Minatov Život - 02 - Nezvratná minulosť

„Tak teraz sa môžeme porozprávať, keďže ťa nepoznáme tak si dáme také menšie predstavovanie. Začneme od pôvodných členov týmu.“ A pozrel sa na chalana hneď vedľa Minata.
„No tak začnem asi ja...“ ozval sa po chvíli. „Takže ja som Hiraga Kazuma. Volajte ma len Kazu. Moje záľuby sú športy a súperenie s priateľmi, mám rád pofľakovanie a zábavu. Neznášam asi tréningy.“
„Kazu, to si zapamätám.“ Napomenul ho Jiraya.
„Ja som Hyuuga Suzu, stačí len Suzu. Moje záľuby sú tréningy, zábava a misie. Neznášam nudu.“ Dokončila a do slova sa dal sensei.
„Tak ja som Jiraya, celé meno nepotrebujete. Moje záľuby sú zbieranie materiálu pre moje knížky..“ „Zasa tie jeho knihy a ženy.“ ozval sa Kazuma.
„Tak to budem na teba tvrdší Kazu. Neznášam keď mi v mojich záľubách niečo bráni. Si na rade nováčik.“
„Volám sa Namikaze Minato, záľuby misie, boj a všetko čo je s tým spojené. Neznášam keď mi v tom chce niekto zabrániť.“ Pozrel sa na ostatných, ktorý ostali v údive z toho čo povedal. Toto by nikto z nich nečakal. Po chvíli sa ozval Jiraya.
„No dobre to je pre dnešok všetko, tréning môžeme ukončiť a zajtra máme misiu, tak sa na to pripravte. Nebude to totiž nič ľahké, preto nám bol pridelený Minato ako chunnin.“
„On už je chunnin?“ ozvala sa Suzu od prekvapenia.
„Áno už je, prečo si myslíte že som s ním mal také problémy? No ale to je teraz už jedno. Dôležité je aby ste si na seba zvykli, tak ja už idem. Rozchod.“ Jiraya zmizol v oblaku dymu, Kazu odbehol preč. Na lúke ostali len Minato a Suzu, tá sa stále na neho neveriacky pozerala.
„Toto je chunnin? Veď nie je starší od nás a mi sme ešte genini.“ Premýšľala v hlave keď ju v tom prerušil.
„Áno som chunnin, nie som síce od vás starší, ale som zručnejší. Keď to chceš vyskúšať tak sa môžeme pustiť do toho. Ale nie dnes pretože zajtra máme misiu a bude potreba každého schopného človeka. Tak po misii sa dohodneme.“ V tom jej zmizol z pred očí, no však nie ďaleko. Ostal za neďalekým stromom.
„Ona si fakt myslí že to bude také jednoduché? Veď uvidíme.“ Popritom Suzu už odišla a aj on sa pobral domov. Prechádzal takmer vyprázdnenou ulicou, zastavil sa na jeden ramen, ktorý do seba rýchlo nahádzal a pokračoval domov. Už bol asi takých sto metrov od domu, keď ho zastavil Jiraya.
„Tak chlapče, vidím že si schopný tak prečo si opustil svoj tým?“ Minato sa otočil, pričom mal ruku zovretú v päsť.
„Čo vy o mne viete? Nič tak čo vás to zaujíma?“
„Ide mi o to že som si všimol že máš veľa schopností a bol si pridelený ku mne. Tak chcem vedieť že prečo nie si so svojím týmom s ktorým si začínal.“
„Ako som povedal, neviete o mne nič. Myslíte si že keď budete ku mne milý že sa niečo zmení? Tak to ste na veľkom omyle. Neviete čo som zažil, neviete čo sa stalo.“ V tú chvíľu zmizol a objavil sa za Jirayom s kunaiom v ruke.
„Skutočne si myslíte že som naivný? Alebo sa chcete len presvedčiť aký som?“
„Popravde chcem vedieť čo je za tým že si už chunnin a čo sa stalo že používaš také náročné techniky. Najme túto, ju som totiž ešte nikdy nevidel.“
„To je jedno či ste ju videl, alebo nie. Čo sa týka toho čo sa stalo je to minulosť.“ V tom ho sensei prekvapil a udrel ho po hlave.
„To bolo za čo?“
„To je jedno je to minulosť.“
„Ale ešte to bolí.“
„Práve to je najhoršie na minulosti, dokáže bolieť a je len na nás či sa z nej poučíme, alebo ostaneme taký aký sme boli. Preto si myslím že sa ti niečo v minulosti stalo.“
„No dobre rozoberieme to u mňa.“ Vošli do domu a usadili sa v kuchyni. Minato pripravil nejaký ten čaj a pre seba ešte niečo na večeru.
„Tak čo chcete presne vedieť?“
„Tak chcem vedieť čo sa stalo v minulosti.“
„Hmm tak to je jednoduché.“ Začal hovoriť svoj príbeh.

„Všetko to začalo misiou infiltrovať dedinu skrytú v hmle. Dostať sa tam nebol problém, dokonca ani zaradiť sa medzi ich jednotky. Najväčší problém nastal hneď po tom čo sme informovali Konohu o vývoji v hmlovej. Na druhý deň k nám vtrhli ich jednotky ANBU, snažili sme sa brániť ale dostali sme len dvoch. Zvyšný traja nás odvliekli niekam do podzemia, nevedeli sme kam pretože sme boli v bezvedomí. Najprv vypočúvali nášho senseia a potom sa pustili aj do nás. Mi sme však nič nevedeli, to nám však neverili. Videl som umierať celý svoj tým pod ich nátlakom. Bol som jediný ktorý prežil a aj to len preto že sa mi podarilo utiecť za pomoci tejto novej techniky. Nikto nevedel kde som, pretože to zbehlo veľmi rýchlo. Všetko čo mi ostalo bol prívesok po senseiovi. Ako my bolo povedané doniesol som ho Hokagemu a ten ma oslobodil na určitú dobu z misii. Tak som skončil u toho že som dostával misie samostatne. Na to však som sa musel stať chuninom, tak som zložil chuninsku skúšku a skončil som samostatne. Bol som určitú dobu aj v ANBU a to my dopomohlo sa vypracovať na dnešnú úroveň mojich zručností. Lenže vyzerá to tak že sa blíži vojna a samostatné misie by boli príliš nebezpečné, tak som skončil u vás v týme. To je asi tak všetko. Alebo chcete vedieť viac?“
„Nie to my úplne stačí. Tak sa teraz rozlúčime a stretneme sa zajtra. Nezabudni, ráno o siedmej sa stretneme pred bránou Konohy a vyrazíme na misiu.“
„Hai.“ Sensei mu odišiel z bytu, vtedy sa Minato pobral upratať po večeri, umyl riad a vošiel do svojej izby.
„No zajtra ideme do nejakej novej dediny nejaká Krajina Vodných vírov. Veď uvidíme čo tam bude.“ Premýšľal nad misiou, pričom si zobral fotku svojho bývalého týmu z nočného stolíku. Vtedy však mu už prebiehali hlavou iné myšlienky, nie ohľadne misie ale ohľadne jeho týmu. Ľahol si na posteľ a pozeral na foto. Do očí sa mu hrnuli slzy.
„Prečo práve vy? Prečo Sensei, Yousuke a aj ty Mikan. Čo sme pokazili že nás táto misia rozdelila?“ Otočil sa a plakal ďalej do vankúša, pričom stále zvieral v ruke fotku svojich priateľov. „Prečo aj ty Mikan, po tom čo si my povedala pred misiou?“ Ako bol tak z toho všetkého zarmútení, ani si neuvedomil a zaspal. Keď na druhý deň ráno vstal, položil fotku na stolík a vyzliekol sa. Na to išiel do sprchy sa osviežiť, pričom zobral zo sebou veci na pranie a vhodil ich do pračky. Po sprche už nemal veľa času, tak rýchlo povyťahoval zbrane, oblečenie a nejaké tie zásoby na misiu. Obliekol sa behom minúty a pobalil si veci, keď pozrel na hodinky na jeho tvári sa objavil trošku vystrašený výraz.
„Ej, bude problém.“ Pomyslel si keď videl na hodinkách za päť minút sedem. Rýchlo vybehol von, zamkol byt a utekal cez celú Konohu ku bráne. Tam už naňho všetci čakali.
„To kde si bol tak dlho?“ spýtali sa ho všetci jednohlasne.
„Nooo.. ehm... no zaspal som.. občas sa to stane.“ Vtedy nasadil ospravedlňujúci úsmev, po ktorom sa zvyšok týmu upokojil.
„Keďže sme tu už všetci, vyrážame.“ Zvolal Jiraya a všetci sa vydali smerom ku krajine Vodných vírov. Ich cesta bola až príliš pokojná, po dvoch dňoch sa dostali pred hranice krajiny ohňa s krajinou Vodných vírov. Na hraniciach nebolo ani živej nohy, čo bolo v tej chvíli najčudnejšie. Prečo tomu tak bolo sa mali ešte len dozvedieť. Keďže im to nepripadalo normálne, boli viac obozretný ako doteraz. Ich sensei vyvolal žabu na prieskum, aby zistila čo je pred nimi. Minato si v tu chvíľu zasa vyvolal katany a zasunul si ich za opasok. Bol pripravený kedykoľvek ich použiť. V tom sa Minatovy vrátili spomienky na to, ako jednoduché to bolo pri ich misii. Že tam vlastne im nikto nebránil vo vniknutí do dediny a tak podobne. Tentoraz však neváhal a vytiahol katanu z puzdra. Chvíľu na to prekročili hranicu a pomaly pokračovali k dedine. Najväčší problém nastal keď celú cestu nikoho nestretli. Vyzeralo to tak ako keby to bola pasca. Boli už asi 500m od dediny keď videli, ako k nim niekto beží. Boli to shinobi krajiny.