Prečo si musel.......6

Sasuke sa rozbehol do lesa smerom kde tušil svoju unesenú väzniteľku, tímovú partnerku a aj ženu ktorú miloval. Keď skákal y jedného konára na druhý uvedomil si, že ich asi nedoženie ak sa nestane zázrak. Itachi bol rýchli a aj keď niesol Sakuru tak to pre neho nebola žiadna záťaž. Ale pomyslenie, na to že Sakura bude v rukách Akatsuki a nebude ju mať kto ochrániť mu dodávalo silu a poháňalo ho vpred. Pred očami sa mu stále ukazovala tá chvíľa keď Itachi Sakuru uniesol. Z pästí mu už takmer tiekla krv ako ich zatínal. Do tváre ho šľahali malé vetvičky. Itachi mal obrovský náskok.

Sakura so dorážala v rovnakom tempe ako Itachi. Aj keď to teraz nemala najľahšie stále mu stačila. „Si v poriadku Sakura? Alebo ťa mám zase niesť?“ opýtal sa. Nebol vôbec taký ako by ste čakali. Chladnokrvný vrah neschopný milovať? Sakura ho poznala ako veselého kamoša. „Jasné, a keď ma tak uvidí Dei tak zase bdue prúser.“ Odvetila s úsmevom. „Nebuď taká netikavka! Mohol by som sa uraziť vieš?“ pokúsil sa priblížiť k nej. Pľaskla ho po ruke a trochu pridala.

Bol už zúfalý. Les okolo neho začal tmavnpť ako sa blížila noc ale Sakura a Itachi stále nikde. Ak by to nebolo také vážne bol by sa skrútil do klbka a plakal- zase mu brat ukradol to čo miluje. „Naozaj nemám nárok na šťastie? ITACHI?!“ jeho krik vyplašil nejakích obyvateľov lesa. Pokrútil hlavou aby z nej vyhnal všetok smútok a pridal. Ak ich chce nájsť nesmie sa mu stratiť tá slabá stopa ich chakri.

„Itachi ešte dlho? Už sa mi naozaj pletú nohy. Možno som kedisy bola schopná toto prebehnúť bez zastávky ale s mojím stavom to naozaj nie je najlepší nápad.“ Všetko ďalšie bolo len reptanie. Itachi s úškrnom zastal. „Ty si sa rozbehla takým vražedným tempom.“ Podotkol keď jej podával nádobu s vodou. Vďačne ju prijala a usadila sa pod najbližším stromom. „Chýba mi.“ Povedala napokon. Položil jej ruku na plece a chápavo prikývol. „Ak ho tak veľmi chceš vidieť ponesiem ťa. Aj tak nie si až o toľko ťažšia ako naposledy....mamina.“ bez toho aby čakal na odpoveď jej druhou rukouohol kolená a už sa zase hnali cey koruny stromov.

„To nemá zmysel. Nedokázal som ho nájsť celé tie roky a sotva to zvládnem teraz. Aj vtedy keď som si myslel že som ho zabil tak on si našiel mňa. Som absolútne neschopný.“ Potichu šepkal.

Už sa ani nesnažil dobehnúť ich. Bolo to márne.
Si naozaj zbabelý vieš o tom? Niekde v jeho vnútri sa ozval malí zlomyseľný hlások.
Viem. Mal by som to ísť oznámiť Tsunade. Aby po nej vyhlásila pátranie. Venoval tmavému lesu posledný zúfalý pohľad a rozbehol sa naspäť .