Sensej - kapitola 02

Kapitola – 02

Doteraz presne neviem, čo sa to včera stalo. Šiesty odo mňa chce aby som ho volal iba menom, pričom si vôbec na neho nepamätám. Eh to je strašné, mamka sa rozhodla, že mi nič nepovie, bratranec sa stále len smeje, čo nieje až také neobvyklé, aj keď od včera má priam povznesenú náladu. Vlastne všetci okolo mňa sa ako keby zbláznili a aj preto som asi prvý krát v živote rád, že som v akadémii medzi deckami a nikto ma neotravuje. Vlastne keď sa tak nad tým zamyslím, je to divné, akadémiu som nikdy nemal rád.
„... Sumamaru?“
„Eh?“
„Aké EH?!! Zase si myšlienkami niekde inde a nevenuješ sa tomu čo práve rozoberáme však?! Keď teda nevieš reagovať aspoň skús povedať `Prosím Iruka sensej?`, ale nechcem počuť žiadne EH!“
Ach to je otrava.
„Áno Iruka sensej.“
No už viem prečo akadémiu neznášam.
„Ach čím som si to zaslúžil, že tu mám každý rok nejakých povaľačov? Ešte šťastie, že Narutovi so Shikamarom sa odvtedy nik nevyrovnal, inak by som už asi bol na dôchodku.“
Čo strýko Shikamaru a šiesty?
„A Sumamaru, dúfam že záverečnú skúšku budúci týždeň urobíš.“
To je nuda.
„Hai Iruka sensej.“
Nasadil som horlivý výraz tváre, ale myslím že mi to nikto nezhltol.

Konečne mám po vyučovaní, dnes nemáme tréning tak asi za budem chvíľu flákať niekde, domov sa mi dvakrát nechce.
„Čau Suma.“
„Ah, ahoj strýko.“
No vyzerá to že sa nebudem aspoň flákať sám.
„Máš čas?“
„Hej mám voľno.“
„To je fajn, čo povieš, prejdeme sa?“
„Jasné.“
To je fajn, so strýkom sa dá a on snáď nebude nič predo mnou skrývať.
„Strýko?“
„Hm?“
Ktovie na čo zase myslí, pozerá sa hore a som si istý, že keby nebol pripútaný príťažlivosťou k zemi, tak by niekde spokojne oddychoval na niektorom s oblakov.
„Dnes keď som znovu vytočil Iruku senseja, spomínal niečo o tom aký si bol ty a šiesty. Vážne ste vy dvaja boli spolu na akadémii?“
„Eh Iruka? Nemal by si ho vytáčať, je to dobrý muž. Ale vlastne ja v tomto ohľade nemám čo hovoriť. Na akadémii sme boli viacerí, ale je pravda že najviac ho vytáčalo keď som na hodinách spal. Ale oproti Narutovi som bol ešte slušný študent, no skús si predstaviť hyperaktívne decko, ktoré každú chvíľu tvrdí že raz bude Hokage a pritom nevie poriadne urobiť ani jedno jutsu.“
„No ale nakoniec sa predsa stal Hokage.“
„To je fakt, keď si na neho spomeniem, naozaj nerozumiem ako sa to stalo. Teraz nemyslím to že sa stal hokage, ale ako z toho Naruta na akadémii mohol vyrásť ten Naruto ktorého nazývame šiesty hokage.“
Super aspoň strýko predo mnou nič netají.
„Ale stále tomu celkom nerozumiem, ak bol taký neschopný, ako sa vôbec stal genínom?“
„Tak to je jednoduché, Naruto je a bol zvláštny, v jednej veci sa totiž nezmenil, on sa odmieta vzdať. Ešte nikdy som ho nevidel vzdať sa v boji, alebo vzdať sa svojich snov.“
„Takže ak aj niekto nemá talent, stačí mu len dosť veľká snaha a dokáže čo chce?“
„No to je trošku zložité, spomínaš si na Leeho?“
„Hmm, to je ten s tým zvláštnym obočím?“
„Áno ten, on je dokonalý antitalent na jutsu, vlastne nieje schopný urobiť žiadne ninjutsu, ani genjutsu. Ale ako vidíš stal sa z neho skvelý shinobi, pretože tvrdo pracoval na tom jedinom čo mu ostalo, taijutsu.“
„A šiesty? Ten je v čom slabý?“
„Naruto? Vlastne keď o tom hovoríme myslím, že nieje moc dobrý na genjutsu. Ale to nieje to isté, nikdy som nepovedal, že Naruto nieje talentovaný.“
„Ako, veď na akadémii bol mizerný.“
„To je fakt, ale každý talentovaný shinobi musí svoj talent najprv nájsť, inak nikdy nebude viac ako iba priemerný ninja. Možno sa Naruto javil v akadémii ako veľmi slabý ninja, ale netrvalo dlho a na chuuninskej skúške porazil každého súpera s ktorým bojoval. Pravda ani vtedy sme ho nebrali veľmi vážne, vlasten ani teraz neviem či ho beriem vážne.“
„Takže nemyslíš, že sa mal stať hokage?“
„Oh to nie, v tomto smere o ňom ani najmenej nepochybujem, skôr to je tým že sme spolu vyrastali, aj keď v Listovej bol naozaj málo, jednoducho mi to pripadá ako keby som mal byť Hokage ja. Nepochybuj o tom, že je a bude dobrý hokage, je predsa synom štvrtého, ako sa mnohí dozvedeli pri jeho menovaní.“
Ah takže takto je to, vedel som že to meno Namikaze odniekiaľ poznám.
„Tuším som sa rozrozprával viac ako som chcel ...“
„Mne to neva, konečne mi niekto povedal niečo viac ako iba narážky.“
„Aha, no. Tak už vieš kto je to Naruto. Počul som že sa s Tsunade dohodol na tom, aby ešte ostala v úrade, vraj sa na papierovačky zatiaľ necíti. To mu verím.“
„No a ako vyzeráš so záverečnou skúškou. Myslíš že ju zvládneš?“
„Eh, ak nie tak ma mamka asi zabije.“
„Hehe, to je fakt tak sa snaž. No idem ja, musím ešte čosi zariadiť, tak sa maj.“
„Ahoj strýko.“

Ani neviem ako ten čas ubehol, ani som sa veľmi nestihol učiť či trénovať. Vlastne keby ma mamka nekontrolovala tak by som sa na to úplne vybodol. Takže nakoniec to vyzerá tak, že by som to mohol zvládnuť. Písomný test som pravdepodobne urobil, aj keď otázku ako jedným shurikenom poraziť dvoch nepriateľov som asi neurobil správne, mnohými inými som si ale celkom istý. Teraz už len praktickú časť. Len dúfam že to nebude premena (henge), to fakt neviem, musím niekedy presvedčiť bratranca aby ma naučil premenu na tú bohyňu. Heh s tým by som odrovnal asi každého ninju, no aspoň ak by to bol chlap.
„..rutobi Sumamaru.“
Eh tie krivky sa mu naozaj podarili. Ktovie kde takú ženu videl. Musím sa ho ..
„Sumamaruu!!!“
Sakra, sakra.
„HAI!“
Iruka sensej vyzerá, že ma asi ovalí niektorou z tých čeleniek čo má na stole.
„Tak som rád že si si na nás našiel čas. Tvojou úlohou bude vytvoriť dva klony.“
Fúúú to som si vydýchol, toto mi celkom ide.
„Bunshin no jutsu!“
Jejda, nevydržali veľmi dlho, ale snáď to bude ok.
„No je to bieda Sumamaru, ale písomný test si zvládol dobre takže aj keď klony neboli dokonalé záverečnú skúšku si urobil.“
Nakoniec to bolo celkom v pohode.
„Na tu máš svoju ninjovskú čelenku so znakom našej dediny, buď dobrým ninjom nech môžeme byť na teba hrdí.“
„Hai, ďakujem Iruka sensej.“
Konečne snáď bude kľud. A aspoň ma mamka nezabije heh.
„Oh a nezabudni zajtra o deviatej bude v hlavnej učebni rozdelenie do týmov a budú vám pridelení sensejovia, tak príď včas.“
„Áno, jasné.“
Tak a zdrhám. Slobodaaaaa!

Cesta domov mi ubehla celkom rýchlo, vlastne celé je to také zvláštne, nemyslel som že budem mať takú dobrú náladu po tom čo sa stanem oficiálne ninjom. A teraz keď ním už som, hreje ma tu vo vnútri taký príjemný pocit. Možno nakoniec predsa je toto to čím mám byť, shinobim dediny ukrytej v lístí. Len čo som prišiel domov mamka bola neznesiteľná, objala ma, smiala sa a dokonca aj pila, potom sa nekonečne dlho pozerala otvoreným oknom niekam von a polievala tých pár kvetov, ktoré má v okne.
„Suma?“
Jej hlas bol nejaký smutný ...
„Tvoj otec by bol na teba hrdý ..“
V tej chvíli som si uvedomil, že plače a nevedel som čo mám robiť. Pozrela sa na mňa tými svojimi vlhkými červenými očami a začala sa smiať.
„Suma to je v poriadku nemusíš sa tváriť, ako keby som ti na večeru pripravila varenú ropuchu.“
Ešte chvíľu sme sa rozprávali a mamka sa ma pýtala aký som mal praktický test. Potom ma vyhnala z domu, že nemám čo trčať doma keď je vonku tak pekne.

Na druhý deň ráno som nervózne vstal. Zobudil som sa asi hodinu predtým ako som mal vstávať a po celú zvyšnú hodinu som sa iba bez úžitku prevaľoval a myslel na to čo ma čaká ako genina.
O deviatej som už poslušne sedel na svojom mieste v hlavnej učebni a spolu so svojimi spolužiakmi som čakal na rozdelenie. Vlastne mi bolo celkom jedno s kým budem, teda až na pár výnimiek s ktorými som byť nechcel.
Všetko prebiehalo celkom hladko až kým Iruka sensej nevyhlásil moje meno.
„Tým číslo päť. Sarutobi Sumamaru, Kazumi Yushina, Fusaku Sanji.“
Spoza chrbta sa mi ozval známy nepríjemný hlas.
„To budem s týmito dvoma kreténmi?! Bóže.“
Ako vždy liezla mi na nervy, ale v podstate je to fakt, horší tým už nemohli poskladať. Arogantná supertalentovaná kunoichi Yushina Kazumi, totálne nespoločenský a tajomný Sanji Fusaku a nakoniec ja, ako úplne neschopný a lenivý ninja. Radšej ani nechcem pomyslieť na to, kto nás dal dokopy.
Keď Iruka sensej poskladal všetky tými, povedal nám že máme ostať na učebni a počkať kým si pre nás nepríde náš sensej. Výsledok bol asi taký, že po pár hodinách čakania sme ostali v triede už iba my, skupina číslo päť.
„Hej Sarutobi!“
Zarevala mi do ucha Yushina. Neznášam ju už fakt dlho, odkedy sa mi na tréningu vysmievala keď som trafil shurikenom sám seba.
„Hmm?“
„Bóže ty si chudák, dúfam že neostanem v takomto nezmyselnom týme dlho. Len aby už konečne prišiel náš sensej.“
„Však on príde ...“
Zložil som si hlavu na stôl a zatvoril oči.
„Tebe tak niečo hovoriť, nikdy nič z teba nebude. Fusaku pre zmenu rozprávať asi ani nevie.“
Keď som sa na neho pozrel vyzeral ako keby ani nevnímal, že sme tu. Podivín.
„Ááá, už to nevydržím, za to že nás tu necháva takto čakať mu nastražím pascu aspoň! He“
S podivným úškrnom vzala špongiu na zotieranie tabule a privrela ju do dverí tak aby pri otvorení dotyčnému spadla na hlavu.
„Si myslíš že ti na niečo také jounin skočí?“
Povedal som jej.
„Buď ticho, Buď ticho! Koho to zaujíma, keď bude taký neschopný, že sa nechá nachytať, zaslúži si to!“
To je ale otravná baba.
„A už tuším ide.“
Všetci sme otočili hlavu k dverám a pozorne sledovali čo sa stane, dokonca aj Fusaku.
Ruka pomaly posunula dvere a strapatá hlava nakukla dnu. Špongia sa uvoľnila a s tichým žuchnutím pristála dotyčnému na hlave. Silou mocou som premáhal smiech, aj keď veľmi sa mi to nedarilo. Yushina vyzerala zhrozená a Fusaku ako vždy s kamenným výrazom na tvári odvrátil zrak a zase sa pozeral niekam von oknom.
Tak toto je náš sensej ...