Obyčajný list...

V Konohe zavládla ďalšia letná noc...Vietor mi divoko rozfúkal vlasy a taktiež pomaly, ale iste začal aj sušiť slzy.
Život vie byť krásny, ale aj zlý. Nespravodlivý... Zobral mi ťa. Práve keď som ťa našla, mi ťa neľútostne zobral. Možno to tak malo byť... Alebo skôr, možno to tak nemalo byť, teda, my dvaja sme nemali byť... Aspoň nie spolu. Ale ako tu bez teba prežijem?! Ako?!
Kričala som do tmy. No nikto mi nezakričal späť. Iba moja ozvena. Slová bolestne pravdivé a skutočné, až mi pretínali srdce.
"Nič ma tu už nedrží... Chcem ísť za tebou... Ale čo ak ťa tam nestretnem?" šepkala som bolestne.
Bol si pre mňa príliš dobrý... Možno preto si ma opustil... napadlo mi.
Bezmocne som sa zosunula na zem. Hlavu som položila na studenú strechu... Strechu najvyššej budovy v Konohe...
Prosím, vráť sa... Pomôž mi sa rozhodnúť... Potrebujem tvoju radu... Potrebujem... teba... hrdlom sa mi drali vzlyky...
Slzy, usušené vetrom obnovili nové, väčšie...
Vždy si mi bol tichou, no predsa viditeľnou oporou... Ale ja som si ťa nevšimla... Vždy si tu bol pre mňa, ale ja som ťa prehliadala... Keď som všetkých stratila a úplne sa uzavrela... ty si ma zachránil... No ja som ťa opäť nechala len tak stáť... A predsa len, keď tu nie si, bolestne si to uvedomujem... Uvedomujem si to, ako ťa milujem...Ako bez teba neviem, ako ďalej... Lebo sa nemám s kým porozprávať... Nie je tu nikto... Nikto komu by na mne záležalo tak ako tebe...
V ruke sa mi blýskal kunai... Jeho ostré hrany sa mi zarezávali do dlane, stekala mi z nej krv... Bolelo ma to, no cítila som, že si to zaslúžim... Za to, aká som bola slepá...tvrdá... za to, ako som mu mnoho krát ublížila, no on sa vždy vrátil...
Ako zbitý pes, čo miluje svojho pána... prebleslo my mysľou.
Z očí mi vyhŕkli ďalšie slzy. Slzy trpkosti. Zdvihla som hlavu a zadívala sa na môj domov. Konohu. Stisla som kunai v dlani silnejšie. Vedľa mňa sa tvorila stále väčšia kaluž krvi. Mojej krvi. Cítila som, ako pomaly slabnem, ako som stále bližšie k nemu. Už dávno som to chcela urobiť, ísť za ním, no vždy ma niečo držalo... No teraz som si nevedela spomenúť, čo to bolo... Ale ani som si nechcela spomenúť... Nechcela som, aby ma niečo zadržalo... Len som už nechcela viac trpieť...
Len byť s ním...Len byť s ním... opakovala som v mysli omámene...
Ruky sa mi podlomili a môj trup dopadol späť na strechu. Cítila som, ako sa moja duša pripravuje k odchodu... Za ním... Ležala som tam, sama, opustená. Hľadela som na hviezdy, ktoré sa pomaly vytrácali, utekajúc pred slnečnými lúčmi. Už som chcela, aby to bolo za mnou, aby bolesť pominula... Znova sa zdvihol vietor spolu s lístím...Jeden list sa vyšmykol z prúdu... Pomaly sa kĺzal vzduchom smerom dolu, ku mne. Dopadol mi do zranenej dlane. S námahou som pootočila hlavou a zahľadela sa naň.
Obyčajný list. Len jeden z mnohých, ktorých denne opadnú stovky, možno tisícky. A predsa práve tento obyčajný list bol dôležitý... Prečo? Lebo som pochopila...
Po prvé...pochopila som, že to je znamenie. Znamenie od neho... že predsa len existuje dôvod, pre ktorý tu treba zostať... Pre ktorý sa oplatí žiť... Ten dôvod, to niečo, ktoré som chcela sebecky prehliadnuť... Zase by som bola urobila chybu... Chybu, ktorá by mu ublížila... No tento raz nie... Po druhé pochopila som ten dôvod... Dôvod, ktorý ma tu pred tým držal... Bol to môj domov... Bola som to ja... Bola to táto zem...títo ľudia...títo shinobi... Všetci na mňa spoliehali... Že ich budem viesť a že ich ochránim... Aj za cenu vlastného života...
Zo všetkých síl som sa prudko posadila. Kunai mi vyletel z ruky niekam do neznáma. Aj list, spolu s pár kvapkami mojej krvi sa vzniesol do vzduchu. Pomaly sa vlnil okolo mňa, až zamieril do ohnivej žiary vychádzajúceho slnka.
Na chvíľu sa mi zazdalo, že v tej žiare vidím jeho tvár...usmiatu...spokojnú... a tá tvár odrazu zašepkala:
„správne, Tsunade... Milujem ťa... počkám na teba...“ a potom zmizla...
Vedela som, že napriek obrovskej strate krvi sa mi to nezdalo, ale sa to naozaj stalo.
„ Raz budeme spolu...“ šepla som so slzami v očiach, dívajúc sa do oslepujúcej žiary skorého slnka...
Zdravou rukou som rýchlo spustila lekárske ninjutsu.
„ Raz budeme spolu, raz budeme spolu...“ šepkala som si ako uspávanku.
A keď som cítila, ako mi viečka oťažievajú, nechala som sa vtiahnuť do sveta snov, kde ho možno stretnem, no pritom budem vedieť, že sa po prebudení vrátim sem, do Konohy, aby som ju chránila... Tak ako si to prial... Pretože ja som.... Piaty hokage...