Legendárny Sennin 03 - Jinchuriky?!

Keď som už odišiel z Konohy musel som sa rozhodnúť čo budem robiť. Dlho som premýšľal a nakoniec som sa rozhodol že sa pokúsim nájsť osem chvostého jinchuriky. Možno sa vám to zdá jednoduché ale nieje. Iste sa bude skrívať po tom ako sa ho pokusili chytiť. A je dosť malá šanca že ho nájdem skôr ako Akatsuki kedže tý maju veľkú sieť špiónov. Ale musel som sa o to pokúsiť. A keď ho nájdem budem mu môcť pomôcť v prípade, že ho akatsuki nájde.

Sadol som si a začal čerpať prírodnu energiu. Sedel som bez najmenšieho pohybu a premýšľal kde začnem.
Hneď ako som sa dostal do sennin módu ucítil som silnú chakru asi kilometer odomňa. Zdala sa mi zvláštna. Podobnu chakru som ešte necítil. Možnosť, že je to niekto z Konohy som ihneď vylúčil kedže dotyčná osoba smerovala ku Konohe a ja som jej stál v ceste.
Počul som zašusťanie listov a predomnou sa objavila žena. No skôr ešte dievčina. Jej vek som odhadoval na 16 až 17 rokov. .A keby som ju mohol opísať jediným slovom. Nádherná. To ju dokonale vystihovalo.
Mala čierne vlasy ktoré jej siahali po polovicu chrbta. Mala nádhernu tvár a na nej žiarili veľke tmavo zelené oči. A tie na mňa hľadeli s posmechom a zvedavosťou.
„Čo na mňa tak zíraš zlatoočko?“ mala nádherny hlas ktorý by som mohol počúvať deň aj noc a nemal by som ho dosť. Až po pár sekundách som si uvedomil, že na ňu fakt zíram ako blázon a potriasol som hlavou aby som sa trochu spametal.
Zasa som na ňu pozrel spýtal sa jej: „Zlatoočko?“ ústa sa jej roztiali do širokého úsmevu a prikívla. Až vtedy som si uvedomil že som vlastne v sennin môze a mam zlaté žabie oči s vodorovnou zrenicou. Muselo to vyzerať divne. Zavrel som oči a „vypol“ sennin mód, keď som ich otvoril mali už zvyčajnú modrú farbu.
Prekvapene na mňa pozrela a spytala sa: „Nejaká očná technika?“ teraz som sa usmial ja. Vtom akoby si uvedomila čo robí a hodila rýchly pohľad za seba. Potom na mňa zas pozrela.
„Čo sa tu vlastne s tebou vykecávam. Uhni mi z cesty idem do Konohy.“ ostal som stáť na mieste.
„Prečo ideš do Konohy?“ opýtal som sa jej. Usmiala sa. Mala nádherny úsmev.
„Teba do toho nič.“ odsekla mi.
„Ale je pokiaľ si si nevšimla som z Konohy.“ a zaťukal som na svoju čelenku. Dobre, že som sa jej ešte nezbavil. Aj keď časom budem musieť, keď nechcem aby ma ľahko spoznali.
„Všimla a odstúp mi z cesty, pokiaľ nechceš dostať nakládačku.“ vyzeralo to tak, že sa naozaj ponáhľa. Buď ju niekto prenasleduje alebo ma nejakú dôležitú úlohu. Aj keď na sebe nemala žiadnu čelenku so znakom skrytej vesnice. Vlastne ani žiadnu batožinu. okrem malého batôžku na boku.
Ostal som stáť na mieste a začal čerpať prírodnu energiu.
„Takže ako chceš.“ povedala a rozbehla sa na mňa.
Moje oči boli zasa zlaté a ja som pocitil príbitok síl. Sledoval som ako na mňa beží. Zrejme predpokladala, že to so mno bude mať ľahké. Ale musel som ju sklamať.
Ale vtom už bola u mňa a naprahla sa a nasledoval úder na moju hlavu. Bez problémov som ju chytil za ruku a zastavil ju. Zem pod našimi nohami popraskala pod silou jej úderu.
„Slušná rána.“ povedal som jej. Iba sa usmiala a vtom som ucítil dalšiu chackru za mnou otačil som sa a ona tam stála a rýchlo skladala nejake pečate. Uvedomil som si že to čo držím za ruku je zrejme klon. Moj predpoklad sa splnil keď som sa pozrel a namiesto tváre mala smajlíka. Aj cez vážnosť situácie som sa usmial a pustil jej klon a chcel som ho odkopnúť. Ale z neho zrazu začali prúdiť kamenné laná a priviazali ma k nemu. Sakriš. Obzrel som sa čo robí tvorca toho klonu, ale to už na mňa smeroval blesk. Nemohol som sa pohnúť.
Sústredil som sa a okamžite som začal vypúsťať veternú chakru ktorú som následne okolo seba veľkou rýchlosťou rotočil. Klon zmizol a s ním aj jeho technika a ja som bol voľny. Vtom do môjho Futton: Kaitenu udrela jej blesková technika. Kedže moje jutsu bolo zalozene na veternej podstate vyhralo a blesk zmizol. No vlastne nastal menší výbuch. Sústredil som sa a snažil som sa zistiť kde sa skrýva. Vpravo? Vľavo? Predomnou? Zamnou? Nadomno? Odpoveď mi preblesla hlavou a ja som ihneď vyskočil do vzduchu. Na mieste kde som ešte len pred sekundou stál trčali zo zeme kamenné špice.
„Hmmm takže ovláda doton a raiton a to celkom dobre. Budem si musieť dať pozor.“ zašepkal som si. Vtom som zacítil 4 silne chakry ktoré sem smerovali.
Pozrel som dole a ona už stála na zemi pripravená k boji.
„Podpory?“ posmešne som sa jej spýtal. Usmiala sa a potriasla hlavou. Bol to smútny úsmev.
„Nie, skôr naopak.“ takže ju naozaj prenasledovali.
„Takže pred nimi utekáš.“ vzdorovito na mňa pozrela a prikývla. V jej očiach bola aj otázka čo urobím keď tu dôjdu.
„Prečo ťa prenasleduju?“ spytál som sa jej ale ona tam len stála a mlčala. Až vtedy som si všimol že ma na boku zranenie. Bol to zárez do jej boku. Nevyzeral veľmi hlboký ale dosť krvácala. Muselo jej to uberať veľa síl. To som bol ja s mojim Kaitenom? Pýtal som sa v duchu. Nie nemohol som to byť ja, bola mimo dosahu. Tak to potom museli byť tý štyria. Ale prečo? Čo mala také, že ju pranasledovali? A prečo sa vybrala do Konohy? Hľadať pomoc? Skôr ako som si stihol odpovedať boli tu.
Zastavili a rozhliadli sa okolo seba. Určite o mne vedeli. Ani som sa neskrýval. Určite si aj domysleli, že som s ňou bojoval. Ten kráter od môjho Kaitenu sa nedal prehliadnuť.
„Hej ty, čo sa tu stalo?“ pozrel na mňa a čakkal na odpoveď. Zrejme bo zvyknutý rozkazovať a podceňoval ma.
Poraziť ich by nemal byť problém. Tak som začal čerpať viac prirodnej energie.
Keď videl že mlčím kývol rukou na ninju vedľa neho a ten zautočil. Zložil pečate a mňa smeroval obrovský vodný drak. Použil som Futton: Kaiten a vodný drak sa ma ani nedotkol len ma trochu zamočil. Vlastne dosť. Bol som celý mokrý.
„Vypadnite odtiaľ ak nehcete prísť k úrazu.“ varoval som ich a všimol som si ako ma ona sleduje. Zvedavo a nedôverčivo. Videl som že, je na konci so silami a ledva stojí na nohách.
Mohol som ich nehcať na pokoji, ale to by ju dostali. A to som nemohol pripustiť, hoci na mňa zautočila. Prečo? Prečo som to robil? Veď som ani len nevedel jej meno.
Opatrne si ma premeriavali a zrejme sa razhodovali či budú pokračovať v boji.
„Zabite ho.“ prikázal ich vodca a rozbehli sa na mňa.
Vyvolal som dva klony a tie mi začali v ruke formovať Futton: Rasen Shuriken. Keď bol hotový hodil som ho na nich. Stihli prebehnúť iba polovicu vzdialenosti ktorá nas delila. Videl som ich vydesené výrazy. Snažili sa uhnúť ale moje klony zamaskované za kamene ich chytili.
Nastal obrovký výbuch. Po zničení mojich klonov som dostal od jedného informáciu, že ich vodcovi sa podarilo katanou zničiť klony ktore ho chytily a stihol uskočiť. Sústredil som sa a snažil som sa ho nájsť. Ešte skôr ako som ho našiel my odpoveď prebleskla hlavou. Samozrejme! Ja hlupák! Veď tu boli kôli nej! Kedy by dostal lepšiu šancu ako ju zabiť ako teraz, keď je zranená. Okamžite som sa rozbehol k miestu kde som ju naposledy videl.
Keď som tam dobehol uvidel som ako kľačí na kolenách a on sa naprahuje katanou, že jej odsekne hlavu. Ihneď som pred ňu skočil a odkopol ho preč. Odletel pár metrov a zastavil sa až o strom. Ale hneď ako narazil o strom rozplieskol sa oň. Vodný klon! Rýchlo som sa otočil ale to už na mňa smerovala jeho katana. Sustredil som viac sage chakry do ruky a tú som katane nastavil. Jeho katana sa o moju ruku jednoducho zlomila. Videl som jeho prekvapený výraz a hnev, že mu nevyšiel jeho plán. Naprahol som sa a udrel som ho. A to fakt poriadne. Preletel dosť veľku vzdialenosť ale napokon sa napichol na kýpeť konáru stromu. Odvrátil som od neho svoj zrak a pozrel som sa na ňu.
Vlastne je mi dosť blbo označovať ju ako ona, ju, ňu... Ale ešte stále som nevedel jej meno.
Ešte stále kľačala na zemi a vzdorovito sa mi pozrela do očí.
„A čo teraz? Zabiješ ma?“ spýtala sa drzo a hoci sa to snažila zakriť, mala strach. Strach zo smrti. Strach z toho čo môže nasledovať.
„Ďakujem by stačilo.“ povedal som a videl som, že som ju prekvapil. Iba som sa na ňu usmial a kľakol si k nej. Snažila sa odomňa odsunuť ale len čo sa pohla zasyčala od bolesti a chytila sa za bok.
„Ukáž pozriem sa na to.“
„Nie! Nechaj ma na pokoji! Vypadni a nestaraj sa o mňa!“ tentoraz to nehovorila ale kričala. Neverila mi. Nechcela si nechať pomôcť. A možno si aj uvedomovala, že bez pomoci zomrie. Ale bola hrdá. Aj keď bola úplne vyčerpaná a ťažko zranená odmietala si pomôcť.
Povzdychol som si a rozmýšľal som čo s ňou. Zatiaľ môj sennin môd vyprchal a ja som mal zasa normálne oči.
„Vyzerá to tak, že nemám inú možnosť.“ povedal som a vstal. Vyzeralo to tak, že ju to potešilo aj vystrašilo zároveň. Zasa som nadhodil svoj úsmev od ucha k uchu a zdvihol ju do náručia. Najprv nereagovala ale potom sebou začala hádzať, škubať. Snažila sa ma udrieť a vyslobodť sa z mojho náručia ale ja som ju pevne držal. Zasadila mi síce zopar úderov ale tým už chýbala potrebná sila a razantnosť. Pokrikovala po mňe všelijaké nadávky a výzvy nech ju pustím a že mi nakope zadok. Že budem dokonca života ľutovať, že som sa jej dotkol. Ale ja som sa iba usmieval a niesol som ju k potoku. Tam som ju položil na zem. Jej batoh som položil neďaleko. Vyvolal som 4 klony nech ju držia zatiaľ čo ja som jej rozrezal jej tričko na mieste kde mala ranu. Tá nebola nijak hlboká ale ako som už povedal dosť krvácala. Vyvolal som ďalšieho klona nech ide zohriať vodu z potoka. Tou som jej plánoval ranu vyčistiť. Zatiaľ som pripravoval obväzy a niečo proti infekcii. To všetko som mal v svojom batohu spolu s nejakými instantnými ramenmi, zbraňami a inými potrebným vecmi.
Až vtedy som si uvedomil, že je podozrivé ticho. Pozrel som na svoju „pacientku“ ale ta už nebola pri vedomí. Musela od vyčerpania omdlieť. Tým lepšie. Aspoň ju to nebude bolieť.
Keď bolo všetko pripravené vyčistil, na ranu som jej dal obväz poliatý prostriedkom proti infekcii a ranu som jej obviazal. Pri obvezovaní som si nemohol nevšimnúť, že ma dobrú postavu a dosť som sa červenal. Keď som dokončil obväzovanie uložil som ju na deku a následne som ju prikril ďalšou. Zrušil som klony, sadol si za oheň a čerpal som prírodnu energiu aby som sa dostal do sennin módu a mohol tak vycítiť každú chakru idúcu našim smerom. Mohol som aj vytvoriť zopár klonov a poslať ich na stráž ale rozhool som sa pre sennin mód. Takto nevyčerpám žiadnu chakru a trochu si zatrénujem. A navyše sennin mód sa nedal oklamať a klony áno.
Kým som sedel roznýšľal som prečo je prenasledovali? Prečo šla práve do Konohy?
Vtom som sa ocitol pred Kyuubiho klietkou. Bolo vidno iba Kyuubiho zlovestne žiariace oči.
„Ty hlupák.“ povedal a začal sa smiať.
„Sklapni!“ prikázal som mu. Nerád som ho videl.
Iba sa zasa rozosmial tým jeho smiechom.
„Si taký hlúpy. Ešte ti to nedošlo? Nezdala sa ti jej chakra divná? Necítil si to?“
Zrazu mi všetko dávalo zmysel. Dôvod prečo ju prenasledovali. Nechceli ju zabiť. Chceli ju chytiť. To ako sa katanou naprahoval na jej krk. Nechcel ju zabiť. Len ma chcel vylákať.
Preto mala taku zvláštnu chakru. Kyuubi sa zasa rozosmial a „prepustil ma“. Otvoril som oči a pozrel na spiacu osobu vedľa mňa. Pozrel som na jinchurikiho.