Konečne vyšlo slnko...aj keď za hroznú cenu...

Zlý ťah... Aj také sa stávajú...
prebleslo jej mysľou, keď kunai preťal napätú atmosféru a trafil do čierneho. Na zem dopadli odrazené kvapky krvi. Jej krvi.
Nikdy som si nemyslela, že budem schopná v niečom zájsť tak ďaleko... A predsa tu dnes som...A preto tu dnes umriem... No keby som si mala vybrať život plný neistoty alebo toto vyberiem si smrť... Teraz, tu...v boji....v boji o milovanú osobu... Aha, spustil sa dážď. Nie postupne...od slabého mrholenia. Tento dážď bol iný.... Spustil sa z ničoho nič a bol to rovno hustý lejak... Možno nebo plače nad mojím osudom...Nad osudom nás všetkých... Určite je prečo plakať...
uvažovala kunoichi naďalej. Hustý závoj dažďa jej už stihol zamokriť vlasy, aj oblečenie. Po vlasoch jej cícerkom stekali potoky vody, dopadali na jej na tvár, na plecia i na srdce..Srdce v ktorom bol hlboko zaťatý kunai. Voda jej omývala ranu a ďalej už stekala zafarbená do krvavo červenej...
Zvláštne...nebolí to tak ako som sa bála...Aká irónia...Môj strach ma ochromoval...Preto som nikdy v boji nič poriadne nedosiahla...A teraz keď viem, že umriem...Mám kunai v srdci...Zistím, že to nebolí...Oveľa väčšia je bolesť, ktorú cítim ja nie moje telo...To ho tu mám nechať? Len tak samého? Napospas zlému, krutému osudu, proti ktorému som sľúbila, že budeme naveky čeliť spoločne?
zhlboka sa nadýchla
no najviac ma bolí a desí, že už ho možno nikdy neuvidím...Jeho nevinné modré oči, do ktorých som sa tak dlho bála pozerať, hlúpa hanblivosť a ostych zapríčinili, že som stratila dlhé roky, počas ktorých som mohla byť s ním, lebo on ma vždy miloval...
do očí sa jej nahrnuli trpké slzy. Jej nohy ju už neudržali, podlomili sa jej kolená... Padala na zem, no pádu sa nebála...Nebála sa, že spadne a udrie sa, že ju to zabolí...Pretože väčšiu bolesť akú teraz cítila, už zažiť nemohla.... Na zem dopadla jej čelenka...Čelenka so znakom Konohy...No ona nie...Čiesi ruky ju zachytili. Oči mala stále otvorené, no už videla rozmazane... Tie ruky si ju jemne privinuli a bradu jej nadvihli, aby sa mohli zadívať do jej tváre...
„ Konečne vyšlo slnko...“ namáhavo zašepkala s úsmevom. Jedna z rúk ju jemne pohladila po tvári... Sýto modré oči boli plné sĺz, no ústa sa napriek tomu tiež usmievali.
„Za takéto slová ťa milujem, Hin...“ zašepkala osoba, skláňajúca sa nad jej tvárou a ich pery sa spojili v dlhý bozk.
„Aj ja ťa milujem...hokage Naruto- sama...“ zašepkala s ešte väčšou námahou. Pobozkal ju na čelo a ona zdvihla ruku aby ho pohladila po tvári.
Prečo je osud taký krutý? Prečo máme na výber? Buď sa obetujem zaň alebo prežijem a budem sa trápiť?
Hinate sa znova po tvári skotúľalo pár zúfalých sĺz...Okamžite jej ich zotrel no na ňu dopadali zas tie jeho...
„A čo...on...je..mŕtvy?“ jej hlas slabol každou sekundou a nebola si istá či ju počul... no počul...
„Áno, Hin..zabila si ho....Odpusť mi, prosím! Keby som dal pozor, keby som videl, že Pein ešte dýcha vytrhol by som mu ten kunai!“ hlas mu zlyhal a zatváril sa bolestne.
„Nie, Naruto....Nesmieš....viniť...seba...“ dýchalo sa jej čoraz ťažšie. Rozkašľala sa, na zem dopadla spŕška krvi. Naruto jej starostlivo utrel krv z úst a silno, no opatrne si ju privinul.
„Sľúb... mi, že.... budeš.... dobrým........ hokage....a.....že....sa postaráš o...našu..malú...Kushinu....ja...milujem..ťa....vždy to...tak bolo a....vždy....to tak bude....dokým...moja duša...neprestane ....existovať...“ Jeho vlasy, zlaté ako slnko, osvietila žiara toho pravého slnka, ktoré sa predralo pomedzi desivé mračná a zalialo krajinu.
Je presne ako slnko....Vychádzajúce slnko pre Konohu...je koniec jej najväčšiemu trápeniu...aj keď ja musím umrieť...no Konoha získala nadlho pokoj a tiež...nového hokageho...toho najlepšieho, ktorý bude vždy tu aby ich všetkých ochránil aj za cenu vlastného života....ďakujem, že som ho mohla vidieť...naposledy...no tento pohľad si uchovám v duši...kamkoľvek pôjde....
chcela tie slová vysloviť no už to nedokázala...Z diaľky ešte začula slová: „Aj ja ťa milujem, Hinata a pamätaj, že i ty zostaneš v mojom srdci i duši navždy...hocikam pôjde....a sľubujem, že o našu malú Kushinu sa postarám...bude vedieť, akú mala statočnú matku....Hinatu, ktorá prekonala strach, ochránila hokageho a celú Konohu za cenu vlastného života....“
a vtedy ten krásny hlas spolu so všetkými zvukmi pre ňu stíchol. Navždy...