Útok na Konohu a jeho dopad na tím 7

„Nieeeeeeeeeee! Sasukeeeeeeeeeee!“ kričal z plného hrdla akoby mohol vrátiť čas a nedovoliť mu súboj v ktorom zomrel.
„Nemáš čas sa pozerať inde,“ upozornil ho jeho súper a zaútočil.
Z jedinej ruky mu vyskočili malé kobylky a rútili sa na Naruta.
„Katsu!“ zakričal a ílové kobylky tesne pred Narutom vybuchli.
„Sakra“ zaklial.
„To bolo tesne. Skoro som ho dostal,“ usmieval sa Deidara.
Naruto už od hnevu a žiaľu pomaly nevidel a vtedy to prišlo. Prišlo akoby to čakal. Myseľ sa mu vyjasnila. Vedel čo má spraviť. Nebolo iného východiska, bol si tým istý.
Už nemôžem použiť Kyuubiho, nemám ani toľko chakry a sily aby som to hodil. Zostáva jediná možnosť. Uvažoval chladne. Tak dlho mi trvalo kým som ho priviedol späť a ty to len tak ľahko zničíš. Z očí mu pomaly stekala slza za slzou, ale díval sa priamo na svojho súpera.
„Kage bunshin no jutsu (Tieňové klonovanie),“ zašepkal a vedľa neho sa vytvorili dva klony.
Jedná jediná. Vtedy sa rozhodol.
Ešte posledný raz sa pozrel na svojich priateľov.
Rozbehol sa. Priamo na svojho protivníka. Klony bežali za ním a v ruke mu formovali chakru.
„Cože?“ stál ohromený Deidara.
Jedinou celou rukou si strhol vrch plášťu a siahol do kapsičky, vybral z nej zvyšný íl a na miesto kde má byť srdce ho všetok vopchal.
Bolo to rýchle, mal šťastie, že si to trénoval aj keď nečakal, že to niekedy použije. Už ani nepoužil ruku, nepotreboval to. Ta diera v hrudi ktorá bola pred chvíľou ešte schovaná žuvala na plné obrátky.
Musím to stihnúť. Súril sa.
Naruto už bol meter pred ním. Vtedy sa to stalo. Všetko naraz. Jeho “ústa“ dokončili svoju prácu vypľuli všetko smerom k Uzumakimu.
„Fuuton: Rasen shuriken! (Vietor: sférický shuriken)“ skríkol Naruto v tej istej chvíli a zasiahol svojho protivníka. Deidara sa usmial.
„Katsu,“ zašeptal s posledných síl.
Vtedy si to uvedomil. V posledných sekundách naňho niečo vypľuvol.
„Bum! Bum! Bum!“ ozývalo sa z každého kúsku jeho tela ktorý bol vyskytnutý poslednému ílu.
Deidara letel pár metrov až kým nezaúčinkovala pravá sila rasen shurikenu. Chakra z útoku sa zväčšovala až ho pohltila, napokon vybuchla.
Spôsobilo to takú ranu a tlakovú vlnu, že každý zanechal svojho súboju a pozrel čo sa deje.
Naruto sa usmial a pomaly, ako by si to čas vychutnával, padal na zem.
Sakura na to hľadela, nemohla si pomôcť, všetko nechala tak a rozbehla sa k nemu. Keď tam došla kľakla si a začala liečiť.
„Prečo? Prečo Naruto!? Prečo!?“ pýtala sa ho z beznádejou v hlase.
Chytil jej ruky svojou ľavou, ktorú nemal poškodenú od veterného útoku. Privrel viečka, nadýchol sa, vydýchol.
O chvíľu ich otvoril a pevne pozeral na Sakuru. Jemne sa usmial.
„Ďakujem, ale to už nejde,“ oznámil jej.
„Ale Nar-“
„Pozdravím Sasukeho a ty prosím odo mňa odkáž všetkým že som rád, že som ich stretol...“
„Naru-“
„A prosím... Chcem ťa požiadať ešte o jednu maličkosť,“ vykašľal trochu krvi, „odkáž Hinate že som ju ľúbil,“ zavrel oči a posledný raz vydýchol.
„Narutooooooooooooo!“ zakričala čo jej hrdlo stačilo. Slzy sa jej rinuli po tvári a nevedela prestať, vlastne vnímala len smútok a beznádej.
„Naruto,“ povedala zlomeným hlasom, položila si hlavu na jeho hruď a plne sa oddávala žiaľu. Čas zastal. Už pre ňu neexistovalo nič iné, nevnímala boj, ktorý sa odohrával okolo nej. Už jej ani nezáležalo na tom aby obránila svoju dedinu, nemala prečo. Prišla o dvoch najdôležitejších ľudí v živote...