Som vrah! No a?

On je...

Spýtal si sa včera sám seba, ako sa máš? Som úplne zdemolovaná osoba. Z nanovo vytvorenými ranami, a úplne vybratým vnútrom. Absolútne prázdna osoba. Zavieram dvere a pri tom vchádzam oknom. Skúšal som skutočne sa zbaviť toho zlozvyku strašiť všetko čo žije. Tak troška nechutný pohľad na svet, a predsa stále si myslím, že svet ma potrebuje. Kde sa podel ten môj skutočný prírodný šarm?
Ja ti to poviem...
Desať rokov! desať tých rokov, ktoré behám do kruhu, ktorý je za každým iný. Vždy keď svoju cestu za sebou vypálim, v druhom kole znova tie veci vstávajú z mŕtvych. Premieňajú sa na spomienky, chytajú ma za ruku a snažia sa mi podkopnúť nohy. Ja už neutekám. Ty v tom vidíš zmysel? Utekať do kruhu ako idiot? Utekať a nechať sa potknúť tou istou náhodou ktorá spadla zo stromu, na ktorom som deň pred tým sedel.
Ja skutočne už neutekám. Zhadzujem to ovocie dole zo stromov, skôr než stihne samo padnúť. Zašliapem ho. Niet dôvod na to aby som sa vracal. Minulosť tak rád pochovávam, mám jej dostatok na požičanie, a bez úrokov, nemusíš vracať. Uschovaj si pre iné generácie, ktoré si budú príliš vyskakovať.
Moje pohrebisko obetí. Päť rokov zabíjania v jednej továrni na ľudí zvanej „ľudstvo“
Tak som možno skutočne tak „zlý“ ukazuj prstom, hádž kamene. Ale kto urobí tú špinavú robotu? Postavíš sa predo mňa? Chytíš tie rany, ktoré boli pôvodne skutočne adresované tebe? Ani ťa nepoznám, a predsa hodlám pre teba zomrieť. Tak mi nenadávaj do par*****ov. Som ten ktorý ti denne zachraňuje zadok. Som práve ten, kto nemá žiadny život, kto nemá budúcnosť pre ktorú by bojoval. S tým jedným hrdzavým otrepaným snom, ktorý mne samému ide na nervy. Nechce vyletieť z mojej hlavy.

***********************

Prečo si sa včera pýtal, odkiaľ sa berú pocity?
Mám ich snáď na sklade? Zvieram skladové karty a vydávam ich za tvrdé prachy?
Som len tak trocha unavený z tvojich zbytočných otázok. Ak hľadáš azyl a človeka ktorý ťa objime, keď ti potečú slzičky, podaj si žiadosť do kláštora.
Môžeš do mňa biť, rezať ma...táto práca nie je pre teba. Som presne ten človek, ktorý sa nestará o to čo všetko vykrváca spod jeho rúk. Prečo by som nemohol? Prečo by som nesmel zabiť, keď to ľudia robia denne? Neznámi, celkom cudzí jedinci, ktorí sa vyžívajú vo svojej moci. Nikomu nápomocní. A predsa ja a moje povolanie.
Môžeš ma ohodnotiť tým...pár strieborných za človeka...

************************

I ja som sa snažil pred tým utiecť. Ustúpiť o krok a vrátiť sa. Lenže vrátiť sa späť do minulosti by znamenalo prežiť znova tú istú budúcnosť. Preto neľutujem jediný svoj skutok.
Možno režem a ničím príliš často...lenže to práve oni chcú. Ich neschopnosť precítiť život. Ich neschopnosť menom strach. Ich neschopnosť menom neodhodlanosť. Tá krv steká po ich rukách. Ukážu na človeka, rieknu jeho meno...
A znova režem...jeden, dvaja...tridsať, sto...na tom vari záleží? Reči typu „zabi si ho sám“ už ma dávno prešli.
Práve takí ako ja, a ty...my, nemáme budúcnosť, my nemáme to vlastné svedomie, ktoré nás obviňuje. Nemáme nikoho koho krv by nám stiekla hrdo dole ostrím a tým nám do života vstúpil pokoj. Nemáme nič, len ich mená a tváre. Nemáme celkom nič, len silu a slovíčko „smieš!“

************************
Vstupuješ ku mne, so zvláštnym pocitom. Otázkou „ako to môžeš robiť?“
...usmievam sa, nič iné totiž už nedokážem. Proti bláznovstvu sa bránim bláznovstvom. Nepríčetnosť ktorá raz ospravedlní moje skutky? Nie ďakujem! Plne si uvedomujem čo robím.
„...to vieš, tých pár rokov, čo tu som, spravilo zo mňa zázrak...“
Zázrak ktorý čaká, kým sa mu do uší dostane nové meno...
Vidíš v tom zmysel? Zabíjať bez prestávky? Len tak ďalej a znova a kráčať...a znova zabiť, a znova prejsť ten kúsok a znova zabiť...a stále dookola, ten istý kruh?
Ten kruh, ktorý som toľko krát spálil, a vždy sa objavil nový?
Ten kruh, ktorý mi nedáva dobrú noc...

************************
Ja viem, že zajtra sa vrátim...možno...ak áno, a už neostane nič, čo spod mojich rúk vykrváca...nájdem si nový hriech, ktorý zneužijem...je ich dosť...