Putá rodiny - 01. časť

Musím zmiznúť. Nevydržím to tam. To počúvanie otca, tichosť matky, moja sestra.. Áno, moja veľká sestra, ktorá má byť hlavou našej rodiny. A je slabšia než ja, keď to porovnám na náš vek. Aká som ja teraz a aká bola ona, keď mala toľko rokov.
Viem, že premýšľať o tom sa nesmie. Musíme počúvať otca. A to znamená, že aj keď on nie je veľmi nadšený z nej, musí to tak byť.
A vybíja si to na mne. Snaží sa zo mňa urobiť bojujúci stroj, ktorý poslúcha na slovo.

Neznesiem to. Ubíja ma to. Každý čaká, že budem najlepšia, že všetko zvládnem... Ja neviem. Myslia si oni, že ja nejem, nespím, že len existujem pre nich? Lezie mi to na nervy...
Nie som síce ešte dospelá, ale to nevadí. Ja viem, čo je pre mňa to najlepšie. A to nie je nič v Konohe. Tu ma nečaká nič dobrého. Príliš na mňa tlačia. V každom smere. Ešte aj moji priatelia, ak ich tak môžem vôbec nazvať.

Konečne som sa rozhodla na pevno. Musím odísť. A to hneď. Inak sa stane, že zo mňa neostane nič. Len úbohý poskok...

Tmavá postava sa vzpriamila a v očiach sa jej zablyslo. Dnes večer...
****

„Heeej! Hanabi! Poď sem, otec nás volá!“ Zakričal niekto.
„Idem.“ Dievča pomaly pridalo do kroku, nechcelo nechať dlhšie čakať otca.

Vošlo do miestnosti, kde už bolo niekoľko členov jej rodiny. Všetci sa tvárili veľmi sústredene. Nenápadne si stala dozadu a pozorne si každého prehliadala.

„Asi viete, prečo ste tu. Konoha sa mení a my sa na to nemôžeme len tak dívať. Musíme byť silnejší, lebo mám taký pocit, že čoskoro sa tu udeje veľa vecí. Takže,“ pozrel sa na svoje dve dcéry, „očakávam, že vaše výsledky budú len vynikajúce!“ Jeho hlas sa mierne zdvihol a obočie sa zvraštilo.

Obe mlčky prikývli, dívajúc sa mu uprene do očí. Hlava Hyuuga klanu spokojne prikývol a začal vravieť už o iných veciach, ktoré mu ležali na srdci.

Vynikajúce! Pche! Čo si vôbec myslí? Jasné, že budú, čo iné. Budú poslušne a bez reptania počúvať otecka. Inak by ich čakal tvrdý trest. Pohľad jej zaletel k druhej polovici miestnosti, kde stála vedľajšia vetva klanu. Neji... Zachvela sa. Aké by to bolo, mať tú pečať a byť stále v neistote z toho, že hocikedy môže byť jeho život zničený hlavnou vetvou? Akýkoľvek odpor je kruto trestaný... Nie, toto ja nechcem. Chcem, byť slobodná, robiť to, čo chcem, ničiť toho, koho chcem, ale tak, aby to nebolo ako tu, násilím. To nie je ani zábavné...

Rodina sa rozchádzala a ju čakal tréning s otcom. Zhlboka si povzdychla a vydala sa do haly, kde ju čakalo poldňové trápenie sa.
****

Konečne je tma. Milujem noc. Hviezdy na oblohe, To ticho. Len ja a nič. Moje myšlienky mi poletúvajú hlavou, nedá sa mi spať.
Vlastne ani nemôžem. Veď dnes je už tá správna chvíľa. Môj odchod...

Vzala spod postele batoh plný vecí a zbraní, otvorila okno, prehľadala okolie Byakuganom, potom aj dom, a keď videla, že každý spí, vyskočila von a zmizla v hustom poraste...
****

„Hanabi!!!! Kde si?!!“ Domom sa ozýval rev.
„Čo sa deje?“ Hinata a ostatní vyšli z izieb a pozerali na rozzúreného Hiashiho.
„Nie je v dome. Nie je v okolí. Nie je proste nikde! Zmizla!“ Od hnevu bol celý červený a na čele mu vystúpili žilky.
„Toto by si mal vidieť.“ Prišla za ním jeho žena a ukázala na Hanabinu izbu.

Vošiel dnu. Aktivoval Byakugan a hneď si všimol to, čo aj jeho žena. Jej veci, jej zbrane, to bolo preč. Takže ušla. Ticho ako nejaký zločinec. Bez rozlúčky... Ale prečo?
Do očí sa mu vkradol smútok. Hanabi, čo som ti urobil? Sklonil hlavu a mlčky odtiaľ vyšiel.
****

Sloboda! Voľnosť! Žiaden útlak! Bežala cez les s úsmevom na tvári. Sem tam sa zastavila, obzrela sa o skontrolovala, či ju nik nesleduje a potom spokojne pokračovala ďalej.
A čo teraz? Kam ma nohy zavedú? „Stále rovno... Do diaľav...“ Začala si popiskovať a bez pomyslenia na to, čo všetko za sebou zanechala zmizla v rannom slnku...