OČI - 14. Uchiha

Kapitola štrnásta: Uchiha

Teplé slnečné lúče dopadali na strechy budov. Svetlo sa odrážalo od okien a vytváralo na stenách kancelárie Hokage bledé pruhy. Na silné dubové dvere niekto silno zaklopal.
„Ďalej.“ Ozvala sa veliteľským hlasom.
Dvere sa otvorili a dnu vošiel tým Ebisu bez svojho senseja a Kankurou, jounin z piesku.
„Dobré ráno Tsunade-sama.“ Ozvala sa trojica mladých ninjov listovej.
„Bré ráno Hokage.“ Pridal sa aj Kankurou.
„Dobré.“ Odpovedala bez záujmu, bolo vidieť že formality ju teraz zaujímajú najmenej.
„Zavolala som si vás sem, aby ste mi objasnili čo sa vlastne stalo.“
Udon, mladý genin z týmu Ebisu, vystúpil dopredu a položil Tsunade na stôl zvitok na ktorom bolo napísané „Celková správa z misie, tým Ebisu.“ Bez slova sa vrátil späť k svomu týmu. Tsunade zvitok vzala, otvorila ho a začala čítať.
Po chvíľke sa otočila k mladým genínom.
„Dobre, tým Ebisu odchod! Kým vás nebudem potrebovať na ďalšiu misiu máte voľno.“
„Hai!“ Vykríkli a odišli z kancelárie. Keď sa dvere zatvorili, Tsunade sa pustila zase do čítania. Počas neho kývla Kankurouovi nech sa posadí, ten to prijal a posadil sa, pričom skúmavo sledoval tvár Hokage.
Asi po pätnástich minútach zdvihla zrak, ale jej výraz nedával nič najavo.
„Hmm.“ Zamrmlala si sama pre seba.
„Tak prejdime k veci.“ Pozrela sa smerom ku Kankurouovi, ktorý sa narýchlo pozrel von oknom, aby sa vyhol prezradeniu, že posledných pár minút mu pohľad z jej tváre skĺzol trochu nižšie a očumoval jej vnady.
„Podľa lekárskej správy bude musieť váš posol ostať ešte najmenej tri týždne v nemocnici, jeho zranenia by neboli až také vážne, ale lekársky zásah prišiel už dosť neskoro po samotnom zranení, takže stratil veľa krvi a zraniena sa tým pádom budú hojiť pomalšie.“ Na chvíľku sa odmlčala a začala si obhrýzať necht na ruke.
„Čo sa týka toho druhého chlapca ... hm myslím že sa volá Soumin, ten by mal byť v poriadku za pár dní, fyzické zranenia sú minimálne, ale niečo sa stalo a zaujímalo by ma čo mi o tom môžeš povedať.“
Kankurou privrel oči ako keby spomínal na tie okamihy.
„Keď sme narazili na miesto kde sa odohral súboj vášho týmu s neznámymi ninjami z Dažďovej, tak sme sa rozdelili, ja som šiel po stopách vašeho týmu a Soumin mi kryl chrbát pretože sme tam narazili na ich jednotku anbu.“ Kankurou popisoval stretnutie s týmom Ebisu, súboj s Jouninom, ktorý nakoniec utiekol.
„Po nejakej chvíli som pocítil vo vzduchu nezvyčajné množstvo chakry, tak som sa vydal tým smerom a tam som ho našiel ako leží na zemi. Vlastne na okamih sa mi zdalo že tam bol ešte niekto. Popísať ho neviem videl som iba čierny plášť. Akonáhle som sa priblížil zmizol a nedokázal som určiť ktorým smerom. Kúsok od môjho študenta ležala na zemi mŕtvola jounina ktorý predtým utiekol zo súboja so mnou. To je asi tak všetko.“
Kankurou ešte chvíľku rozmýšľal či na niečo nezabudol, ale na nič viac si nespomínal a tak popísal už len ich cestu smerom k Listovej.
„Hmm tak toto veci len komplikuje.“ Zamyslela sa Godaime.
„Myslím že všetko to nejako súvisí s tým neznámym ninjom v čiernom plášti, nielen že zasiahol do súboja týmu Ebisu a tým ich zachránil, ešte sa aj objavil pri ňom. Podľa správy..“ ukázala na zvitok na stole, ktorý tam predtým položil mladý genín
„.. mal ten muž na sebe zbroj senju, čo je slávny klan z Listovej, ale tá pečať. Nedáva mi to zmysel.“
„Čo je ale dôležitejšie, čo je ten chlapec, ten Soumin zač?“ Spýtala sa pozrela sa Kankurouovi priamo do očí.
„Ide o vec o ktorej neradi hovoríme v Piesočnej. Pred pár rokmi sme objavili, alebo lepšie povedané Gaara objavil v našich vojenských zložkách skupinu venujúcu sa zakázaným výskumom, vtedy tam aj oslobodil z jedného vezenia Soumina. Narodil sa vraj s nejakým démonom v tele a pri narodení zabil vlastnú matku, sám neviem či tomu možno veriť, ale je pravda že je v ňom niečo zvláštne. Gaara mi ho dal na starosť, myslím že je Soumin Gaarovi veľmi oddaný práve preto, lebo ho zachránil od života v tej temnej diere.“
„Dobre som rada že to viete, zistila som to keď som ho kontrolovala. Naozaj má v tele nejaký iný druh chakry, trošku mi to pripomína Bijuu a Jinchuuriky. Zdá sa ale že pôvodne to nebolo v tele toho chlapca zapečatené, teraz tam ale má čerstvú pečať a aj preto bol v bezvedomí, jeho telo sa ešte iba prispôsobuje novej zmene.“
Kankurou sa postavil a neveriaco sa zahľadel na Tsunade.
„Pečať?“
„Áno, pečať podobná tej na ovládanie Bijuu. Trojbodová pečať, čo je veľmi zvláštne, pretože poznám iba jeden klan ktorý využíval podobné druhy pečatí.“
Kankurou sa tentokrát tváril úplne nechápavo.
„Klan Uchiha.“ Odpovedala na jeho nevyslovenú otázku.
„Takže ten neznámy bol Uchiha? No dobre, ale stále neviem prečo by mu dával pečať, s akým úmyslom?“
„To sa asi dozvieme až sa ten chlapec preberie.“

Traja mladí geníni kráčali ulicou, slnko sa blížilo k poludniu a hrialo. Kúsok od nic mladé dievča práve rovnalo kvety v širokých vázach.
„Ohayou Ino-san.“
Zakričala Moegi na dievča.
„Oh, ohayou Moegi-chan.“
Odpovedala blondínka a rukou kývla aj jej týmovým partnerom.
„Počula som že ste mali na misii nepríjemnosti.“
Starostlivo si ich prezerala.
„Pred tebou sa nič neutají.“
Zachichotala sa Moegi.
Chcela ešte niečo dodať, ale Konohamaru ju prerušil.
„Musím ísť, tak zatiaľ, maj sa Ino.“
Rozbehol sa ulicou a nechal tam ostatných sledovať ho s otvorenými ústami.
Mali síce na pláne ísť do Ichiraku, ale dostal správu, že Naruto odchádza zase preč a musel ísť ešte predtým za ním. Rozmýšľal kde by mohol byť, ale veľa možností nebolo. O takomto čase zvyčajne trénoval, takže sa rozbehol smerom k cvičiskám.
Za pár chvíľ sa priblížil k poslednému a najvzdialenejšiemu cvičisku uprostred lesa. Bola tam malá čistina a len málo ninjov sem chodievalo, pretože to bolo fakt od ruky.
Odrazu sa smerom od cvičiska ozval silný nepríjemný zvuk. Nikdy nič podobné nepočul. Rozbehol sa teda ešte rýchlejšie a na okraji cvičiska ostal stáť. Nakoniec ho našiel, stál v kruhu spolu s dvoma ďalšími svojimi klonmi a medzi nimi rotoval zvláštny rasengan. Z jeho obvodu vychádzali štyri ostré čelepe, ktoré vysokou rýchlosťou rotovali a rezonovali. Na tele sa mu perlil pot. Chvíľku iba tak stál aj spolu so svojimi klonmi a pozoroval svoj výtvor ako keby sa snažil sledovať každý jednotlivý prúd chakry, potom sa oba zvyšné klony rozplynuli, Naruto sa rozkročil a urobil pohyb s roukou v ktorej držal ten zvláštny rasengan, ako keby chcel hodiť shuriken. Ten zvláštny rasengan sa mu odpútal od ruky a letel. Konohamaru to sledoval a takmer nedýchal, Naruto mu nikdy nepovedal že rasengan sa dá hodiť.
Len čo rasengan preletel meter začal nepríjemne škrípať a chakra sa začala uvoľňovať do okolia, Konohamaru sledoval ako Naruto v poslednej chvíli vyvolal dva klony a tie ho chytili za ruky a odhodili smerom od lietiaceho rassenganu, v rasengane sa neičo zablesklo a nasledoval ohlušujúci výbuch, okolie zahalilo prudké svetlo a Konohamaru cítil že ho niečo porezalo na tvári. Spadol na zem a kryl sa za kmeň najbližšieho stromu. Po chvíľke zvuk odoznel a okolie zase vyzeralo ako predtým. Odvážil sa vystrčiť hlavu a poobzerať sa. Na mieste kde rasengan explodoval bol menší kráter, Naruto ležal na druhom konci čistiny a zhlboka oddychoval. Potom ale strnul a pozrel sa smerom ku Konohamarovi.
„Eh, Konohamaru, čo tu robíš?“
Rozdýchaval.
„Hej bratček Naruto, to som nevedel že také čosi sa s rasenganom dá.“
Začal sa Konohamaru škeriť.
„No je to také špeciálna vecička, ale je to pekne nebezpečné, poď sem mám tu obväzy, tuším ťa to porezalo na tvári, našťastie si nebol veľmi blízko.“
Konohamaru sa zdvihol a šiel k nemu. Naruto mu zo zeme podal rýchloobväz a Konohamaru si ho nalepil na pravú stranu tváre kde sa mu rysoval červený šrám.
„Teda to bolo úžasné, ako si to urobil? To je ten špeciálny rasengan o ktorom som počul?“
Rozplýval sa hnedovlasý genin.
„Hej, volám to fuuton-rasen-shuriken, babča mi to zakázala používať pretože ak to použijem ako klasický rasengan tak mi to poškodzuje chakru či tak nejako. Tak som myslel že vymyslím nejaký iný spôsob pretože by bola škoda keby som takú silnú techniku nemohol používať keď ju už viem.“
Naruto sa pri rozprávaní škrábal na hlave a vyzeral veľmi zvláštne, vlastne vidieť rozmýšľať človeka čo bežne veľmi svoj mozog nevyužíva bolo celkovo divné.
„Tak som skúšal klonov, ale nebolo to ono, klon nevie rasen-shuriken udržať dosť dlho a hlavne nemá dosť chakry na to aby ho udržal v plnej forme, takže je potom útok niekoľko násobne slabší ako by mal byť. Asi taký ako si teraz videl.“
Pokračoval Naruto.
„Čože? Toto bolo ešte niekoľko násobne slabšie?“
Ten na neho tak pozeral až sa Naruto začal smiať. Keď ho smiech prešiel otočil sa opäť k nemu.
„Tak Konohamaru, prečo si vlastne tu?“
„Vieš vlastne by som chcel aby si mi to ešte vysvetlil kým pôjdeš preč.“
Naruto najprv nasadil nechápavý výraz.
„Ty vieš že idem preč?“
„No hej, však vieš že som Sarutobi.“
Tentokrát sa rozosmial Konohamaru.
„No dobre dobre a čo chceš vlastne vedieť?“
„No ten rasengan čo si ma učil mi nejde, stále sa mi to nejako rozpadá.“
Naruto sa znovu zamyslel, a spomínal si ako ho to vlastne ten ero-senin učil. Spomienka na jeho senseja ho teraz dosť bolela, bolo to len nedávno čo sa dozvedel že ho zabil niekto s menom Pein.
„No tak mi to ukáž.“
Povedal nakoniec ninja a jeho modré oči pozorne sledovali čo sa deje.
Konohamaru sa rozkročila začal sa sústrediť. Chakra sa mu uvoľňovala do pravej ruky a začala rotovať. V ruke sa mu objavil maličký rasengan, ale nie a nie nabrať tvar, stále sa ako keby na okrajoch rozplýval.
„Tak a teraz ho použi na tamten strom.“
Ukázal Naruto na blízky kmeň suhého stromu.
Konohamaru sa rozbehol a priložil svoj rasengan na kmeň. Rasengan sa pri útoku rozplynul a na kmeni vytvoril špirálovité ryhy.
„Ah tak to máš podobný problém ako som mal ja. Stačí zvýšiť rotáciu a koncentáciu chakry, to zvládneš cvičením. Mne najlepšie na to poslúžili vždy klony. Aha.“
Vedľa pravého Naruta sa objavil ešte ďalší, postavili sa proti sebe a v ich dlaniach sa sformoval veľký rasengan. Naruto spolu s klonom sa rozbehli k suchému stromu.
„Odama rasengan!“
Veľký suchý strom sa prelomil a miesto kde sa rasengan dotýkal dreva sa rozprášilo na piliny. Rasengan sa im stále točil v rukách, ale pomaly sa zmenšoval až zanikol.
„Tak vidíš nieje to problém, tieňové klony som ťa už tiež učil.“
Naruto sa usmial ale potom sa mu na tvári rozlial zhrozený výraz.
„Ale nie, nemal som použiť Odama-rasengan, teraz nebudem mať chakru na druhý rasen-shuriken, dokelu!“
Konohamaru si ho už ale nevšímal, zložil ruky do pečate a zhromažďoval chakru na vytvorenie tieňového klonu.
Naruto sa zatiaľ zvalil kúsok od neho do trávy a po očku ho sledoval ako spolu s jedným klonom trénuje rasengan, uškrnul sa a pomedzi konáre, tiahnúce sa až ponad časť čistiny, hľadal mraky na oblohe.

V korunách stromov to žilo vtáctvom, hmyzom a inými stvoreniami prírody, len tu a tam boli vidieť na zemi známky toho že sa tu občas objavuje aj človek. V tejto chvíli ale bola príroda slobodná a nenarušoval jej kolobeh žiaden človek. Vlastne žiaden o ktorom by vedela. Pohyboval sa po konároch ako tieň, skákal zo stromu na strom a chakra ktorou sa zachytával chodidlami na konároch mu umožňovala pohybovať sa nehlučne. Cestoval za svojim cieľom, len raz sa musel počas svojej cesty zastaviť a nechať sa vidieť. Odvtedy sa úspešne vyhýbal všetkým prieskumným jednotkám Dažďovej. Pomaly sa blížil na jej juhozápadné hranice. Občas sa tu potulovali strážne patroly sledujúce hranicu. Nemusel zastavovať a kontrolovať okolie, celkom sa spoliehal na to že ho príroda rýchlo upozorní ak by sa niekto blížil, oči mal zatvorené, naučil sa nepoužívať ich ak nemusel. Vlastne aj tak boli jeho oči nevidomé kým ich neaktivoval. Pomaly sa približoval k jednému z tajných sídiel Akatsuki, každý normálny ninja by bol neustále v strehu a obával sa že ho objavia, ale on vedel že teraz tu niesú, mali svoju úlohu, chytiť všetkých bijuu a toto sídlo bolo vzdialené od oboch posledných jinchuuriky. A aj keby tu boli, jediný koho sa naozaj musel obávať boli Pein, Madara, alebo Zetsu. Prvých dvoch spomínaných by vycítil a u Zetsua to riskne a bude dúfať že niekde inde špehuje buď Listovu, alebo Oblačnú.
Okolie sa mu začalo zdať povedomé, už je to dlho čo tu nebol. Prudko sa odrazil a zmizol za listami ďalšieho stromu.