Nezabudneme, Itachi...

Stáli tam len oni dvaja. Konečne sami. Konečne spolu. A predsa bola medzi nimi priepasť tak hlboká, že jej dno tvorilo samotné peklo...
Ak niekto urobí v živote osudovú chybu, je šanca, že ju napraví. Alebo aspoň ten niekto vie, že život, čo dovtedy prežil bol krásny, má veľa pekných spomienok. Ale čo zmôže človek, ktorý robil osudovú chybu celý svoj život? Taký, čo ubližoval svojim najbližším... A tým aj sám sebe. A prečo? rozmýšľal.
Pre h*vno!
toto slovo sa mi zdalo najvhodnejšie. Nepríjemne mi skrúca žalúdok...
Načo bol môj život vlastne dobrý? Aby som ich všetkých zabil? Aby som jedného z nich nechal žiť a pritom sa trápiť výčitkami? A ten jeden, čo to prežil potom spustil ďalšiu lavínu bolesti...Keď odišiel...Zas kvôli mne... Vlastne všetko zlo, čo spáchal vo svojom živote bolo moje zlo. Moje dielo skazy...
Mohol som tomu zlu zabrániť. Mohol som ho nechať žiť, teda všetkých, neurobiť ten osudový krok, mohol som ich všetkých teraz mať pri sebe...
Alebo som ho mohol zabiť...Spolu s ostatnými...Hoci by som trpel ako v najtemnejšom pekle... Aspoň by netrpeli tí, ktorých som si celkom obľúbil...
Sasuke, prečo si spravil to čo ja? Prečo si ich tak zradil? Nemal si pokračovať v mojom diele....V diele prinášania bolesti a trápenia...Ale ako ti to mám povedať? Teraz je už i tak neskoro...A navyše...Zase by som ťa len trápil... Ako to mám vo zvyku... Keby som ti teraz mohol povedať, aby si bol šťastný, vrátil sa k nim... Máš ozajstného brata inde, nie tu... Jeho vlasy pripomínajú jeho dušu. Je slnkom. Je nádejou.... Pre teba... I pre môj domov...Konohu... Napriek všetkému...
Už tam nestáli. Jedného meč pretínal srdce toho druhého. Klesli spolu na zem. Stále boli bratmi. Napriek všetkému... No už neboli sami.
Jeho telo sa presunulo do lona niekoho iného. Itachi už slabo videl, no sluchom ešte rozoznal nejaké zvuky.
Plač...detský plač...Vedel, že je jeho...Sasukeho... pripomenulo mu to detstvo...keď ho trénoval...aby bol lepší...chcel byť lepší...chcel byť ako on... Teraz trénoval, aby nebol ako on...Aby ho zabil...
„Podarilo sa... Sasuke... pomyslel si trpko, no vedel, že to bolo spravodlivé...
Ďalší zvuk, čo rozoznal, bol...už zabudol ako sa nazýva taký zvuk...
Kvap, kvap... zahmleným zrakom ju uvidel...
Tú, ktorej cez Sasukeho ublížil...On jej vlastne ublížil dva krát...Pretože raz jej ublížil Sasuke...a Raz aj on samotný....To kvapkanie (konečne si spomenul ako sa to nazýva) pochádzalo z jej líc...
Drží sa statočne, to musím uznať... Keby som mal v ruke silu utrieť jej tie slzy... Pretože si ich nezaslúžim...Pretože som jej dal lásku a hneď jej ju zobral... Zanechal som len dieru.. Ďalšiu... Hoci, vlastne...To ona mne ukradla srdce... Sakura....Milujem ťa... Odpusť... chcel by som zašepkať a potom ju pobozkať...
Sakura sa nad neho sklonila a ich pery sa spojili...
Akoby vedela, na čo som myslel... napadlo ma.
Dych mali zrýchlený ako v prvý deň...
„Milujem, ťa, Itachi... A nikdy nezabudnem...“ zašepkala pomedzi vzlyky, ktoré dovtedy dusila v sebe.
Ešte chvíľu som sa na ňu díval... A potom ma upútal tretí, posledný zvuk...Tiché zatínanie pästí... Nemusel som ani pootočiť hlavou, vedel som od koho sú, no i tak som to urobil... Aj jeho som chcel vidieť... Naruto...Rokudaime... tiež potláčal vzlyky a slzy... Stratil toho v živote viac ako ja... Pretože ja som všetko cenné v mojom živote zničil... Odpusť mi...Túto bolesť si nezaslúžiš... Prosím, buď mu dobrým bratom... To je to, čo teraz potrebuje... Tvoju silu... Tvoju nádej... Viem, že mu ju dáš... Dáš mu to, čo som ja nedokázal... Vytrhni ho z temnoty... bolo tak veľa vecí, čo by som im chcel ešte povedať... No už som nemohol... To bol môj trest... Trest za to, že som skoro zničil aj ich... Naruto zdvihol pohľad a zadíval sa do mojich očí... Už ani jeho slzy nemohli byť umlčané, začali sa valiť prúdom...
„ Postarám sa...“ zašepkal tak, že som to mohol počuť iba ja... Pocítil som úľavu... Úľavu nad tým, že vedel, na čo myslím, čo chcem... Pocítil som, že Sasuke mi silno zviera ruku, Naruto ma silno stisol za druhú...
A Sakura ma nežne hladí po tvári...
„Nezabudneme, Itachi...“ spoločne zašepkali...

Keby som aj šiel do samotného neba, vždy by to pre mňa bolo oproti tomuto okamihu nič
usmial som sa a moje oči sa pomaly privreli.