"Kniha Džungle" u Akatsuki: lekcia č.1 - S nových zvieraťom prichádza aj nová zodpovednosť.
Bolo okolo desiatej pred poludním a sídlom Akatsuki sa ozývali hrdelné výkriky.
„Mňa nedostaneš!“
„Haháá, to si myslíš!“
„Tak sa ukáž! No?!“
Sasori s Deidarou sedeli na gauči, hrajúc prstovo-palcovú vojnu. Očividne tým boli veľmi zaujatí, sedeli tam už peknú pol hodinu...
„Juhú!“ víťazoslávne vyskočil Deidara. „Vyhral som! Štyri: tri pre „umenie je odpal!“ Nehovoril som vám to Sasori-senpai?“ zvolal s úškrnom.
Sasori sa zamračil. „Nie! Ako to rátaš prosím ťa? Ty podvádzaš! Teraz je skóre vyrovnané!“
„Čože?! Ani náhodou! Dobre viem, že sme hrali dokopy sedem krát!“ odporoval Deidara.
„To určite nie! Hrali sme osem krát! Ty podvádzaš!“ išiel vyskočiť z kože Sasori.
„Ha?! To vy len nechcete uznať že umenie je odpal! Vyhral som!“
„Hovorím ti, skóre je vyrovnané! Tie tvoje trápne výbuchy ma nezaujímajú! Každý vie, že umenie je večné!“ zastrájal sa Sasori.
„Ani náhodou! Umenie je veľkolepé a trvá len niekoľko sekúnd!“
„Večné!“
„Odpal!“
„Vrrr...“
„KATSU!“
Domom sa prehnal ohromný výbuch... Kvôli vrstve prachu, ktorá sa výbuchom zvírila chvíľu nebolo vidieť nič. Až po niekoľkých sekundách, zočili čo sa stalo.
„Ty...ty....čo si to urobil?!“ zakvílil Sasori.
„Ja?! Všetko je kvôli vám!“ nedal sa Deidara. Obidvaja vyvaľovali oči na dokonale obhorený gauč. Alebo vlastne skôr to, čo z neho zostalo... Dalo by sa povedať, že sa teraz nachádzal po celej miestnosti.
„Ako to vysvetlíme Peinovi?! Predsa vieš, ako je na takéto veci háklivý!“ bedákal Deidara.
„Ako to vysvetlíme?! Skôr ako to vysvetlíš! Ja s tým nemám nič spoločné!“ prepaľoval ho pohľadom Sasori.
„Ale máte! Keby ste ma...“ Deidarove výčitky prerušilo buchnutie dverí. Pein prišiel...
Obidvaja horúčkovito premýšľali, ako sa s toho dostať.
Keď Pein vkročil do miestnosti, zdal sa akýsi duchom neprítomný. Deidara so Sasorim naňho pozreli psími očami.
„No vieš Pein...to my nie... to...ON!“ vyhŕkol Sasori a bezočivo ukázal prstom na Deidaru.
Ten od toľkého pohoršenia vykríkol. „Ako sa opovažuješ! Ty...ty jeden Pinochio!“
Pein na nich chvíľu hľadel. Potom sa bez slova pobral do svojej pracovne a s buchnutím zavrel dvere. To Deidaru so Sasorim prekvapilo natoľko, že dokonca zabudli aj na svoju začínajúcu hádku. Prekvapene hľadeli za svojim vodcom...
„Bože, videl si to! To nie je možné!“ zašepkal Sasori.
Deidara vytiahol obočie. „Pýtaš sa Boha alebo mňa?“
Sasori ho spražil pohľadom. „Hádaj.“
„Dobre dobre...videl som to. A naozaj to nechápem...myslím, že toto bola posledná kvapka. Peinovi očividne preskočilo.“ Povedal Deidara.
Možno mal aj pravdu...Pein sa v posledných dňoch správal naozaj zvláštne. Nedával im misie, moc sa s nimi nerozprával. Dokonca ani s Konan...väčšinu času totiž trávil vo svojej pracovni. Niekedy sa odtiaľ ozývali čudné zvuky...
„Je na čase zistiť, čo sa s Peinom deje.“ Povedal odhodlane Sasori a vykročil smerom k dverám od peinovej pracovne. Deidara chvíľu váhal ale potom ho nasledoval.
Keď zastali pred dverami, hneď im do očí udrel známy nápis: Nevstupovať! Kto neposlúchne, čaká ho trest smrti!
Deidara so Sasorim pomaly pritisli ucho na dvere.
„Ó nie...už zase!“ zatiahol Deidara. Sasori nepovedal nič, iba sa tváril veľmi zdesene.
Z Peinovej pracovne zase išli veľmi zvláštne zvuky. Akési šuchotanie a...spievanie.
Očividne sa tam pokúšal o akýsi operný spev.
„Preboha...on tam jódluje?“ zvolal Sasori.
Obidvaja sa už vážne začínal obávať o zdravie ich šéfa, keď v tom...
„No moja! Zaspievaj pre mňa...“ ozval sa Peinov hlas.
Dvaja Akatsuki až nadskočili od úľaku...
„To snáď nie! On...“ začal Sasori.
„On tam má babu! Hahaha!“ zrúkol Deidara.
Zrazu sa niekto ozval spoza ich chrbtov.
„Hej vy dvaja! Čo to tam robíte?“ stála za nimi Konan, s rukami založenými vbok.
„No, my...vieš...“ snažil sa nájsť dôveryhodnú výhovorku červenovlasý ninja.
„Nechcem ti nič hovoriť Konan ale...“ naoko súcitne začal Deidara. „Pein si našiel novú babu! Má tam frajerku!!“ vyprskol škodoradostne.
Konan len ovisla čeľusť, v prvej chvíli sa nezmohla ani na slovo. Potom tie ústa zase zavrela, ale v očiach sa jaj objavil bojový plamienok...Vyrútila sa k nim.
„Eh Konan...nemyslím, že je to do...“ snažil sa ju zastaviť Sasori. Nestihol.
Konan ako bohyňa pomsty vtrhla k Peinovy do pracovne, samozrejme nezabudla pri tom afektovane rozraziť dvere. Za ňou sa hnali Deidara so Sasorim... Modrovláska si už v hlave premietala čo všetko s Peinom spraví...
Ale zmýlila sa. Keď vošli do pracovne, zostali v šoku. Toto by sa im nesnívalo ani v tom najodvážnejšom sne...
Pein stál na konci miestnosti, pri obrovskej železnej klietke v ktorej trónil...Papagáj. Velikánsky, farebný papagáj, ktorý práve žul polku figy čo mu Pein podával cez mreže.
Všetci zostali stáť ako prikovaný, len na seba šokovane pozerali. Nakoniec ticho prerušil Deidara, ktorý sa neskutočne začal smiať.
„Haha...to je fakt sila! Konan vyšupne z hry nijaká blbá andulka! To chce fotku!“
Sasorimu, ktorý stál vedľa neho tiež mykalo kútikmi.
Konan by ho počastovala nenávistným pohľadom, ale nemohla odtrhnúť oči od Peina a... toho operenca. „Pein...čo má toto znamenať?“ vyhŕkla.
Pein sa vystrel a odkašlal si. „No, to je...Amália.“ začal celý nesvoj, „Kúpil som si ju už dávnejšie. A nie je to andulka, ale papagáj!“ vrhol naštvaný pohľad po Deidarovi.
„Amália?!“ zamračila sa Konan. „ Ty si tej zrúde dal aj meno?! Pein! Nezakázal si to práve ty zvieratá, keď si chcel Itachi kúpiť psa?“ zakričala Konan pohoršene.
Pein sklopil oči k podlahe. Táto situácia mu bola veľmi trápna... Ale predsa, on je tu vodca! Bude si robiť čo chce!
„A vy ste nerešpektovali moj zákaz na dverách!“ zvolal triumfálne.
„Eh?“ nechápavo zvolala Konan. „O to tu vôbec nejde! Tá potvora pôjde preč! Okamžite!“
„Nie! Ja...ja ju mám rád!“ zašomral Pein a láskyplne pozrel na papagája.
Konan rozhodila rukami, neschopná nič povedať.
„No dobre! Takže od dnešného dňa, povoľujem kúpu zvierat!“ kapituloval Pein.
„Yees! Idem to hneď oznámiť ostatným!“ skríkol Deidara a so Sasorim vybehol s pracovne.
„Prosím?! Ja som asi zle počula!“ hromžila Konan. „Ja tu žiadnu háveď nechcem!“ kričala a jej trpezlivosť bola na hranici. Pein len vzdychol, už jej nevenujúc ani pohľad.
„Konan, skončil som. A ak dovolíš, rád by som s Amáliou precvičil opakovanie slov.“ povedal bezvýrazne. Konan len zafučala od zlosti a vyletela z izby. Toto snáď nie je možné!
„... a potom Pein povedal, že povoľuje kúpenie si zvieraťa!“ vykladal Deidara celý natešený. Okolo neho postávali Itachi, Kakuzu a Kisame.
„Skvelé! Vždy som túžil mať psa...ale otec mi ho nechce dovoliť. Vraj by sme sa moc podobali Inuzuka klanu...“ povedal ľútostivo Itachi.
„Haaaaa! Rybičky, rybičky, rybičky! Možno by som mohol zavolať nejakým príbuzným!“ tešil sa Kisame.
„Zviera...hm...znie to zaujímavo.“ Dumal Kakuzu.
„Že? Takže ja si už zajtra kúpim...“ začal Deidara, ale prerušila ho Konan ktorá sa rútila oproti nim. Prišla až úplne k nemu, takže sa skoro dotýkali tvárami.
„Ak sem privedieš nijaké zviera, prisahám ti že neprežije viac ako hodinu.“ Zasyčala zlovestne, až s toho išiel mráz po chrbte.
Itachi na ňu zhrozene pozrel. „To by si neurobila!“
Konan nepovedala nič, iba mu venovala významný pohľad. Potom išla do svojej izby.
Stihla ale ešte zachytiť ako rozprával Deidara:
„Ona žiarli viete...teraz Pein trávi viac času s Amáliou.“ Nato sa ozval spoločný smiech.
Správa o zvieratách sa u Akatsuki rozšírila veľmi rýchlo. Konan sa síce niektorý báli, ale neverili že by toho bola schopná... Preto si to Itachi aj s Deidarom už večer štrádlovali k zverimexu. Keď vošli do vnútra, hneď uvideli za pultom predavačku, ktorá niečo písala.
„Dobrý deň. Máte tu nijaké zvieratá?“ spýtal sa Deidara.
„Nie, ten nápis ZVERIMEX tu visí náhodou,“ odsekla predavačka ironicky, ani naňho nepozrela. Po chvíli, už trochu vľúdnejšie dodala: „Aké by ste chceli? Kôň, morča, papagáj, had...“
„Eh...morča?“
„Nemáme.“
„Tak toho papagája?“
„Nemáme.“
„Alebo rybičky?!!“ začínal prepadať zúfalstvu Deidara.
„Nie.“ Pokrútila hlavou predavačka. „Aaaah! Čo je toto za zverimex?!“ zrúkol Deidara a odišiel sa ukľudniť do rohu miestnosti. Itachi ostal pred pultom sám.
„Ale...Psa máte, či nie?“ spýtal sa s nádejou.
„Bože vy ste ale otravný...“ zaúpela predavačka a zdvihla sa. „No ale tých máme. Poďte za mnou.“ Zavelila, kráčajúc k zadným dverám miestnosti. Itachi ju horlivo nasledoval.
Keď vstúpili do ďalšej miestnosti, Itachi hneď uvidel asi zo desať kotercov vedľa seba. Ale skoro všetky boli prázdne...
„Toto sú všetky, ktoré máme. Dokopy sú štyria,“ povedala predavačka ľadovým hlasom.
Itachi si ich postupne začal prezerať...
V prvej klietke bol malý, hnedý pes, ktorému nebolo vidno do očí pretože mal cez ne chlpy. Vyzeral vlastne ako malá metla...
„Možno by to bolo praktické a Konan by bola rada, že nemusí zametať, ale to nie...“ zamrmlal Itachi a pokračoval k druhému kotercu. Tam tiež dobre nepochodil. Pes bol príliš veľký... vyzeral ako taký menší medveď. Keď sa priblížil k tretej klietke, vybehol naňho akýsi agresívny kokeršpaniel. To bolo jediné plemeno, ktoré Itachi fakt neznášal. Mali strašne veľké oči.... Neveril ničomu, čo malo také oči. Ešte by sa uňho prebudil sharingan...
Itachi preglgol a pristúpil k poslednej klietke. Neveril, že tam nájde psa vhodného pre neho...Ale predsa. Keď uvidel to stvorenie, úplne sa mu rozžiarili oči...
„Toho chcem!“ vyhŕkol nadšene. Predavačka si ho pochybovačne premerala... „Myslíte to vážne, pane?“
„Áno! Áno! Toto je môj vysnený pes!“ skríkol, nespúšťajúc oči z...
Maličkej, utešenej čivavy, ktorá sedela uprostred klietky a robila naňho psie oči. Ale čo bolo najzvláštnejšie, prečo si ju vlastne aj Itachi vybral... Bolo to, že pod očami mala rovnaké čiarky ako on. Presne také isté... Itachi bol z toho celý dojatý.
„Pane, chcem vás upozorniť, že tá čivava je dosť vychca...ehm, prefíkaná. Možno sa vám bude zdať, že by nikomu neublížila ale skutočnosť je iná.“ Varovala ho predavačka.
Itachi sa na ňu veľmi, veľmi škaredo pozrel. „Prosím vás! Ako by mohla niekoho pohrýzť?“ zvolal pohoršene. Predavačka len pokrčila plecami, vybrala čivavu s klietky a podala ju Itachimu. „Mimochodom pane, je to on.“ Povedala ešte predavačka.
Itachi neprítomne prikývol. „Takže...bude sa voláááť...Trhač!“
Keď už zaplatil, vošiel dovnútra za Deidarom. Blonďáčik si najprv psa v rukách Itachiho nevšimol, ale keď ho uvidel jeho reakcia nebola zrovna taká, akú Itachi očakával.
„Ty v**e!! Presne takého má Paris Hilton!“ zrúkol Deidík ohromene.
Itachi sa naňho zamračil a ďalej hladkal „Trhača“ po hlave.
„No a čo ty, vybral si si niečo?“ spýtal sa Itachi napokon.
„Vlastne...vlastne áno.“ Odvetil a ukázal na akvárko, ktorá ležalo na pulte. Vnútri sa veselo premávala asi dvadsať centimetrová korytnačka.
„Však je nádherná?“ hneď k priskočil Deidara. „Volá sa Doris!“ oznamoval v euforii.
„Eh...Deidara si si istý že už neporastie?“ uisťoval sa Itachi.
„Samozrejme! Tá predavačka mi to predsa povedala!“ zvolal bezstarostne.
Itachi iba pokrčil plecami a myslel si svoje. Nuž ale, obidvaja nakúpili tak sa pobrali z obchodu.
Nevšimli si ako sa za nimi tá predavačka škodoradostne usmievala. Veď oni len zistia, čo kúpili, pomyslela si.
Noooo xD Toto by som chcela zaradiť do "Sviatky u Akatsuki." Lenže tie sviatky sa niak míňajú...tak prečo si to trochu neupraviť nie?xD No veď ja nad tým ešte porozmýšľam...Mala to byť jednorázovka, le asi to bude trošku dlhšie...takže dvojrázovka xD
No dúfam že sa bude aspoň trošku páčiť a komentíky poprosím!xD
- Pro možnost psaní komentářů se přihlašte nebo zaregistrujte.
Deidara? Pudlík? Chjooo:( A ja som si myslela aká som strašne originálna xD
Real Sasuke (ja som to hovorila vždy xD)
Tak jsem hledala, ale nenašla. Ale vzpomněla jsem si ještě na jednu :
*Akatsuki mají čtyřnohého kamaráda!*, ta taky nemá chybu. Snad se mi autor/ka toho pudlíka přihlásí, bylo to fajn