Cesta za smrtí 10

Všetci tak trochu zmätene pobehovali okolo, balili a potom zase stavali stany a tak si nikto nevšimol žilky okolo Hanabiných očí.
„Ja som to vedela... Vedela som, že to telo je falošné,“ povedala si sama pre seba.
Aj keď, niekto si ju predsa len všimol. Ah, takže tá krpatá Hyuuga to zistila, pomyslel si naštvane. Budem s tým musieť niečo urobiť...

„Kiba, poď sem na moment,“ podišla k mužovi, ktorý práve hľadal niečo v batohu.
„Hm?“ Pozrel na ňu, ale akonáhle zbadal zvláštny pohľad v jej tvári, bez slova vstal a nasledoval ju k stanu.
„Tak, čo sa deje?“ Opýtal sa vo vnútri nedočkavo.
„Počkaj,“ šepla mu. „Byakugan!“ Žilky jej nabehli okolo očí a ona jastrila po okolí, či ich nik nepočúva alebo nesleduje. Ale nezbadala nič podozrivé. „Fajn.“ Jej Kekkei-genkai sa stratilo a ona sa otočila na Kibu.
„No? Už mi to povieš?“ Bol už málinko nervózny.
„To telo, čo tam leží...“ Odmlčala sa na chvíľu. Potom sa nadýchla a dokončila: „To nie je Nobu...“
„Čože?!“ Kibovi preletel pohľad z Hanabi na miesto, kde ležalo mŕtve telo a späť. Ako to, že to nie je on?
„Mám oči, nie?“ Zamračila sa na neho, aby mu dala na vedomie, že má predsa Byakugan.
„Hm.“ Prikývol a zúžil oči. Pohľadom jastril po ostatných. Snažil sa v niekom zazrieť záblesk neistoty, ale nič nevidel. Každý vyzeral, že ho to vykoľajilo.“Sakra! Takto sa nikam nedostaneme, s tým špehom, keď budeme mať za pätami stále niekoho z Akatsuki!“ Nahnevane zaťal päste.
Hanabi mu položila ruku na plece. „Dosť. Nájdeme liek, o to tu ide. O Akatsuki sa postaráme neskôr. Aj tak mám pocit, že nás zatiaľ nechávajú na pokoji.“
Jej kľudný hlas ho upokojil. Áno, na čo musím myslieť, je ten liek, nič iné... Otočil sa. „Spálime jeho telo a pôjdeme ďalej. Nemôžme strácať čas.“
Dai na neho zmätene pozrela. Nobu bol jej priateľ, nechcela, aby mal takýto koniec... Byť spálený... „Ale...“ Začala, avšak Hanabi ju prerušila.
„Ja viem, zaslúži si niečo iné, ale my nemáme čas. Či áno?“ Pozrela na ňu, a keď videla, že Dai pochopila, kývla hlavou. „V poriadku.“

Na kopci stáli v polkruhu ľudia. Pred nimi horela vatra a v nej telo... Práve vychádzalo slnko a oni s pochmúrnymi tvárami vítali nový deň.
„Pôjdeme.“ Povedal Kiba, otočil sa a schádzal dole, bez obzretia. Postupne ho nasledoval každý, až tam ostala len Dai.
„Zbohom, Nobu.“ Usmiala sa smutne a potom sa vydala za ostatnými...
****

Č-čo to je? Postava sa náhlivo posadila a obzerala okolo seba. Nič jej nedávalo zmysel. Všetko bolo také tmavé, pochmúrne...
Začula niečie kroky. Otočila hlavu smerom k nim a zbadala vysokého muža. „Kto si?“
„Ja? Niekto, kto sa o teba stará.“ Odpovedal jej.
Jeho hlas bol temný, ako všetko naokolo. Naskakovalo jej z toho mrazenie po celom tele. Čo je to za pocit? Cítim sa tak zvláštne...
„Neboj sa, so mnou si v bezpečí.“ Dunivo sa zasmial. Ale nebol to prívetivý smiech...
„Kto som ja? Nemôžem si spomenúť.“ Nedočkavo mu pozrela do očí, ale nič v nich nevidela. „Ako som sa sem dostala?“
„Stačí!“ Jeho rázny tón ju zarazil a zmĺkla.“ Jediné, čo potrebuješ vedieť je to, že pešiak, ktorý poslúcha na slovo a na nič sa nepýta, jasné?“ Hrozivo zdvihol obočie. „Voláš sa Yuuki, na toto meno vždy zareaguj.“ Po týchto slovách sa uškrnul. „Uvidíš, budeme spolu dobre vychádzať, ak sa budeš tohto držať.“
Dievča nemo prikývlo.
„A teraz poď, je čas na tréning.“ Pokynul jej, aby ho nasledovala a odišiel z izby.
Zoskočila z postele a vykročila za ním....
****

Nenávidím ich!!! Stále myslia len na neho... Už ma to s nimi nebaví. Chcem aj niečo pre seba... V lese... S ňou... To vo mne vyvolalo šťastný pocit. Aj keď neviem prečo. Ani sme sa k sebe dobre nesprávali, ale bavilo ma to... Až na ten koniec. Odfrkol si znechutene. „Ale ja im ešte ukážem! Však sa spamätajú, ale už bude neskoro!“ Vyhrážal sa do vzduchu rukou.
Spravím to... Musím, niet inej cesty, ak nechcem skončiť ako oni... Pomaly sa rozbehol a zmizol v diaľke...
****

„Dai? Dai! Kde si?“ Lesom sa rozliehal ženský hlas. Ale nikto neodpovedal. „Ach Dai...“ Našla ju sedieť na kameni pri rieke s pohľadom upreným niekde do neznáma.
„Nemôžeš len tak utiecť.“ Chytila ju za plece a otočila k sebe.
„Prepáč,“ šepla tá a uhla pohľadom.
„Plakala si?“ Objala ju Hanabi a hladila po hlave so slovami: „Neboj sa, bude dobre. Pomstíme ich, oboch.“ Šepla jej.
Dai prikývla hlavou a postavila sa. Vtom začuli divné zvuky spoza neďalekého krovia. Vytiahli zbrane a obe sa tam pozreli...