Len prekonaj hanblivosť, dievča!

Lúka zaliata nevýrazným svitom zubatého slnka? Rúčky nevidiaceho ju na ňu ťahajú. Priečiť sa? Nie je blázon. Blázon, ktorý príde o život pri zľaknutí sa nepoznaného. No čo s plotom, krížiacim cestu? Nie je jej predurčené vdychovať vôňu kvetov. A čo iná perspektíva? Veď svet nie je dvojrozmerný. Čo ak nie je predurčené plotu stáť a kaziť šťastie ostatným?
Šťastie, aké zbytočne potrebné slovo. Pár čiar tvoriacich systém. Nezaslúži si mať šťastie každý? No KAŽDÝ však nepozná systém. Aké smutné. Čas plynie. V bolestivých kvapkách to dáva najavo. Nenávratne sa obracia proti nej. Vadí to? Nie. Vzdať sa? Ona? Nikdy.
Čo v mukách a na kolenách si bude prehrabovať cestičku. Pšššt. Začuje dych berúcu melódiu. Milión kvetov sa naraz objaví v jej hlave. Tóny a kvety sa jej neisto miešajú v hlave. Prečo to nik navôkol nevníma? Každý má vlastné starosti a trápenia. Znamená to vari niečo? Pre ňu nie. S uchom pritisnutým na živú stenu počúva. Votrelkyňa načúvajúca cudziemu šťastiu. Aké zvláštne.
Neviditeľné okovy jej zvierajú rozum. Bránia rozmýšľať. Zabudne na lúku, aj na plot. Teraz sú pre ňu dôležité len kvety, tie výhonky ľudskej, neistej krásy. Čas sa jej pevne zmocnil. Kvety, aj keď sú krásne, zvädnú. Potrebujú zem, vodu, slnko. Tá lúka. Ako mohla zabudnúť? Všetko sa stratilo. K čomu to všetko viedlo? Iba k túžbe, k tomu hlúpemu ľudskému pocitu. A ďalej? Bezmocnosť ju trýznila. Uvrhla ju do najtmavšej kobky, kde jej nezostalo nič iba vzdať sa. Potichu, bez jediného slova. A čo tie reči predtým? Tie silné slová, k ničomu nevediace? Čo s nimi? Boli prázdne. To si všetci mohli domyslieť. Nemá na to. Nemá na nič. Je slabá...
A tak sama.
Kvapkou v mori, a predsa jedinou. Jediným kvetom na lúke. Nestačí? Samozrejme. Nepotrebuje ľútosť. Ale byť milovaná. K tomu sa ale nedá donútiť. Nedá sa to kúpiť... ani odtrhnúť.