"Kniha Džungle" u Akatsuki: lekcia č.2-Ako (ne)udržať zviera pri živote.

Deidara s Itachim už boli skoro pred sídlom. Vďaka bohu, pretože Deidara už Itachimu neskutočne liezol na nervy a keby nemal Trhača na rukách, už by bolo po ňom.
Išlo totiž o to, že čo povedal Deidarovi o „čiarkách“ pod očami čivavy, začal sa mu neskutočne posmievať.
„Hahahá, čiarky sem- čiarky tam,
šialenú čivavu doma mám!“ veršoval a spieval celú cestu.
„Deidara, ty aj s tou tvojou opancierovanou potvorou radšej sklapni.“ Schladil ho Itachi. „Vlastne, ja už viem prečo si si ju vybral... pretože ona jediná odolá tvojim výbuchom že?“ vracal mu to. To Deidaru dokonale rozladilo.
„Počúvaj ma!! Takže...“ nedokončil, lebo už boli pred dverami. Spoza nich sa ozýval neskutočný krik. Zdalo sa že patrí Konan...
„Čo to tá ženská zase stvára?“ zhrozil sa Deidara. Itachi neodpovedal, len otvoril dvere dnu.
A to čo zazreli, bolo naozaj desivé.
„Kakuzu!! To...to...to...to je nechutné! Okamžite vráť tú vec odkiaľ si ju zobral!!“ vrieskala Konan a z nijakého dôvodu stála na stoličke. Kakuzu stál pred ňou a na tvári mal výraz dieťaťa, ktorému ukradli lízatko. „Prečo sa ti nepáči? Veď je nádherný!“ zaujímal sa, približujúc ku Konan. Tá zvrieskla ešte hysterickejšie. Teraz ukazovala približne niekam, kde mal Kakuzu krk. „Hovorím ti, choď preč!! Okamžite! Ja neznášam hady!“ otriasla sa Konan odporom. Kakuzu sa teda sklamane obrátil, chystajúc sa odísť. Keď si ale všimol Itachiho a Deidaru, znova sa rozžiaril.
„Ahojté!“ zvolal neprirodzene prívetivo. „Tak čo na ňu hovoríte?“ zvolal a zakrútil sa na miesto o 360 stupňov.
„No...to je had!“ odvetil Deidara a prehltol.
„Niieee! Naozaj?“ povedal ironicky Kakuzu, hladkajúc pytóna čo mal okolo krku. Keď si všimol ako Deidara zbledol, postupne meniac farby, otočil sa radšej na Itachiho. „He? A ty?“
„Eh...to je tvoja vec Kakuzu. Ale k Trhačovi sa nepriblíži!“
„Trhač? Aký Trhač?“ divil sa Kakuzu. Itachi opatrne chytil psíka a vybral si ho z vrecka. (Sloboda zvierat!!!)
Kakuzu vyvalil oči. „Itachi, čo to je? Vidím dobre? Nemám si radšej zobrať lupu?“ začal sa pochechtávať. Itachi naňho pozrel vražedným pohľadom, otočil sa na päte a pobral do svojej izby. Cesta nanešťastie viedla okolo Konan. (ktorá stále bola na stoličke) Keď zočila zviera v Itachiho rukách, začala sa od zlosti úplne triasť. „Vy ste sa už načisto pomiatli!“ zrúkla a bežala sa zamknúť do svojej izby. Itachi nad tým iba pokrútil hlavou a pobral sa ďalej.

Tobi nadšene poskakoval po chodbe. Samozrejme, aj on už vedel o novom povolení. Preto držal v rukách kartónovú krabičku, v ktorej trónil škrečok. Tobi odkryl veko, aby sa mohol pokochať čo jeho Mišo robí.
„No...myšička! Hýb sa trošku!“ posmeľoval ho a trošku doňho strčil. Myšiak ale iba sedel, podivne sa triasol a nič nerobil... Správal sa trošku zvláštne. Tobi to ale pripisoval stresu s nového prostredia. (kartónovej krabičky? xD) naviac mu teraz v hlave vŕtalo niečo iné... Nemal si kam škrečka uložiť. V jeho izbe byť nemože, lebo Deidara -senpai by ho zabil. Ako tak Tobi prechádzal okolo Peinových dverí, skrsla mu v hlave myšlienka. Zaklopal na dvere a neočakávajúc odpoveď vtrhol dnu. Pein, ako ináč, stál pri Amálinej klietke.
„Čo chceš Tobi?“ spýtal sa ho, kupodivu celkom prívetivo.
„No, Pein-sama...chcel som sa spýtať, či by som si ho sem nemohol uložiť...“ prosil Tobi, ukazujúc na zvieratko.
„Ja neviem Tobi...asi nie. Daj si ho do svojej izby...“
„ Ale Peeeeiiiin! Prosíííím! V mojej byť nemôže...a sľubujem že je neškodný!“ mrnčal Tobi.
Pein sa zamračil, ešte raz pozrel na škrečka a potom prikývol.
„Tak teda dobre...ale nieže niečo vyvedie! Daj naňho pozor!“ upozornil ho a vyšiel von z pracovne. Tobi šťastne poskočil a položil Miša na poličku. Porozhliadal sa, s čoho by mu mohol urobiť „klietku.“ Do oka mu padla Peinová zbierka náučnej literatúry. „Aj tak ju nikdy nečítal,“ zamrmlal Tobi a vybral ju z police. Teda, on si to aspoň myslel...
No každopádne, nakoniec sa mu improvizovanú klietku urobiť podarilo. Na jej spodku bol kartón, po stranách naukladané Peinove knihy. Tobi spokojný sám so sebou, zobral Miša a nežne ho vložil do nového príbytku.
„Toto je tvoj nový domov,“ povedal a pozoroval, čo škrečok urobí. Ten si ale zase nehybne sadol. Tobi sa zamračil...
„No dobre, tak ti dám trošku času...idem ti doniesť niečo na jedenie.“ Zvolal zrazu a pobral sa preč. Nevšimol si ako zvedavo po myške poškuľuje papagáj, ktorému Pein náhodou zabudol zavreť klietku...

Zatiaľ si Deidara vo svojej izbe leštil akvárium pre Doris. On si ako jediný slušný a zodpovedný občan kúpil pre svoje zviera aj príbytok. Natiahol akvárium pred seba, aby si pozrel svoju prácu. Krása, lesklo sa dokonale. Usmial sa sám nad sebou, chytil Doris a išiel ju položiť do Akvária. Ale zarazil sa, trklo mu totiž že sa zabudol spýtať, či je korytnačka suchozemská alebo vodná.
„Do pekla! Čo si len teraz počnem?“ (xD) bedákal Deidara. Od nervozity si začal žuť prameň vlasov... Rozhodol sa, že pre radu zájde za Kisamem, ktorá práve opečovával svoje rybičky.
„Heeeej, Kisame! Potrebujem poradiť!“ zavolal naňho už z diaľky.
„Huh?“ zdvihol sa od dosť veľkého akvárka v ktorom plávalo zo päť pestrofarebných rybičiek.
„Kisame...mám novú korytnačku. Len neviem či je suchozemská alebo vodná...“ začal bezradne Deidara.
„Jeeeej! Ty máš korytnačku?“
„No áno...ehm...takže poradíš mi?“
„Musíš sa jej pozrieť na spodok predných noh, keď tam bude mať šupiny je suchozemská a keď budú hladké je vodná.“ Vysvetľoval Kisame akoby to bol návod na prípravu kávy.
„Vážne? Ďakujem! Hneď to idem vyskúšať!“ rozžiaril sa Deidara a už ho nebolo. Len čo vbehol do svojej izby, prudko chytil chudák Doris za pancier. Takže sme jej nemohli mať za zlé, keď ho poriadne kusla...
„Áááú!“ zafňukal Deidara oblizol si pokúsaný prst. Po ponaučení už bol predsa trochu jemnejší...Opatrne Doris chytil a začal skúmať jej nohy. Žiadne šupiny nenašiel, to znamenalo že je vodná! Vtom do dverí strčil hlavu Kisame.
„Tak čo? Zistil si to?“ zaujímal sa.
„Áno, je to vodná korytnačka.“ Oznámil hrdo Deidara.
Kisamemu len zasvietili očičká. „To je parádne! Takže by mohla bývať v akváriu spolu s mojimi rybkami!“
„Myslíš, že je to dobrý nápad?“ zapochyboval Deidara.
„Jasné!“ nenechal sa Kisame vyviesť z miery, a už aj Doris bral do nového príbytku. Vošiel do obývačky a opatrne ju vložil do vody... Korytnačka okamžite akčne začala plávať.
„Woow! Zdá sa, že sa jej tam páči!“ zvolal nadšene Deidík.
Kisame neodvetil iba pyšne pozeral na vodné tvory.

Pein si to mieril k svojej pracovni. Potreboval si pozrieť ešte nijaké papiere, takže dúfal že Tobi už bude preč. Hneď ako vošiel, niečo sa mu nezdalo. A potom to zbadal...
Jeho milované zväzky literatúry chýbali, namiesto toho mu na poličke stál akýsi „dom“ z kartónu a...jeho kníh!
„Nieeee!“ Pein zaklial a vyrútil sa prezrieť si tú skazu. Cestou prisahal, že ak sa mu Tobi dostane pod ruku neprežije to... Potom pocítil akýsi zvláštny vnútorný pocit... niečo nebolo v poriadku. A toto neboli jeho knihy...
Pozrel sa smerom ku klietke papagája- bola otvorená!!
„Amália! Preboha kde si?“ zvolal zúfalo. Nečakane, odpoveď prišla z lustru. Pein zdvihol hlavu a uvidel papagája, ako si pokojne sedel na lustri. Ale...z úst mu niečo trčalo. Vyzeralo to ako myší chvost... zrazu to Peinovi doplo.
„Amália!!“ zvrieskol hystericky. Začal sa potiť... Pribehol k dverám a pre istotu ich zamkol, keby chcel niekto náhodou vojsť. Potom sa pomaly začal blížiť k papagájovi.
„No tak...Amálka...poď ku mne...“ zaliečal sa jej Pein. Papagáj ho zvysoka ignoroval. Iba sa našuchoril a zdalo sa, že si veľmi pochutnáva na svojej koristi. Ako sa tak k nej Pein blížil, zakopol o pokrčený koberec a zapotácal sa. To Amáliu vyplašilo, so škriekaním vzlietla a „korisť“ jej pri tom vypadla z úst. Pein celý roztrasený sa zdvihol, utierajúc si pot z čela.
Zamieril k tvorovi čo ležal na koberci... Keď bol dostatočne blízko, už nebolo pochýb. Tobi ho zabije... Pein začal horúčkovito premýšľať ako by sa s tejto situácie dostal. Nenapadlo ho nič lepšie, ako zobrať zgegnutú myš a vložiť ju naspäť do klietky. Bude sa robiť, že sa nič nestalo... Po niekoľko minútovom snažení sa mu nakoniec podarilo dostať Amáliu do klietky. Tentoraz ju dostatočne zamkol. Potom sa nenápadne vytratil z izby...