Renji Hagane – Cesta ninju 6.: Zachráň anjela!

„Aaa...tu si Ino-san...“, odrazu sa ozval hlas copatého chlapíka menom Shikamaru.
„Už idem...“, odpovedala mu a bez jediného slova odo mňa odišla. Vtedy som netušil, že ju dlhý čas neuvidím.
„Čo sa deje?“, spýtal som sa, pretože som vonkoncom netušil, čo sa odrazu stalo.
„Volali ju do nemocnice. Majú vraj nejaký naliehavý prípad. A mimochodom, čo ste tu vy dvaja vlastne robili?“
„Ale nič.“, odvrkol som so snahou zatajiť svoj zámer. Ino medzi tým už odišla.
„No ale vieš. Kedysi bola zamilovaná do istého ninju z klanu Uchiha, Sasukeho. So Sakurou boli veľké rivalky a potom vyletela po Saiovi. Ja len že Ino to je jednoducho...Ino.“
„Vďaka za varovanie, ale myslím si, že nie je na mieste.“
Zobral som si do hlavy, že to nemôžem nechať len tak. Bolo by to ako zatvoriť knihu uprostred jej čítania a tak som sa vybral do nemocnice, že ju tam počkám. Čakal som a sedel dlhé hodiny. Naozaj som sa cítil, akoby som nebol preč dva dni ale oveľa dlhší čas. Každý krok ma stál obrovské úsilie a čoraz viac som si uvedomoval aká je cena víťazstva. Hoci je mŕtvy, nezomrel mojou rukou. Ale nevedel som či si mám byť istý tým, čo mi povedal Sema-sensei. Sedel som tam celé hodiny, pomaly som zaspával, keď tu zrazu som pocítil čiu si prítomnosť. Bol to Kakashi-san.
„Kávu?“, a podsunul mi kelímok z kávomatu.
„A vďaka Kakashi-san. Čo tu vy vlastne robíte?“, spýtal som sa ho.
„Ja? Vôbec nič. Len tak. Za iných okolností by som sa len potuloval Konohou, ale zišlo mi na um...“
„Ísť si posedieť do čakárne v nemocnici. A vy si myslíte, že vám to uverím?“, odpovedal som mu neveriacky.
„Hehe...no dobre. Hľadal som ťa. Nevedel som ťa nájsť až potom mi Shikamaru povedal...“
Bolo mi jasné, že sa dovtípil čo tam vlastne robíme a oznámil to Kakashimu keď ma hľadal.
„Ahaaa...niekto si tu otváral ústa.“
„Neber ho zle. Je to jeden z najlepších jouninov akých tu máme. Je veľmi inteligentný a predvídavý. Bolo pre neho ľahké dať si dokopy dva a dva, a teraz mi povedz čo máte vy dvaja?“
Bál som sa týchto zvedavých otázok a to nie len od Kakashiho, ale od všetkých. Popravde som si dovtípil, že to nevyzerá so mnou dobre. Dozajtra to určite bude vedieť celá Listová a to bude trapas.
„No, ak myslíte Ino-san...som jej vďačný.“
„A za čo?“
„Pozrite, moje ruky. Už ma nepália a môžem nimi bez bolesti hýbať.“
„Tak takto to je. Je to jej povinnosť. To dievča má veru zlaté ruky.“
Domnieval som sa, že som to dobre zamaskoval, ale napokon som si domyslel, že Kakashi za tým bude hľadať niečo iné.
„A mimochodom, máš kde spať?“
„Ale iste. Mám tu so sebou spacák...“
„Myslel som niečo pohodlnejšie...“
„To vôbec nie je potreba. Som naučený spať pod holým nebom. Dáva mi to pocit slobody.“
„A čo ak bude pršať?“
„Tak sa ukryjem pod strom, robíte si zbytočné starosti.“, po týchto slovách sa už Kakashi bral na odchod neustále hľadiac do tej knižky.
„...bývam v jednej z ubytovní v centre. Moje meno nájdeš na dverách aj na schránke, kde príjmam poštu.“

Zvečerilo sa a hľadal som miesto, kde sa zložím. Našiel som si pekné miesto v parku, kde som bol s Ino-chan. Na moju smolu sa ale strhol strašný lejak. Hotová prietrž mračien s bleskmi a krúpami veľkými ako detská päsť. Chvíľu som s tým bojoval, ale potom som si pomyslel: „Ten Kakashi!“, a bolo mi jasné, že nemám inú možnosť. Ubytovňu som našiel rýchlo a Kakashi otvoril dvere sám od seba, akoby na mňa čakal.
„Konečne si prišiel.“, povedal, „ja som ti to...“
„Áno viem! Rozložím sa pri kúrení ak vám to nevadí.“
„Kľudne si poslúž. Môj domov je tvoj domov.“
Našťastie som bol dosť rýchly a môj spacák ostal viac-menej suchý a tak som ho mohol použiť. Konečne som zaspal po dvoch prebdených nociach. Nevedel som čím to bolo, ale myslel som si, že tým, že ma konečne nebolia ruky. Na druhý deň som išiel čakať na Ino-chan pred jej dom. Ľudia mi povedali kde býva. Bol to dom vedľa kvetinárstva. Takto som ju chodil vyčkávať celý týždeň, no nikdy som ju nezastihol. Nadobudol som pocit, že sa mi zámerne vyhýba. Možno som bol dosť dotieravý ja viem. Ale ako môžem na ňu zabudnúť? Uvažoval som, že dokonca odídem domov do Iwagakure, ale v ten posledný deň sa vo mne niečo pohlo. Pocítil som až chorobnú túžbu byť v jej prítomnosti. Musel som pre to niečo urobiť. Jeden deň som zaklopal na dvere klanu. Otvoril mi jej otec.
„To si ty...“, pozrel udivene na mňa.
„Konichiwa, je Ino doma? Musím s ňou veľmi súrne hovoriť.“
„Ľutujem chlapče ale Ino odpočíva po nočnej v nemocnici. Ale môžeš počkať kým sa nezobudí.“
„Nie, ďakujem. Zájdem si dať niečo pod zub a vrátim sa potom.“
„Dobre teda...“
„Nehovorte jej, že som tu bol.“
„Ako chceš.“
Jej tatko zatvoril dvere so zmiešanými pocitmi. Nevedel som, čo si mám o tom myslieť.

Vybral som sa teda do starého známeho Ichiraku ramen, keď tu zrazu na mňa začal vrčať Akamaru. Hodil som mu kúsok keksu, ktorý som mal ešte z raňajok, aby som ho utíšil.
„Tak čo Akamaru...máš tu niekde tvojho pána?“
Sotva som to stihol dopovedať už po mne vyletel Kiba, ktorý mi dal päsťou do tváre.
„Ty si ho kŕmil keksom? Ako si to predstavuješ?!“
„No a. Je na tom niečo zlé?“
„Akamaru je ninjovský pes a tí jedia výlučne špeciálnu stravu! A ty sa hanbi psisko!“, zazubil sa aj na Akamara.
Akamaru iba zakňučal, ale za jeho chvostom som videl zamastenú misku. Už som pochopil čo je to tá „špeciálna strava“.
„Ahaa...jasné.“, súhlasil som, „chudák pes za to nemôže.“
„Ale môže. Je múdrejší než Kakashiho psy a predsa ma vždy vie niečim vytočiť. Tak poď ideme.“
Kiba zobral svojho psa a odišli. Ja som sa postavil, oprášil som sa a posadil za pult. Dal som si menšiu porciu. Nebol som bohvieako hladný, ale myslel som, že je to dobrý nápad ako stratiť čas.

Potom som sa vrátil k domu klanu Yamanaka. Mal som šťastie, otvorila mi práve Ino. Vyzerala ale dosť zničene. Nemyslel som si, že ju po týždni uvidím takto, ale stále bola krásna ako naposledy.
„Renji-kun...“, oslovila ma.
„Vieš, ja...prišiel som sa ti ospravedlniť za to...že za tebou stále doliezam.“
„Ale nie, za to sa neospravedlňuj.“
„Mal som pocit, že sa mi vyhýbaš a tak som si pomyslel že...“
„Len som potrebovala čas.“
„Čas?“, spýtal som sa nechápavo, aj keď v mojom podvedomí som asi tušil o čo ide. Mal som dojem, že ju posledné udalosti dosť zaskočili. Ale veď aj mňa. Pôsobila trochu zmätene a tak som to chápal.
„Áno. Čas na urovnanie si myšlienok. Pravdupovediac som neverila, že by sa mohlo stať niečo takéto...prepáč ja...“, v tejto chvíli som pochopil, že tentokrát je na mne, aby som niečo povedal. Chytil som ju opatrne za ramená.
„Ino-chan, nechápem čo sa so mnou deje, ale čím viac som ťa chodil vyčkávať, deň za dňom, tým viac som si uvedomil, že...“, ona odo mňa odvrátila tvár a privrela oči.
„Nie! Nie, Renji-kun. Dobre zváž slová, ktoré chceš povedať. Ty si ninja zo Skalnej a si tu len na výpomoc...“
„To je mi jedno! Ja ťa ľúbim!“, neuveril som, že som to fakt povedal. V tú chvíľu sa vo mne vzbúrili všetci démoni a tie slová, ktoré som v sebe dusil vyšli konečne na svetlo sveta. Povedal som to dostatočne hlasno, že to počul a jej otec, ktorý sa chystal do práce a aj jej matka, ktorá od prekvapenia pustila na zem kyticu kvetov.
„Práve to je ten problém Renji-kun! Pretože aj ja ťa ľúbim a toho som sa obávala. Toho, že sa zaľúbim do niekoho, kto si musí získať moje srdce. Že niekomu bude na mne záležať, že niekto to konečne bude so mnou myslieť vážne. A je to len kvôli tomu, lebo ty si iný.“, jej tvár zalial vodopád sĺz.
„No tak som to ja Renji Hagane, ninja zo Skalnej...“
„No práve. Nemôžeme byť spolu večne. Ty máš predsa niekoho, kto na teba čaká tam.“
„Áno, mám síce sestru ale...Ino-chan, práve preto musíme to málo času využiť! Nemôžem to nechať len tak. Nenechám si lásku len tak prejsť pomedzi prsty. Nikdy som k nikomu nič podobné necítil.“, bol som istý svojimi slovami, aj keď som vedel, že Ino-chan má pravdu, a že nemôžeme byť spolu večne. Tentokrát som ju ja chytil za ruku a odviedol som ju presne na to isté miesto, kde sme boli prerušení.
„Musíme predsa dokončiť kurz.“
„Aký?“
„No predsa ten, kde ma učíš ako sa mám správať v prítomnosti dievčaťa.“
Áno ja viem. Správal som sa ako malý chlapec, ale aj tak som chcel vedieť na čom som, hoci mi to v skutočnosti bolo jedno. Utrel som jej slzy z tváre a ona pokračovala tam, kde sme skončili.
„Takže prejdeme k dôvernejším dotykom. Keď si si už istý tým, že tvoj cieľ k tebe prechováva rovnaké sympatie, chyť ju opatrne okolo ramien.“
Chytila mi ruku a položila si ju okolo ramien. No ja som to už nemohol vydržať. Položil som jej ruky na tvár.
„Ino-chan, to sú presne tie isté ruky, ktoré si vyliečila tými svojimi. A teraz ak dovolíš, prejdem k ďalšiemu kroku.“
Neváhal som a dal som jej obrovský a dlhánsky bozk. Hehe...ani som nevedel, že sa viem bozkávať.
To bolo mojich najdlhších päť minút v mojom živote. Potom sme sa od seba odlepili. Ona si položila hlavu na moje rameno a ja som si ju pritúlil. Takto spoločne sme si užívali tieto vzácne chvíle. Nechcel som zabudnúť na tento okamih. Nie. Nikdy. To by som nedokázal. Len tak sme tam sedeli a pozorovali okolie. Okoloidúci si nás len tak obzerali. Ja som sa ale za to nehanbil. Ako sa môžeme hanbiť za lásku? Potom som ju odviedol domov a do Kakashiho bytu som sa vybral s výrazom, akoby som ani nevnímal okolie. Takto sme sa stretávali až do konca. Chodievali sme na dlhé prechádzky, obetovali sme si navzájom mnoho slov, pohľadov a bozkov, ale k ničomu vážnejšiemu nedošlo.