Vráť sa mi!

"No táák mali by sme už odísť" Zavelil Neji zničenému dievčaťu, ktoré trénovalo ako sa najviac dalo. Takto to pokračovalo už nejaký mesiac, možno aj dva. Prestal to počítať keď sa Hinata začala ničiť...Hinata stála doráňaná pred stromom potiahnutým terčom a hádzala kunaye. Všetky takmer do stredu. Strom už vyzeral ako podlhovastý ježko, ale ona nie a nie prestať. Takto to pokračovalo už dva mesiace v kuse, každý deň po škole v lese. Väčšinou sama. Niekedy prišla aj Ino, ale to nemohla mat zriadené rande zo Saiom alebo podobne.
"Neji môžeš odísť nechcela, som aby si prišiel ja ešte zostanem chvíľočku trénovať" Povedala, ale ani na neho nepozrela.
Nebo sa zaťahovalo a Neji odchádzal. Hinata ešte chvíľu trénovala dokým sa Neji stratil za lesom.
Potom sa zosunula ku kmeňu a pozerala do neba. Oblaky sa pomaly zaťahovali a nebo tmavlo, chystala sa obrovská búrka. Hinata to dobre vedela a preto chcela ostať. V poslednom čase to robievala často. Vedela že ju nikto nesleduje, ale aj tak čakala na dážď len on totiž dokázal spoľahlivo zakryť stopy po slzách.
Teraz už plakala neustále, nie ako pred mesiacom keď ešte mala nádej, že sa vráti z misie. Teraz to bolo iné vedela, že je koniec vedela, že sa už nevráti. Toľko rokov ho ticho pozorovala. Bol taký krásny. Po tom, čo ju rodičia vyhnali z domu bol jediný svetlý bod jej existencie. Áno, nikdy mu nepovedala čo k nemu skutočne cíti, nikdy mu nepovedala, ako veľmi ho ľúbi, ako neskutočne by jej chýbal keby odišiel.
A teraz je to tu. Odišiel už sa nikdy nevráti. Ostali len spomienky. Spomienky, ktoré ju nikdy nechytia za lakeť, spomienky, ktoré ju neobjímu, keď sa poháda z rodičmi, nepošteklia na lúke. Tie už nezmôžu nič. vôbec nič...Keď si spomenie na to koľko možností mala povedať mu to...trhá jej to srdce. Prečo len musel ísť na tú misiu? Dokonca aj on vedel, že toto zvládnuť nemôže. Síce to nikdy nepovedal videla to na ňom. Boli to tie momenty, kedy mala 100 chutí objať ho a povedať že ak tam pôjde chce ísť s ním, že sa nič nestane, že bude všetko v poriadku. Nikdy to tak ale nebolo...Stále ho nechala ísť. Vedela, že je to chyba vedela, že sa jej to nevyplatí. Stále to riskovala, riskovala jeho tvár ktorá by sa na ňu už nikdy nepozrela, úsmev ktorý by sa neusmial, ten ktorý by bol tak horúci že dokázal zahriať aj jej srdiečko ktoré túžilo len po ňom.
Prásk...
Vetvička Hinatu tak vydesila, že jej dokonca zmrzli aj slzy. Keď zrazu uvidela tú oranžovú mikinu, ktorú túžila vidieť od kedy Naruto odišiel na misiu. Bol to on...
Ale...vyzeral inak, tak...
„Naruto-kun!“ vykríkla Hinata a rozbehla sa k nemu. Naruto sa na ňu pozrel a spadol na zem. Vôbec nemal silu, doplazil sa len preto aby posledný krát uvidel Hinatu. Tú, ktorá ho po tie roky udržiavala pri živote, tú vďaka ktorej dokázal plniť misie, vďaka ktorej sa dokázal postaviť ľuďom , ľuďom ktorí sa do neho navážali len preto že je iný. Je to také zlé? Byť iným? Nebyť rovnakým?
Nie, len ľudia majú tendenciu všetko zhoršovať a všetko vidieť v zlom svetle. Bolo im jedno ako veľmi sa Naruto zmenil. Brali ho ako monštrum, ako niečo, čo zničilo pred rokmi celú dedinu. Nikdy nebrali do úvahy to, že jeho otec musel niečo spraviť aby ochránil všetkých tých ľudí. Naruta mali brať ako hrdinu nie ako obludu.
„Naruto! prosím preber sa prosím!“ Plakala Hinata, bola nad ním zohnutá. Keď otvoril oči ihneď ju spoznal bola to ona rovnako krásna ako si ju pamätal.
„Hinata, prosím neplač“ usmial sa na ňu. Robilo mu to značné ťažkosti, ale nechcel aby na konci Hinata plakala. Chce naposledy vidieť a zapamätať si jedine jej úsmev, krásny úsmev, ktorý si chce pamätať.
Hinata ho držala v rukách držala jeho hlavu tak nežne ako len bolo možné. Naruto prosím nezomieraj. Toto bola jediná myšlienka, na ktorú dokázala pomyslieť.
Naruto sa jej pomrvil v náručí.
„Bože Hinata ty si tak schudla“ povedal Naruto a chytil ju okolo pása.
Začínalo mu byt lepšie. Keď ležal nebolel ho žalúdok a ani z rebrami to nebolo také zlé. Teraz sa dokázal usmiať a jediné čo mu robilo problémy bolo to, že ho strašne bolela hlava. Mimovoľne si chytil čelo a tiekla mu z neho krv. Na ruke si našiel obrovský krvavý fľak.
„Au“ Hinata sa zľakla a pustila ho.
„Naruto čo sa stalo? Čo mám robiť prosím ťa ?Ako ti mám pomôcť? Mám zavolať Tsunade? Prosím Naruto povedz mi niečo.“
Naruto sa na ňu pobavene pozeral. „Hina teraz mi je najlepšie.“ usmial sa na ňu.
Hinata sa nad neho naklonila a jemne mu odhrnula vlasy. Mal tam veľkú ranu. Čo bolo divné lebo pri boji s Kabutom zistila že používa hlavne techniky, pri ktorých vznikajú hlavne vnútorné zranenia, ktoré sú veľmi vážne. Táto myšlienka Hinatu ešte viac nahnevala.
„Naruto čo je z Kabutom?“ Najskôr neodpovedal, ale pritúlil si ju ešte viac a nechtiac sa k nej pritlačil hlavou pričom jej od krvy zamočil mikinu.
„Hinata nechcem sa o tom rozprávať, ale teraz už nebudem musieť nikam chodiť kôli Sasukemu ani na žiadne misie s ním súvisiace, ak budem v poriadku tak ti to vysvetlím teraz, ale chcem naplno užiť túto chvíľku.“
„Naruto počkaj musím ti utrieť tú krv.“
Odtrhla si kus látky z trička počkaj tu minútku. Bolo to až smiešne pomyslieť na význam vety, ktorú práve povedala. Naruto by nikam nešiel, ako by mohol. Mohol byť rád, že žije. Jeho hlavu nežne položila na mikinu, ktorú si zobliekla, aby mu ňou mohla podložiť hlavu.
„Nie...počkaj“ povedal to úplne nadarmo pretože Hinata už utekala k potoku nebolo to ďaleko, ale po tréningoch ktoré prebiehali skoro dva mesiace bola veľmi oslabená. Nikdy by ale nedovolila, aby tam bol Naruto sám. Došla k rieke namočila si kúsok látky a hneď sa ponáhľala k Narutovy. Dostala sa k nemu najrýchlejšie ako vedela. Pozeral do neba ako pred chvíľkou ona. V jeho krásnych modrých očiach sa odrážalo sivé nebo, ktoré sa ešte nestihlo vyčistiť od búrky. Prišla k nemu a priložila mu na čelo látku. úplne mu vyčistila ranu.
Naklonila sa na neho a pobozkala ho na čelo. Dokonca aj Hinatu to prekvapilo. Chvíľku pozerala do Narutových prekvapených očí a zrazu v rozpaku vykríkla:
„Naruto-kun gomen!“. Naruto sa usmial a jemne si pritiahol Hinatu k sebe. Do rúk jej chytil hlavu a pobozkal ju na pery. Tento bozk bol úplne neplánovaný, ale za to krásny a dlhý.
„Hinata ľúbim ťa“, povedal Naruto cez bolesť, ktorá ho trápila medzi rebrami. Ona ho namiesto odpovedi len pobozkala.
Na lúke, kde si Hinata túto chvíľu predstavovala od chvíľky čo Naruta uvidela.
Neskôr po nich prišla Tsunade a hneď namieste ošetrila Naruta. Jeho zranenia boli podľa lady Tsunade vážne. Robila to približne dva hodinky, zatiaľ čo Hinata tam nervózne poskakovala a každú minútku sa pýtala či už to bude. Hinata ju poprosila aby ich ešte nechala, že by sa s ním ešte chcela porozprávať. Tsunade ihneď pochopila a za moment sedela v svojej kancelárii a popíjala sake.
Po chvíľke jej Naruto povedal všetko čo sa stalo, že Sasuke zabil Itachiho a na ceste späť sa zo Sakurou udobrili. Odišli spolu k nejakému potoku či kde, vraj spolu trénovať. Kabuta zabil po hodnej chvíli, a dokázal mu, že nie je len tak niekto, ale aj Kabuto sa činil daroval mu niekoľko bolestivých rán, ktoré ani neboli mierené. Boli dané len preto lebo Kabuto cítil prevahu z Narutovej strany.
Orochimara zabili, ako starý tím sedem. Saia ale zabili. Orochimaru do neho pichol svoju katanu od chrbta, keď chcel ochrániť Sakuru. Po chvíľke rozprávania a vášnivých bozkoch jej Naruto na lúke zaspal na rukách.
„Ľúbim ťa Naruto“ Pošepkala mu Hinata do ucha, keď zaspal. Ešte dlho na neho pozerala a ďakovala bohu, že sa Naruto vrátil v takom stave v akom došiel.