Tak toto rozhodne nebolo v dohode. Deidara povedal, že dve malé rozkošné, spinkajúce detičky. A nie Satanášové plody! Tie ktoré odtrhli jablká skôr než splynuli spermie s vajíčkom.
Zatiaľ čo Hidan sa preťahoval s ročným chlapčekom o svoju ruku, tak Itachi vyzvedával podrobnosti ohľadom „opatery malých detí!“
„Napísal som vám pravidlá! Nie je ich moc! Tak ja letím!“
Kývol im a o chvíľu po ňom neostalo nič...no ostalo, citoslovce „au“ keď vrazil do steny. Prečo do nej vrazil? Ja netuším...

Tak predsa sa im to ako tak podarilo. Hidan dostal svoju rúčku späť a radšej si dal od toho diabolského stvorenia odstup. Itachi k nemu došiel so zoznamom pravidiel, ktoré zanechal po sebe nebohý Deidara. (ja som napísala nebohý? Ale nie...)
Itachi prešiel letmo zoznam a pokrútil hlavou.
„...čo? čo tam je?“
„...ja neviem...“
Hidan mu naštvane vytrhol papier.
„Však si slepý ak krt! Oproti tebe je škuľavý!“
Uchihovi skočil do očí sharingan a rozhodol sa odprevadiť osvieteného na druhý svet. Určite by sa tam rád raz pozrel. (alebo nie?)
No jedno z tých detí, podľa zoznamu, to dievčatko v ružovom sa volalo Al začalo kričať.
„Čo ju strašíš?!“
Vyhŕkol po Itachim.
„Prečítame im...“
Zdvihol zo zeme jednu z kníh ktorá padla na zem po tom bombovom incidente malého Tobiho. (čo to je hernajz za meno?!)
V Hidanových rukách sa ocitla knižka menom „Šípová Ruženka“
„To je dobré...to mám rád...“
Usmial sa zasnívane prisluhovač Jashinov.
„Hej! To nie je na spôsob, že Ruža išla, dotrhala sa a prišiel ju zachrániť istý dement s kosou!“
No Itachi bol znova pre svoj hendikep slepoty odrovnaný. Dostal knihou po hlave. Potom sa Hidan otočil s pohľadom slniečka na malé detičky a sadol si na posteľ.
„Ja vám prečítam...“
Jeden roztomilý pohľad striedal druhý až Itachimu pripadal tak trocha úchylný. To, že špehoval malého Sasukeho, to chápal. Bo Sasuke je osobitý exemplár, ktorý sa pokúsil predať Kabutovi a Orochimarovi na výskumy. Ale jeho cena bola príliš vysoká, tak sa táto hadia dvojica rozhodla, že si ho naláka na sladké, následne zavrie do cukrového suda a tam ho...zjedli!!!

„Tak deti, posaďte sa pozorne počúvajte...ujo Hidan vám rozpovie rozprávku o Šípovej Ruženke...“
Hidan si už radšej nerobil hlavu z Itachiho, ktorý sa ocitol vedľa dvoch malých detí, uprostred rozhádzanej farebnej skladačky.
Už dávno vedel, že je šibnutý, ale tak moc? Tá múka od Maťka a Kubka, bude teda rozhodne matroš!
„...bola raz jedna krásna princezná, ktorá sa volala Ruženka...“
Áno i v Narutovi majú takú rozprávku. Síce je troška pozmenená, ale im to tak vraj vyhovuje. No čo s nimi?
„...táto krásna dáma, mala zlú macochu, ktorá jej nedávala najesť a piť, a tak jedného dňa, keď sa pokúšala Ruženka uväznená macochou vo veži vypitvať nevinného vrabčeka a tak sa nakŕmiť, ihlou, ktorou ho pitvala sa pichla a na ňu padla vrabčekova kliatba. Jeho posledné slová zneli „...šľak aby ťa trafil!“ a tak Ruženku trafil šľak...“
„To si si teraz vymyslel!“
Ukázal prštekom urazene a ofučane Itachi.
„...ty jeden nedorobený! Nevyrastený...“
Kniha o princeznej, ktorá skonala vrabčekovou kliatbou letela Itachimu do hlavy a našla svoj cieľ. Tvrdým rohom ho trafila do čela, a okolo Itachiho hlavy sa rozleteli vrabčeky...

Okolo polnoci sa vrátil Deidara po špičkách vošiel do izby svojich dvoch maličkých detičiek, a spadla mu sánka (áno, ona mu spadla! Skutočne mu spadla!!!!)
Jeho dve maličké detičky, rôčik a tri štvrte majú, a oni sa krčia na koberci a čosi nezrozumiteľného bľabocú. Pred nimi leží s rukami prekríženými na hrudi Itachi a nad ním sa tiež podivne bľábotajúc skláňa Hidan.
Deidarovi to zrazu doplo. Bacol sa do čela...
„...on ich prerába na Jashinovcov!!!“