Odpúšťam, nezabúdam, vraciam!

Zahalená postava sa volným krokom blížila k vysokým hradbám. Z obzoru sa postupne vynárala mohutná brána, pri nej dve postavy. Vyzerali tak, že majú minimálne o kolečko viac, hrali karty. Postava zrýchlila krok, cítila domov, dve postavy pri bráne zaostrili zrak, tou postavou bol Uchiha Sasuke...
Pokojne prešiel bránou, akoby nič, nikdy nebol na to, niekomu vysvetlovať čo robil tak dlho a kde bol... Ako tak šiel stále rovno, spoznával známe tváre, ulice, vynárali sa mu spomienky, videl ľudí, všetci sa na ňho vyjavene pozerali, z ich pohľadov bolo cítiť istú iróniu, no nebol tu kvôli nim, skoro ich nepoznal.
Pri stene uvidel siluetu postavy, bol to Shikamaru mal neprítomný pohľad, ktorý smeroval do zeme. Chudáka Sasukeho plného irónie osudu nevnímal, na čo?!
Nesúril ho, iba pokojne prešiel, nepotreboval robiť si dalšie problémy, dosť sa za seba hambil, chcel to napraviť, rozhodol sa že nájde Naruta, cítil že sa mu musí ospravedlniť, nebol voči nemu nikdy celkom fér.
Vedel že nájsť ho bude rovnako lahké ako pred rokmi.
„Smer Ichiraku.“ prehnala sa mu hlavou myšlienka, ktorá bola dosť mimo aj na neho. Sám sebe sa divil, že ešte stále pozná dôverne cestu, dokonca skratku, nič sa nezmenilo, teda skôr Konoha sa nezmenila. O obyvateľoch sa to určite povedať neda, vbehol za nízky záves, pozdravil, no Naruto nikde.
Vybehol opäť von, zrak mu padol na kameň Hokage, ako to, že si ho predtým nevšimol?
Pribudol tam siedmy Hokage, podobal sa štvrtému, na tvári mal šialený detský úsmev a v očiach tvrdohlavý pohľad.
Sasukeho skoro natiahlo, že skoro... vždy Naruta videl skôr ako dieťa než ako ninju, ale veril v neho, vyzeralo to tak, že aj ľudia v Konohe v neho veria, rozhodol sa teda zoškrábať z nepohodlnej zeme.
Usmial sa a istým krokom sa vydal do sídla Hokage. Navštíviť, alebo sa skôr ubytovať u starého kamaráta.