Putá rodiny - 03. časť

„Nie, prosím, ušetrite moju rodinu. Prosím,“ nariekala žena a prosebne zdvíhala ruky k tmavej postave stojacej nad ňou.
Tá sa len uškrnula. „Prepáč, ale si môj zárobok. Nemôžem vás nechať tak. A keby nie ja, zabijú vás iní. Takto z toho aspoň niečo mám.“ S týmito slovami jej zapichla kunai do srdca. Potom ju zdvihla a prehodila cez plece.

„Prečo ti to tak trvá?“ Ozval sa namrzený hlas spoza nej.
Otočila sa. „Čo chceš, veď je to už tvoje.“ Pozrela sa na deti krčiace sa v kúte. Zamračila sa a stislo jej srdce. Na malý okamih sa v nej ozvalo svedomie, ale zase rýchlo zmizlo. „Postaraj sa už o nich.“ A vyšla von z domu.
Muž sa uškrnul a doprostred izby položil vtáčika. Potom vyšiel za ňou. Po pár metroch sa obzrel, spojil ruky a povedal: „Katsu!“

Dom vybuchol. Plamene hltali miesto, kde predtým bývala veľká rodina. Ktorá však mala smolu. Boli na zozname hľadaných ľudí, za ktorých bolo dobre platené. Teda, hlavne za dospelých.
Mužove telo mal v rukách Tobi. Skupinka troch vrahov sa vydala na miesto, kde mali predať mŕtvoly a dostať za ňu peniaze.
****

Už je to nejaký ten čas, ako som tu. Zosilnela som. Otec by sa až divil, keby ma videl... Otec... Pozrela na mraky nad sebou. Ktovie, ako to tam vyzerá. Hoci sa tam vrátiť nemôžem. Ale chcela by som im ukázať, čo som dokázala a...
„Han? Kde zase lietaš?“ Obopli ju mužské ruky a ona sa zachvela.
„Deidara,“ vzdychla a zavrela spokojne oči.
„Na čo myslíš? Alebo na koho? Začínam žiarliť.“ Naklonil sa k nej a pobozkal ju na krk.
„Nemusíš. Len som premýšľala o..“ Zavrtela hlavou. „Nechajme to tak, áno?“ Otočila sa k nemu a začala ho bozkávať...
****

„Ďalšou osobou na zozname je Kaito Amiko. Žije blízko Konohy.“
Konohy. Je možné, že by som stretla niekoho známeho? Už aby sme tam boli...
„O dva dni sme tam. Nemali by nás čakať, malo by to byť úplne jednoduché.“ Deidara sa samoľúbo zaškeril a pozrela na Hanabi.
Tá sa len pousmiala na neho a viac sa mu už nevenovala. V mysli bola na mieste, kde kedysi žila...
****

„Amiko! Kde si? Ami?“ Muž sa zvedavo pozrel do domu, ale nikde svoju priateľku nevidel.
„Mám ťa!“ Ozval sa za ním zvonivý hlas mladej ženy a on na krku pocítil chlad. Mal tam priložený kunai.
„Si moja šikulka,“ otočil sa k nej, keď ucítil, že dáva zbraň preč.
„Nebuď smiešny. Viem, že si ma nechal.“ Vyplazila mu jazyk.
„Ami...“ Pritiahol si ju do náručia a pozrel jej do očí. „Milujem, keď sa takto čertíš...“ Sklonil k nej hlavu a pobozkal ju.

„Kde ste vy dvaja?“ Začuli hlas z vonku. Obaja si nahlas vzdychli a vyšli von.
„Deje sa niečo, Shino?“ Opýtal sa ho muž.
„Máme misiu. O hodinu vyrážame do Zeme vĺn. Máme tam zaniesť nejaké dokumenty.“ Zahalený muž sa mierne pousmial, hoci to nebolo vidno. „Mrzí ma, že som vás musel prerušiť, Kiba, ale...“
„Viem, viem,“ ten mávol rukou a otočil sa k priateľke. „Zase musím ísť, dúfam, že to nebude tak dlho trvať, ako tvoja minulá.“ Pousmial sa smutne.
„Nenechal si ma dopovedať, Amiko ide s nami. Godaime tak rozhodla.“ Shino sa zaškeril, keď videl, aký účinok majú jeho slová.
„Čo si to nepovedal hneď?!“ Oboril sa na neho kamarát a hneď na to sa otočil k Amiko. „To je paráda, že ideš s nami.“ V návale radosti ju zdvihol do náručia a začal sa s ňou točiť.
„K-Kiba, daj ma dole,“ vravela mu so smiechom Ami. Tiež bola rada, že ide s nimi. Neznášala dlhé odlúčenia od Kibu.
****

Kde sú? Už tu na nich čakáme desať minút. To sa im často nestáva. Hoci, je pravda, že spoločne sme na misii ešte neboli. Obzrela sa. Konečne.
Pár metrov za ňou kráčali mladý pár držiaci sa ruka v ruke.
„Prepáčte, že meškáme.“ Ospravedlňujúco sa na Shina a Hinatu pozrela Amiko. „Niečo sme ešte riešili...“
„Nič sa nedeje, hlavne už poďme.“ Povedal Shino a všetci štyria spoločne vyšli z brán Konohy...
****

„Nik tu nie je.“ Hanabi prezerala Byakuganom dom a aj celé okolie. „Ani noha,“ dodala namosúrene.
„Možno si len zašla na nákup. Jej posledný,“ zasmial sa Deidara a Tobi len súhlasne pritakával.
„Nemyslím si. Nemá tu zbraň a ako vidím, tak sa asi balila.“ Ukázala na dve pohodené tašky a pár vecí na zemi. „Zrejme dostala nejakú misiu.“
„Tak to treba zistiť akú.“ Deidara sa pozrel na Hanabi a tá len prikývla.
„Vyrazím večer, dobre sa tam vyznám. Vy dvaja ostaňte niekde blízko.“ S týmito slovami odišla von si obzrieť okolie domu.
Deidara len za ňou mlčky hľadel. V očiach sa mu niečo neurčité. Potom len pokrčil plecami, zavrtel hlavou a vydal sa za Tobim, lebo začul z kuchyne nejaký rachot.
****

Mám to! Tmavá postava sa uškrnula a v ruke zovrela nejaké papiere. Zasunula skrinku a potichu vyšla zase von. Stála na vrchu budovy Hokageho. Hľadela na nočnú Konohu, počúvala ticho, ktoré sa ňou nieslo. A vtom rýchlo uskočila.
Na miesto, kde stála, dopadlo desať kuaniov.
„Sakra!“ Ozval sa ktosi.
Hanabi sa len uškrnula. „Nabudúce mier lepšie.“ A s týmito slovami sa vyparila.
„Tenten! Čo sa deje?“
„Ja neviem, niekto tu stál, a v ruke niečo mal, tak som na neho zaútočila, ale tá osoba ušla.“ Ale ten hlas. Ten jej niečo pripomínal. Kto to bol?
„Poď, pôjdeme sa pozrieť, čo chýba,“ pokynul jej muž a obaja vošli dnu, do kancelária Godaime.
****

„Onedlho budeme v Zemi vĺn. A potom už len rýchlo odovzdať dokumenty a domov.“ Kiba si veselo popiskoval a Akamaru súhlasne zaštekal.
„Ty by si chcel mať vždy všetko za sebou a zase doma leňošiť.“ Štuchla do neho Ami.
Shino a Hinata sa na seba len pozreli a uškrnuli. Dobre poznali Kibu, preto už k tomu ani nič nevraveli.

„Stále rovnaký. Kiba Inuzuka...“ Ozval sa odniekiaľ hlas.

Všetci štyria zastali, postavili sa chrbtami k sebe a zdvihli zbrane. Akamaru zavrčal a potom zakňučal.
„Viem, viem, aj mne je to divné.“ Povedal Kiba a pozrel sa na pravo.

Odtiaľ vyšla postava v čiernom plášti s červenými obláčikmi. „Dlho sme sa nevideli, Kiba.“ Usmiala sa na neho.
„Ha-Hanabi?“ Vyjachtal ten a ostatní traja len vytreštili oči.
„Áno, som to ja...“