Keď minulosť nedá pokoja...2

No tak keď sa vám to páči(o-com-mam-krapet-pochybnosti-XD), tak tu máte ten ďalší diel.

Opäť to dievča....stále plakala....kroky....niekto prišiel....obrátila sa a....bol to muž....zelená vesta....šerpa....v rukách nič....bol prekvapený....celý od krvi....zľakla sa....vrah....utekala....otcov zápisník v ruke....spadla.... volal jej meno....nepočúvala....vrah!....bežala ďalej....plakala....narazila do vysokej postavy....zdvihla zrak....

"Do ri*i s tým za*raným budíkom!" počula hlas, ktorý ju zobudil. Prudko sa posadila. Z toho sna jej behali po chrbte zimomriavky. Lapala po dychu, akoby zabehla maratón. Srdce jej bilo opreteky. Nevládala sa ukľudniť.Jediné, čo ju potešilo bolo, že už mohla ako-tak hýbať predtým ešte meravými rukami. Chytila sa za hlavu, v ktorej jej tiež neostalo všetkých päť pokope. Bola vydesená, akoby ten sen prežívala ako vlastné...spomienky. Niečie ruky ju jemne zatlačili späť na vankúš. Polievka bola stále na stolíku.(no-nwm-ci-tam-zohrava-nejaku-ulohu) Itachi sledoval jej pohľad, podal jej ju a posadil. Bez akejkoľvek perverznej poznámky. Prijala ju bez slova a začala jesť. Tak jej to vyhovovalo. Ticho ju pozoroval. Nakoniec sa odhodlal a nadýchol sa.
"Počúvaj, je mi vážne ľúto, čo sa stalo. Ja taký vážne niesom." povedal ospravedlňujúco a uprene sa naňu pozrel.(asi-ako-horatio-cain-z-C.S.I.MIAMI)
Usmiala sa naňho. Myslel to úprimne, to bolo vidieť. Stačilo sa pozrieť do očí. No niečo ju zarazilo. Jeho čelenka... Už na nej nemal škrabanec. Až vtedy sa uvedomila. Bola v Konohe, a keď sa lepšie poobzerala, bola vlastne vo svojej izbe. Len tu bol poriadok. On tu nemal skoro žiadne veci,len cez radiátor visel plášť. Bol mokrý, a vlastne aj Itachi, len mal na sebe jej sveter. Vyzeral nemožna a aj mu to dala najavo. Vyplazil naňu jazyk,rozčuchal jej vlasy. Zamračila sa. Bol až príliš priateľský. Nebola si ním veľmi istá.No páčilo sa mi, keď ma bozkával zavrtela hlavou, aby striasla túto myšlienku, no nepomohlo jej to. V duchu sa vrátila ku tomu pocitu a zašteklilo ju v bruchu. Kusla si do jazyka. Stále naňho myslela.
Položila polievku.Dobre, je tu po ruke nôž, nožnice, sekera, kunai, alebo hocčo iné?preletelo jej hlavou, keď sa chystala vysloviť niečo, čo malo prerušiť tú trápnu odmlku.
"Ale bozkávaš sa dobre"tak a je to tu. Rýchlo mi dajte niečo, nech je po mne.
Zdvihol hlavu, či si z neho nerobí dobrý deň. Myslel si, že asi aj áno. Dobe vedel, že ona to nechcela. Držala si od neho patričný odstup, tak ako vždy. No aj tak cítil, že sú viac, než len spolubojovníci. Možno priatelia. Alebo to bolo tým, že ho Deidara udrel silno do hlavy? Bola preňho dôležitá. Tajne dúfal, že aj on pre ňu. No nádej zomiera posledná, život ide ďalej.Zatiaľ naňu urobil dojem úchyla. O tom nepochyboval. Obaja sa topili vo vlastných myšlienkach. Nan vstala z postele(mala-na-sebe-stale-len-obväzy), stiahla so sebou aj deku a ticho prešla ku skrini. Nahádzala na seba nejaké veci, ktoré jej neboli ešte malé. Deka o chvíľu letela späť na posteľ. Pozrela na muža, ktorý sedel na stoličke s hlavou v rukách. Začalo jej ho byť ľúto. Podišla a čupla si ku nemu. Odtiahla mu ruky od tváre a kŕčovito sa usmiala. No to si nevšimol.
"Ak chceš, môžeš so mnou zatiaľ bývať. No mám pár pripomienok." počkala si na jeho reakciu. Tvár sa mu trocha rozjasnila.
"Sme LEN kamaráti, nič viac. No netvár sa tak! To po prvé. Po druhé, je mi to trápne, no mám tu len jednu posteľ a po tretie, žiadne párty bez súhlasu." Nadšene ju objal.. Ako malé decko. Odtiahla sa, lebo mala nutkanie ho pobozkať. Vstala, otvorila dvere, otočila sa ešte do izby a odišla. Netušila, že túto miestnosť neuvidí dlho, možno nikdy.....
TO BE CONTINUED...