Neko I. - Túlavá mačka

Bol neskoré, príjemne teplé popoludnie. V posledných lúčoch zapadajúceho slnka kráčala neznáma postava v dlhom, čiernom plášti s kapucňou, ktorej tieň zahaľoval postave oči. Šliapala prirodzene, no pri tom nečujne a medzi stromami sa mihotala ako tieň. Prechádzala v celku opustenou krajinou, sama nevedela kam a ani prečo, jednoducho išla. Upútavala pozornosť každého človeka, ktorého len zriedkavo niekde stretla. Spod plášťa jej totiž vytŕčal dlhý, čierny chlpatý chvost. Svojim výzorom sa nikdy nezaoberala, nevedela prečo sa tak líši od ostatných. I keď niektorým sa jej vzhľad páčil...Ale čo bolo dôležitejšie, ani len netušila odkiaľ je, nepamätala si nič zo svojho detstva, nemala žiadne spomienky, vedela len svoje meno. Prešla už veľa dedín, ale nikde pre ňu nemali miesto - nechceli ju. Všade poslúchala to isté: „Choď preč, do inej dediny, ďaleko od nás...“ Z takejto odpovedi bola stále zarmútená. Prečo ju nikde nechcú prijať? Veď je človek, ako každý iný. Teda...skoro. To tak veľmi záleží na vzhľade? Z myšlienok ju vytrhol fakt, že stojí pred branou ďalšej dediny a to Konohy. Spomenula si na incident v Sune... Kazekage Piesočnej dediny, známy ako Sabaku no Gaara, by jej aj vyhovel, ale rada starších na to mala negatívny názor. Tak ju teda opäť vyhnali. Povzdychla si a prešla cez otvorenú bránu.
„Dobrý deň.“ Zastavila sa pri dvoch mladých mužoch, ktorý stáli pri bráne. Už len podľa hlasu bolo jasné, že spod kapucne hovorí mladá dievčina, nie staršia ako 17 rokov.
„Ahoj. Želáš si?“
„Prosím, kde je tu budova tunajšieho Kage?“ Opýtala sa nevinne.
„Počkaj, radšej ťa tam zavediem. Mimochodom, ja som Izumo. A tamto,“ kývol hlavou ku svojmu kolegovi. „je Kotetsu. A ty si...?“ Neznáma si stiahla dole kapucňu. Obaja neveriaco zaklipkali očami. Práve im odhalila svoje modrasté oči a dlhé, rovné fialové vlasy spoza ktorých jej trčali dve čierne mačacie uši.
„Som Manami.“ Usmiala sa.
Čo ty si zač? Preblesklo mysľou Izumovi.

Manami stála pred dverami kancelárie Piatej. Počula odtiaľ hlasy a rozhodovala sa, či má počkať alebo vojsť. Nakoniec zdvihla ruku a zaklopala. Vo vnútri to hneď stíchlo.
„Ďalej!“ Ozval sa rázny ženský hlas. Manami už na nič nečakala a vošla. Jej zjav prekvapil všetkých prítomných ľudí tak isto ako občanov Listovej, ktorý ju dnes mali možnosť vidieť pri ceste k Hokage.
„Dobrý deň. Vy ste Hokage?“ Prerušila neko znervózňujúce ticho.
„Áno som. A ty si kto?“ Zamračila sa blondína sediaca za svojim pracovným stolom a vykázala Sakuru s Narutom z miestnosti.
„Volám sa Manami,“ predstavila sa. „a prišla som Vás o niečo požiadať.“ Tsunade zamyslene hmkla.
„O čo konkrétne?“
„Viete, už niekoľko dní blúdim od dediny k dedine a hľadám si stály domov. Lenže nikto ma nikde nechce prijať.“ Začala pochmúrne a skleslo sklopila uši.
„Prečo sa teda nevrátiš tam, odkiaľ si prišla?“ Nahodila Piata bez záujmu.
„No...rada by som, ale...neviem kam. Neviem odkiaľ som, neviem poriadne ani kto som. Moje spomienky sa začínajú od môjho blúdenia po svete. Čo bolo pred tým ja ani len netuším...Viem len svoje meno.“ Vysvetlila.
„Ach tak.“ Hokage sa oprela o operadlo kresla.
„Preto Vás prosím...nechajte ma tu, v Konohe. Prisahám, nebudem nikomu na obtiaž. Stanem sa kunoichi a budem dedine len a len užitočná.“ Prosebne spojila ruky pred seba a nahodila zúfalý pohľad. Veľmi sa snažila, aby ju tento krát neodmietli. Lenže Piatu to nijak raz nezmäkčilo.
„Za normálnych okolností by som ti poskytla domov, ale-“
„Ale čo?“ Prerušila ju Manami. „Vari toto nie sú normálne okolnosti?“
„No sú, ale ty a tvoj vzhľad...“ Zavrtela hlavou Tsunade.
„Čo s tým má spoločné môj vzhľad? Je hanba mať niekoho takého v dedine? Alebo to nebude prospievať dedinčanom? Je to až príliš neprirodzené? To ste chceli povedať?!“ Manami už začala naliehať. Nie...nedopustí aby ju zase odkopli ako túlavú mačku, ktorá sa bez rozmyslu obtiera o nohy každého človeka. Tento krát nie...
„Upokoj sa, Manami. Čo som povedala, to platí. A teraz choď preč, do inej dediny, ďaleko od nás.“ Povedala stále zamračená Piata a ukázala na dvere. Manami otvorila ústa, aby niečo namietla, ale nevydala ani hlásku. Miesto toho sťažka povzdychla a sklopila hlavu. Toľko krát už túto vetu počula, ale stále ju to vzalo. Zotrela si slzu čo sa jej kotúľala po tvári a otočila sa k odchodu, keď v tom...
„Na Vašom mieste by som to nerobil, Hokage.“ Ozvalo sa z otvoreného okna. Tsunade, tak ako Manami, uprela pohľad na sivovlasého muža s maskou a jedným zahaleným okom, ktorý čupel na okne.
„Zdravím.“ Priateľsky zdvihol ruku.
„Kakashi, čo ty tu...?“ Podivila sa Tsunade. Kakashi zoskočil dovnútra
a podišiel k stolu.
„Navrhujem ju tu nechať.“ Povedal rozhodne, nevnímajúc Tsunadinho zamračeného pohľadu.
„Povieš mi dôvod?“ Založila si ruky na hruď . Kakashi sa k nej sklonil
a niečo jej pošepkal. Tá udivene nadvihla obočie.
„Nebuď blázon, Kakashi!“ Nahodila opäť tvrdý výraz. Jounin bol neodbytný. Vytiahol si z kapsy na boku nejakú fotku a ukázal ju neveriacej Hokage. Pozrela na fotku a po tom na Manami. Tvár mala plnú prekvapenie a značnej nechápavosti.
„Hm. Dobre, Manami, môžeš tu zostať. Tu máš kľúče od svojho nového bytu. Kakashi, zaveď ju tam, prosím.“ Tsunade siahla do šuflíka a vytiahla z neho kľúč.
„A-arigato.“ Poďakovala Manami prekvapená z toho náhleho zvratu, vzala si kľúč, zdvorilo sa uklonila a zmizla aj s Kakashim za dverami kancelárie.