Vyvolený 01 (Alternatívny príbeh)

Na rozpálenú vydláždenú cestu padali kvapky vody. Prvé z nich sa vyparili takmer rovnakou rýchlosťou ako dopadli na zem, intenzita letnej búrky rýchlo schladila horúce kamene otesané do tvaru kociek a zem štrbinami hltala vodu, ktorá sa valila odniekiaľ z neba. Vôňa vyrážajúca od práve zmočenej cesty a okolitých domov vrážala do nosa.
Na ceste stál malý chlapec, pozeral sa iba tak do prázdna a nechal dážď nech ho premočí. Veď je to iba voda, a v tento letný deň bolo aj tak veľmi horúco, aspoň sa trošku schladí. Blonďavé vlásky mu zvlhli a niektoré sa mi vodou lepili na tvár. Keby sa mu niekto pozrel do očí, pomyslel by si že ukradol modré nebo sponad ich hláv a preto teraz prší. Veľkými modrými očami zasnene sledoval steny, okná, strechu, dvere, znak listu, farbu a všetko čo sa týkalo nízkej budovy pred ním. Budova akadémie mu dávala pocit že jeho život sa môže zmeniť, že sen ktorý má je na dosah ruky, že stačí iba sa trošku natiahnuť, a prstami zovrie svoju budúcnosť, presne takú akú si predstavoval. Jeho oči prešli z budovy na scenériu, ktorá sa črtala za akadémiou. Ponad strechy sa vynímali štyri tváre, impozantné, obrovské tváre vytesané do skaly. Jeho už tak veľké oči sa rozšírili ešte viac a usmial sa. Úsmev tak málo vídaný na jeho tvári, pretože tam videl ten bod, malý kus sna, ktorý mu podával ruku a volal ho. Zo snenia ho ale náhle vyrušil zvuk nôh dopadajúcich na zmáčanú cestu. Za svojim chrbtom počul slabý zvuk kovu šúchajúceho sa o kov. Pomaly sa otočil a aj keď ten zvuk poznal, nerozumel prečo by niečo také mal počuť práve tu, práve teraz. Ninja ktorý tam stál bol mladý, sotva okúsil pár bojov, ale na jeho tvári uvidel bolesť, bolesť ktorá ho znetvorila, znetvorila jeho myšlienky. Pohľadom prevŕtaval malého blonďatého chlapca, tým pohľadom ktorý ten chlapec tak často vídal, tým pohľadom z ktorého mu zimomriavky na chrbte naskakovali, presne tým pohľadom ktorého sa bál a ktorý nenávidel. Poznal ho celý život, ale aj tak si naň nikdy nezvykol, prečo, prečo len na neho tak hľadia?
Mladý ninja pred ním zovieral v ruke kunai, zovieral ho až mu zbeleli hánky.
„N-nikdy nebudeš ninja, NIKDY!!!“
Vykríkol a z jeho hlasu bolo poznať že príčetnosť nechal niekde za sebou. Napriahol sa a hodil kunai celou svojou silou, zášťou, nenávisťou a všetkým čím mohol, aby toho chlapca, ten dôvod svojej bolesti mohol navždy vymazať z tohto sveta.
Kunaiu nič nestálo v ceste, dokonca ani chlapec s očami neba sa nepokúsil nijako mu zabrániť v lete, či sa mu uhnúť. Ostrá čepeľ s tupým nárazom prenikla cez tenkú vrstvu odevu, prerazila chlapcovu kožua zaborila sa do jeho mäsa. Náraz bol silný a vyrazil chlapcovi dych. Ale aj napriek tomu ostal stáť na nohách a pozrel sa dolu na zbraň ktorá z neho trčala. Rozkašľal sa a z úsť mu na zem dopadali červené kvapky ktoré sa rýchlo rozplývali v daždi. Z prepichutých pľúc mu tiež začala tiecť krv a sfarbila jeho biele tričko so znakom špirály do červena, pričom sa fľak rozpíjal do veľkého ružového kvetu posilňovaný dažďovými kvapkami. Chlapec s modrými očami hľadel, ako keby sám neveril tomu čo vidí, znovu dostal záchvat kašľa a padol na kolená, rukami sa oprel o zem a vypľúval krv ktorá sa mu nahrnula do pľúc aby sa mohol nadýchnuť. V prvej chvíli ani necítil bolesť, ako keby jeho telo nechcelo prijať to, že je zranený. Jeho pohľad bol zastretý a pomaly sa detaily kamenných kociek sfarbených jeho krvou, ktoré mal pred očami, začali vytrácať. Jeho sen sa nenaplní, jeho okamih šťastia končí bolesťou, jeho život ostane tým čím bol, samotou. Zvuk dažďa utíchol, nepočul už takmer nič, iba tlkot vlastného srdca, ktoré pomaly vzdávalo svoju snahu. Toto sa nemalo stať, prečo mu všetko vzali? Prečo ho nenechali žiť? Prečo mu spôsobujú bolesť?
Ešte raz sa skúsil nadýchnuť, ale bolelo to, chcel prijať trošku vzduchu, len trošku, ešte chvíľku ale nešlo to.
PREČO!? Vtedy si uvedomil že nenávidí túto bezmocnoť, toto telo ktoré sa tak ľahko vzdáva, nenávidí to ticho, nenávidí vzduch ktorý mu nechce ísť do pľúc, nenávidí krv ktorá z neho uniká, nenávidí zbraň ktorá mu trčí z hrude, nenávidí toho hlúpeho ninju čo ju po ňom hodil, nenávidí všetkých ľudí čo na neho rovnako hľadia, nenávidí dedinu do ktorej patria, nenávidí všetkých, lebo nikto nechcel byť s ním, nenávidí ich lebo tam stáli a otočili sa mu chrbtom keď bol sám, nenávidí život ktorý ich stvoril, nenávidí svet z ktorého je ten život. Veď čo iné mu ostalo? V poslednej chvíli ktorá trvá tak dlho, tak dlho ho nechá premýšľať, tak dlho ho mučí, bodá a trýzni.
NENÁVIDÍ!!!.
Jeho prsty zovrely dlažobné kocky, otvoril ústa ako keby chcel kričať, kričať bez vzduchu ktorý tak nenávidí. Namiesto výkriku sa mu však z úst vydral vzdych, po tvári mu stekali slzy, nevidené, maskované kvapkami dažďa. Jeho pľúca sa naplnili vzduchom, v prvej chvíli si to neuvedomil, tentokrát bol jeho výkrik ozajstný, plný nenávisti. Na zem dopadol s cinknutím kunai ktorý ešte pred chvíľkou trhal jeho pľúca. Vzduch okolo neho sa začal vlniť a voda sa rozplývala v chumáčikoch pary. Jemné poryvy vetra sa zmenili vo vír. Ninja ktorý ešte pred chvíľou sledoval malého chlapca pomaly umierajúceho jeho rukou, stál neschopný pohybu. Stál a nedokázal ani myslieť, len rozšírenými očami sledoval ako sa modré oči menia na červené ako démon pred ním ožíva.
Démoními očami sa na neho pozrel, jeho pohľad bol určený iba mladému ninjovi, jednému z dôvodov svojej nenávisti, dôvodu ktorý tu pred ním stál, stačilo len málo, tak málo, áno presne to je teraz jeho snom, vymazať dôvody nenávisti. Urbil, krok dva a nakoniec sa rozbehol, za prvým cieľom ...

Prudko sa zobudil a srdce mu splašene tĺklo v hrudi. Po tvári mu stekal pot a prikrývka ktorou sa zakrýval ležala vedľa neho na zemi. Bledé svetlo mesiaca prenikalo sklennou tabuľou a osvetľovalo tak tvár mladého muža. Na jeho tvári sa črtali čiary, ktoré mal od narodenia. Zhlboka dýchal a rukou sa zbavil vlasov ktoré sa mu prilepili na tvár. Jeho vlasy boli v mesačnom svite bledé, takmer biele.
Chvíľku len tak sedel a sledoval očami temné kúty príbytku v ktorom býval. Byt vyzeral prázdny, všetko bolo na svojom mieste tak ako malo byť. Vstal, obliekol si tmavé nohavice a biele tričko so znakom špirály na chrbte. Prešiel rukou po nočnom stolíku ktorý mal vedľa postele, ale ochrannú čelenku ktorá bola na ňom poskladaná nechal na svojom mieste. Prišiel ku dverám, tam si obul svoje ninja sandále, otvoril dvere a stratil sa v tme.

Ranné slnečné lúče prenikli oknom rovnako ako mesačný svit, tentokrát však objavili iba prázne lôžko. Prikrývka bola uložená na posteli vedľa ninjovského vybavenia a čelenky, ktoré tam mal majiteľ pripravené. Ododverí sa ozvalo zaklopanie. Mladý muž vyšiel z kúpelne oblečený iba v tmavých nohaviciach a uterákom si práve sušil čerstvo umyté blonďavé vlasy. Prišiel ku dverám a otvoril ich.
„Och, d-dobré ráno Naruto-kun.“
„Sakura. Poď dnu, hneď sa oblečiem.“
Kunoichi s ružovými vlasmi vošla dnu a kradmo pokukovala po Narutovi, pričom sa snažila nečervenať, veľmi sa jej to nedarilo. Sadla si k stolu v kuchyni, ktorá bola zároveň aj obývacou izbou a spálňou a sledovala ako si Naruto vyberá z malej skrine biele tričko a dáva si ho na seba.
„Prečo si vlastne prišla?“
Spýtal sa počas obvezovania si členkov a lýtok bielym flexi pásikom.
„Máme prísť za Hokage.“
Rýchlo vysvetľovala zahľadená do činností ktoré vykonával.
Naruto nič nepovedal a dôkladne si upevňoval na nohu púzdro so zbraňami. Nakoniec už si len uviazal čelenku na hlavu a prišiel ku dverám.
Sakura otvorila dvere, vyšla vona a pred dverami sa oprela sa o zábradlie. Vyzývavo hľadala Narutov pohľad, ale ten sa venoval obúvaniu a nevšímal si ju. Trošku sklamaná vykročila za ním, keď vyšiel von zamkol svoj byt a vyrazil smer budova Hokage, bez toho aby dal čo i len trošku najavo že je tam aj ona.
„Naruto-kun?“
Spýtala sa keď kráčali po ulici.
„Hm?“
„Nezájdeme spolu na ramen?“
Skúsila, lebo vedela že ramen má rád.
„Uvidíme čo po nás chce Hokage.“
Odpovedal pričom jej nedal jasnú odpoveď.
Onedlho prišli pred dvere Hokage a Sakura zaklopala.
„Ďalej.“
Ozval sa energický hlas spoza dverí.
Obaja vošli dnu a postavili sa pred veľký stôl za ktorým sedela Piata Hokage.
Tá si ich chvíľu nevšímala a ešte niečo dopisovala, aby sa jej nestratila myšlienka. Nakoniec zdvihla svoj zrak a pozrela sa na oboch mladých shinobi čo pred ňou stáli.
„Dostali sme správu od jedného zveda o jednom Orochimarovom úkryte.“
Vybalila to na nich bez prípravy.
„Myslíte že by tam mohol byť Sasuke?“
Spýtala sa zvedavá Sakura.
„To neviem, ale každopádne to potrebujeme preveriť, takže misia triedy S pre tým sedem. Môže byť?“
Spýtala sa Godaime a zahľadela sa na Naruta.
Ten sa jej pozeral priamo do očí, ale ani jeden z nich nechel uhnúť pohľadom.
„Beriem.“
Odpovedal nakoniec a na tvári sa mu objavil nepatrný úsmev, ktorý ale hneď zmizol.
„Dobre, Kakashi sa už vrátil z misie, dnes som mu dala voľno, takže zajtra ráno môžete vyraziť. Všetky informácie dám priamo Kakashimu a ešte vám pridelím ...“
„Nepotrebujeme nikoho ďalšieho.“
Prerušil ju Naruto.
„Ale Naruto, bude to náročná misia.“
Oponovala Tsunade, aj keď vedela ako jej námietky dopadnú.
„Nepotrebujeme nikoho.“
Zopakoval Naruto, na mieste sa otočil a vyšiel von z dverí. Sakura sa ospravedlňujúco usmiala na Piatu a vybehla za ním.
„Keby nebol taký tvrdohlavý.“
Zamrmlala si popod nos Tsunade, ale musela uznať, že misie vždy splnili bez problémov aj tie náročné.
Pred budovou Hokage ho dobehla. Stál tam a opieral sa o stenu s očami stratenými niekde v oblakoch. Ruky mal strčené vo vreckách, vietor sa hral s jeho vlasmi a výraz jeho tváre bol takmer ako vždy tajomný. Keď sa na ňu otočil musela privrieť oči, lebo slnko sa odrážalo od jeho čelenky, priamo jej do tváre.
„Ideme na ten ramen?“
Spýtal sa.
„Poďme.“
Vysmiata si to vykročila k stánku s ramenom. Naruto ešte chvíľku stál ale potom sa vydal za ňou.
Po chvíli došli ku stánku a Sakura im objednala, vedela presne aký druh má Naruto najradšej a ten bol zvyknutý na to, že zvyčajne objednávala ona, tak si iba sadol a nechal všetko na ňu.
Keď už takmer dojedli, Sakura mala pred sebou len jednu misku a Naruto dojedal už druhú, spýtala sa.
„Myslíš že tam nájdeme Sasukeho?“
Naruto si prave strčil do úst paličkami naruto a zamyslel sa.
„To dúfam.“
Povedal nakoniec.

Démoními očami sa na neho pozrel, jeho pohľad bol určený iba mladému ninjovi, jednému z dôvodov svojej nenávisti, dôvodu ktorý tu pred ním stál, stačilo len málo, tak málo, áno presne to je teraz jeho snom, vymazať dôvody nenávisti. Urobil, krok dva a nakoniec sa rozbehol, za prvým cieľom. Krok za krokom sa jeho rýchlosť neuveriteľne zvyšovala a mladý ninja pochopil že niet úniku, čaká ho rovnaká smrť ako jeho rodičov a súrodencov. Nestihol ani vytiahnuť ďalší kunai a ruka malého démona mu už siahala po krku. V tom okamihu ho ale odhodila silná tlaková vlna. Ninja odletel pár metrov ale hneď zdvihol hlavu a pozrel sa čo sa stalo. Medzi ním a démonom stál starý muž v brnení. Držal malého chlapca s očami Kyuubi a pozeral sa mu priamo do nich. Ten ostal neschopný pohybu, pretože sa v ňom bili dva sny. O jeho myseľ sa pokúšali Hokage a nenávisť. Chlapec kričal ale nesnažil sa vytrhnúť starcovi z rúk z očí mu stekali karmínové slzy.
„Už sa nemusíš báť, niesi sám.“
Vydralo sa starcovi z úst, pustil ruky malého chlapca a objal ho. Ten si skryl tvár do jeho plášťa a tiché vrčanie sa pomaly menilo vo vzlyky malého dieťaťa. Nakoniec aj tie ustaly.
Starec sa potom otočil k ninjovi, jeho oči boli smutné a prísne.
„Už to nikdy neurob!“
Povedal mu a mladý shinobi iba sklopil tvár k zemi a ostal sedieť. Chytil sa za tvár a až vtedy si uvedomil že neostal celkom nezranený. Cez nos, pod očami mal dlhý šrám. V starcovom náručí ležal ten chlapec a vyzeral ako keby spal, jednou malou rukou tuho zvieral starcov plášť. Kým si mladý ninja preberal v mysli čo vlastne urobil, starý muž aj s dieťaťom zmizol.

Na stolíku vedľa postele zazvonil budík. Rukou ho hneď utíšil a pomaly otvoril modré oči a nastavil tvár slnku prenikajúcemu oknom až k nemu. Príjemne hrialo. Vedel že musí za chvíľku vstať a pripraviť sa na misiu, ale aj napriek tomu ešte zatvoril oči a cez zatvorené viečka vnímal slnečný svit. Vychutnával si ráno a rozmýšľal o sne ktorý sa mu sníval.