Sbohem se nedává navždy 006 - Všade dobre, doma najlepšie!

„Rain! Rain! Počkaj ma! Rain! Zastav sa už konečne!“ snažila sa ju dobehnúť Daisa ale Rain nemala najmenšiu chuť sa jej spovedať. Naštvane je zabuchla dvere priamo pred nosom. To sa už aj Daisa naštvala. Ona sa snaží byt na ňu celý čas milá a ona ju úplne ignoruje.
„Tak to by stačilo! Čo tým chceš dosiahnuť Rain?! Správaš sa ako primadona, ktorej všetci ubližujú ale ty sama všetkým robíš zle. Správaš sa ako drbnutá! Čo sa to s tebou stalo?! To nie si ty! Spamätaj sa už konečne, Rain. Týmto nič nedosiahneš!“
„Vypadni, vôbec nevieš o čo tu ide!!“ už s plačom na ňu zhúkla Rain. Nech jej dajú všetci pokoj chce byt sama. Nie....chce byť s Itachim.
„Tak mi to vysvetli Rain. Ako ti mám pomôcť keď neviem ani o čo ide?!“
„Nechcem tvoju pomoc! Nepotrebujem ju!“
„Rain“ s povzdychom, už pokojnejšie prehovorila k zatvoreným dverám. „neklam samu seba. Ty dobre vieš že potrebuješ niekoho kto ta upokojí, kto ti pomôže. Dovoľ mi pomôcť ti. Nechcem ti ublížiť. Len ti porozumieť.“
Zatvorene dvere sa pomaličky otvorili a vo dverách stála uslzená Rain. Potichu ale tak, že bolo jasne počuť každé jej slovo prehovorila.
„Prečo je všetko také zložité? Prečo to všetko musí tak veľmi bolieť? Prečo?“ celá skormútená skočila Daise do náruče, ktorá ju začala upokojovať a jemne hladiť po vlasoch.
„To bude dobre Rain. Všetko bude dobre.“
„Daisa!......ďakujem!....ďakujem za všetko. Ja...chcem....ja musím...ti niečo povedať. Prosím neprerušuj ma pokiaľ neskončím a sľúb mi, že to nikomu nepovieš. Prosím.“
„Sľubujem.“
„Musím to povedať. Už to ďalej nedokážem držať v sebe. Začalo sa to keď....“ a rozprávala o tom čo sa v skutočnosti stalo v Akatsuki. Daisa napriek tomu, že ju veľa vecí prekvapilo, ju neprerušila ani raz.
„Ty už si....“
„Hm...hej...“
„Tomu neverím....ako? A koľko má vlastne rokov? Musí byť od teba o dosť starší.“
„Pravdu povediac....ja ani neviem koľko má rokov....nikdy sme sa o tom nerozprávali.“
„Máš ho veľmi rada?“
„Milujem ho. Tak ako aj on mňa.“
„Napriek tomu, že je z Akatsuki a väzní nášho otca?....nemali by sme to povedať mame?“
„Nie! Určite nie! Už takto som porušila prísahu. Nehovorila som ti to preto aby sme to potom povedali mame. To nemôžme. Proste....Naruto by to nechcel. Spravil to aby nás ochránil. Aby mamu ochránil. Tým by sa všetko pokazilo.“
„Ako myslíš. Je to na tebe ako sa rozhodneš. Nepoviem to mame ale mala by si jej to sama povedať. Má právo vedieť čo sa s ním stalo. Každopádne, nech už sa rozhodneš akokoľvek, rozhodni sa správne. Idem sa pozrieť na mamu ako je na tom ona.“ A nechala Rain samú v izbe. Bola zvedavá ako je na tom mama, predsa len sa pred chvíľou dosť pohádala s Rain a tiež na tom nevyzerala najlepšie. Pomaly išla po schodoch dole a rozmýšľala nad všetkým. Vošla zamyslene do kuchyne so zvesenou hlavou. Prekvapili ju ale divné zvuky. Okamžite zdvihla hlavu a dúfala, že to čo vidí nie je pravda. Mama sa bozkávala zo Saiom.
„Ma-ma..... Ako...?!“ po prvotnom šoku sa Daisa naštvala. Potom všetkom čo pre ňu Naruto urobil mu toto spravila.
Sakura a Sai si konečne všimli, že niekto prišiel a okamžite sa od seba odlepili.
„Ako si len mohla, mama?! Rain mala pravdu. Ty už si zabudla na Naruta!! On sa kvôli tebe obetoval a ty sa ani nepokúsiš ho nájsť. Úplne naňho kašleš. Ani sa neobťažuješ zistiť, že ešte žije!!!“ A s plačom vybehla von. Sakure sa zase nahrnuli slzy do očí. To nemôže byť pravda.
„Naruto......žije?!“ Obidve jej dcéry to vedeli a nič jej nepovedali. Prečo?
Sai sa ju snažil upokojiť ale nedala sa.
„Chcem byť sama. Hneď!“
„Keby si niečo potrebovala, vieš kde ma nájdeš.“ A odišiel.

Daisa sa túlala ulicou ani poriadne nevedela kam ide. Bolo jej z mamy nanič. Ako len mohla? Čo si ho vôbec neváži?
Veľmi jej chýbal. Bol s ňou celý jej život až do.... až kým neprišli do Konohy.
Zamyslene vošla do jedného podniku a sadla si k baru. Všetky oči sa upierali na ňu ale ona si to vôbec nevšímala. Bola príliš zahĺbená do myšlienok.
Chlap za barom sa (takmer) prigúľal k nej z otázkou čo teda chce.
„Saké.“ Slabučkým hláskom hvizdla smerom k nemu.
„Hele kukni slečinka, mladým nelejeme.“
Zdvihla zrak a v očiach sa jej nebezpečne zablyslo.
„Saké.“ Nahlas a zreteľne zopakovala svoju požiadavku až v miestnosti zostalo na pár sekúnd ticho.
„Klídek. Len pokoj slečinka. Hneď sa to nese.“ Na tých jej očiach ho niečo desilo.
„Nechaj tu celú fľašu.“ S mrazivým hlasom prikázala chlapovi až mu prešli zimomriavky po tele. Položil fľašu a pakoval sa čo naj ďalej od nej. Naháňala mu strach.

„Konoha....... . Všade dobre, doma najlepšie!“ zo zasneným pohľadom a úlisným úsmevom na perách Sasuke konštatoval výhľad na svoje rodné mesto. Už sa nevedel dočkať kedy Sakuru znova uvidí.
„Len to príliš nepreháňaj.“ Pokúsil sa ho schladiť Suigetsu ale Sasukeho nadšenie pre vec teda pre určitú konkrétnu činnosť by nikto neschladil.
Sasuke sa otočil na svoj tým. „Viete čo máte robiť?“
„Nezavadzať.“ Stručne odpovedal Juugo. Karin sa to síce nepáčilo, chcela mať Sasukeho len pre seba ale nemohla proti tomu nič robiť. S frflaním odišla s ostatnými a Sasuke ostal sám.
A zábava sa môže začať. Ale ešte pred tým by to chcelo hodiť do náladičky. Pár saké a nejaká lacná dáma by bodla. S nekalými myšlienkami si to namieril do najbližšieho pajzlu. Už v dverách mu padla do oka blondínka pri bare. Tak mladá, krehká a nevinná. Diabolsky sa pousmial a vydal sa smerom k nej. Nenápadne si prisadol vedľa a hodil po nej očkom. Krásne dlhé vlasy mala rozpustené popri štíhlej postave až po pás a zelené oči jej žiarili ako drahokamy. Po líci jej pomaly stiekla slza. Tak mu učarovala ako už dlho nikto. Niekoho mu pripomínala ale nevedel si ani za boha spomenúť koho. Vedľa nej bola na pulte položená prázdna fľaša saké. „Toto bude až príliš ľahké.“ Pomyslí si.
Chcel ju osloviť ale ešte skôr ako stihol otvoriť ústa sa naňho pomaly otočila a prehovorila ľadovým hlasom.
„Čo chceš?“
To ho zarazilo. Hneď taká priama otázka.
„Porozprávať sa. Vyzerá, že ťa niečo trápi.“ Hral svoju rolu.
„Porozprávať sa?“ zopakovala ironicky. „Pch. To ti tak uverím.“
Tak to asi nebude tak ľahké ako sa na prvý pohľad zdalo. Druhý pokus.
„Ver alebo never. Chcem ti pomôcť.“
„Ešte mi povedz že si z kostola sv. Patrika a môžem sa ísť spovedať.“ Pripito a ironicky odpovedala a na ex do seba hodila ďalší pohárik saké.
„Ženská o čom to točíš?“
„Čo ja viem?“ a mierne sebou zakolísala.
„Tá musí byť riadne na mol.“ Pomyslel si. Už ho to prestávalo baviť chodiť okolo horúcej kaše. Chcel konať. Pomaly jej vytiahol pohár pomedzi prsty a položil na bar.
„Myslím, že už si toho mala pre dnešok dosť.“ Postavil sa, zobral ju do náruče a vyšiel z baru. Vôbec sa nebránila. Teraz jej bolo všetko jedno.
Pomaly prechádzal prázdnymi nočnými ulicami až zastavil pred dverami hotela kde boli dočasne ubytovaný. Otvoril dvere izby a vošiel dnu, kde ju položil na posteľ. Určite aj v tomto stave už musela tušiť čo bude nasledovať. Napriek tomu ani nepípla len naňho uprene hľadela.
„Ty sa ma nebojíš?“
„Nie.“
Nehybne si pozerali do očí. Bola taká iná. Taká nevinná. Hrozne ho vzrušovala. Už sa ďalej neudržal. Priblížil sa nad ňu tak, že ich tváre boli takmer pri sebe. Nenásytne sa pustil do jej pier ale ona ešte stále neprotestovala. Práve naopak. Ona sama ho bozkávala s rovnakou vášňou. Prudko z nej strhol tričko a jeho pery pokračovali po jej krku a stále nižšie, jeho ruky sa pohybovali kam len dočiahli. Ale ona ešte stále neprotestovala. Ona mu pomáhala. Bol z toho trochu prekvapený ale nemal veľa času na rozmýšľanie. Strhla z neho zvyšky oblečenia čo mu ešte zostávali a obidvaja sa oddávali slastiam noci.
Keď sa Sasuke zobudil ešte spala. Chystal sa noc ako obvykle ukončiť. Chytil do ruky katanu a namieril ju na ňu. Niečo mu však bránilo zabiť ju. Nemohol to urobiť.
Spala ako anjelik. Taká roztomilá. Pomaly zvesil ruku s katanou a hodil ju na zem.
„Nechám si ju. Zatiaľ.“ Pomyslel si.
Že pôvodne chcel ísť za Sakurou mu úplne vyfučalo z hlavy.