Neko IX. - Uchiha nastupuje

-O dva roky v Orochimarovom sídle-
„Poď, Manami. Orochimaru-sama ti chce niekoho predstaviť,“ volal ju Kabuto.
„A koho? Koho?“ Fialovláska nadšene vybehla zo svojej izby.
„Tým si nie som istý ani ja. Veď uvidíme.“ Chytila ho za ruku a spoločne kráčali chodbami sídla von.
„Mal som pravdu...“ zašepkal si pre seba sivovlasý, keď ustáli pred Orochimarom a mladým chlapcom v modrom tričku a bielych nohaviciach. Vlasy s modrým nádychom sa mu kimácali vo vetre. Ruky vo vreckách, na chrbte batoh.
„Manami. Toto je Sasuke Uchiha. Od dnešného dňa už patrí k nám, tak sa zoznámte.“ Riekol čiernovlasý a položil Sasukemu ruku na rameno.
„A-ahoj...“ píplo nesmelo mačacie dievča. Jeho červený pohľad ju znepokojoval. Sasuke sa však ukázal ako nie príliš priateľský tip. Len si odfrkol a odvrátil pohľad. Manami skleslo sklopila hlavu, automaticky aj uši. Po chvíli zachytila Kabutov pohľad. Ústami jej naznačoval: Neboj sa, jeho to prejde. Pousmiala sa.
„Tak poď...ukážem ti to tu.“ Navrhla novému a vošla do sídla. Chlapec len pokrčil ramenami a nasledoval ju.

„Prečo sa so mnou nerozprávaš?“ opýtala sa ho, keď už boli o samote dole v podzemí. Neodpovedal jej.
„Urobila som snáď niečo zlé? Správaš sa, ako by som ani neexistovala.“ Opäť bol ticho, len sledoval cestu pred sebou.
„Sasuke!“ zvýšila hlas. Nič...len jej ozvena sa k nej niesla späť. Náhle zastal.
„Nestojím o priateľstvo s tebou...ani s nikým iným,“ prehovoril chladne.
„Ale...ako môžeš vieš, že sa s tebou chcem priateliť?“
„Tak prečo sa so mnou rozprávaš?“
„Ja...snažím sa byť len milá.“
„Tak sa nesnaž, nepotrebujem to,“ odbil ju ostro a šiel ďalej. Chvíľu Manami trvalo, než sa spamätala, nakoniec sa vydala za ním, so značným odporom. Hovoril ako by ju nenávidel...aj keď ju vôbec nepoznal.

Ich prehliadka skončila, neko sedela na posteli vo svojej izbe, schúlená do klbka, uzavretá do seba. Ten Sasuke sa jej ani trochu nepáčil. A tie jeho oči...akoby ju išiel prepichnúť pohľadom. Bol červený, okolo zorničky boli rozostavené dve tomoe. O tom niekde čítala...oh áno – Sharingan. Ale predsa. Prečo bol taký neprístupný? A zároveň nešťastný...?
Z myšlienok ju vytrhol zvuk otvárajúcich sa dverí.
„Môžem vojsť?“
„Iste, Kabuto, poď ďalej,“ prikývla a pomasírovala si spánky, aby prišla na iné myšlienky.
„Premýšľala si o Sasukem, že?“ Prisadol k nej na posteľ.
„Uhm...“
„Netráp sa ním. Je taký ako ty, ani on už nemá rodinu...a to na ňom zanechalo následky.“
„Aj ja som mala rodinu?“ opýtala sa nechápavo.
„Ou iste...zabudol som že ti Orochimaru-sama vymazal pamäť. Ale tak je to lepšie,“ uistil ju.
„Tiež si myslím...Tu je mi dobre, vy ste moja rodina.“ Usmiala sa.
„To vieš, že hej.“ Kabuto jej úsmev oplatil.
„Lenže...Orochimaru-sama mi hovoril, že Sasuke má brata,“ nahodila.
„To je pravda, ale Itachi je ten, kto ich rodinu vyvraždil. Od toho dňa túži Sasuke po pomste. Preto prišiel sem, aby našiel silu. Ale to sú pre teba všetko zbytočné veci. “ Pohladil ju po hlave.
Aha, takže jeho brat sa volá Itachi...

Nastal ďalší deň. Manami by si ani len nevedela predstaviť, že prvým človekom, ktorého dnes uvidí bude...
„Aaaa! Sasuke!“ vykríkla splašene, sadla si a pritisla si perinu k sebe. „To nevieš klopať?!“
„Nejanči tak,“ preniesol bez záujmu, opäť tá pozícia – ruky vo vreckách, pohľad upretý do strany.
„Tak, čo chceš?“ vyzvala ho, keď už jej naježená srsť padla.
„Prišiel som ti len povedať, že idem trénovať s Orochimarom.“
„A prečo mi to hovoríš?“ Bola v nádeji, že v ňom je aspoň štipka citu.
„On ma poslal nech ti to poviem, nestarám sa prečo, asi aby si ho nehľadala.“ S týmito slovami odišiel. Fialovláska povzdychla. Vstala a šla sa obliecť. Takýto čas ju Orochimaru budil a chodil trénovať s ňou. Teraz sa jej ani neprišiel ukázať. A pokračovalo to aj počas dňa. Manami uvarila obed, ale Orochimaru a Sasuke sa ani neukázali. Čiernovlasý vždy chválil Manaminine kuchárske schopnosti. A nevidela ho celý deň. Nepovedal jej ani: dobrú noc. Mačacie dievča si všimlo, že sa veci začali meniť. Nič už nebude ako predtým...